Nigella Lawson: Život v luxuse poznačili hrozné tragédie

Na Troch kráľov oslávi 53 rokov. Päťdesiattri neobyčajne intenzívnych rokov. Nigella to mala od začiatku rozohrané výborne, bezpochyby. Ťažko sa narodiť do viac prominentnej rodiny ako tejto, kde bol jej otec Nigel druhým najmocnejším britským politikom po Margaret Thatcher a krásna mama Vanessa obľúbenou spoločenskou osobnosťou pochádzajúcou z mocnej a bohatej židovskej vetvy. Ťažko vyštudovať lepšiu školu ako Oxford a ťažko robiť pre prestížnejšie médiá ako The Guardian, Daily Telegraph či Vogue. A, pravdaže, ťažko nájsť zámožnejšieho manžela, ako je Charles Saatchi, jeden z najbohatších ľudí vo Veľkej Británii. Ako pekne to vyzerá však? Človek by ani nepovedal, že to bolo celé trocha inak.Úplne inak.

Meno Nigella jej vymyslela stará mama. Keď sa narodila, otecko sa do dcérky zamiloval a mama šalela od žiarlivosti. Celkovo vraj bola Vanessa nervová troska, lavírovala medzi depresiami a agresívnymi záchvatmi. „Bola veľmi precitlivená na zvuky, stále na nás jačala a mlátila nás. Aj šušťanie igelitky ju privádzalo do nepríčetnosti. A mňa skrátka mama nemala rada. Bola som presvedčená, že nemôžem urobiť nič, aby som ju potešila.“ Štyria súrodenci, z toho tri dcéry, sa naučili uhýbať pred lietajúcimi taniermi a fackami a popritom žili v luxuse, o akom sa vtedy snívalo len máloktorým deťom. Školské roky a pubertu mala preto Nigella patrične zložité. Bola vraj taká neznesiteľná, že za deväť rokov zmenila školu deväťkrát, často sa na vyučovanie ani neunúvala a najviac ju deprimovala skutočnosť, že ju ľudia vnímali cez predsudky spojené s jej otcom, známym politikom. Matka bola presvedčená, že dcéra trpí nejakou formou autizmu. Mala nadváhu a zakomplexované dievčatko sa len veľmi pomaly stávalo ženou. Keď napokon „horko-ťažko“ vyštudovala na Oxforde moderné a stredoveké jazyky, rodičia sa rozviedli a obaja si našli nových partnerov. To však nebolo zďaleka to najhoršie, čo malo mladú Nigellu postretnúť. Zanedlho jej mama zomrela, ako 48-ročná, na rakovinu pečene.

Práve v tom čase sa začal ich vzťah konečne zlepšovať, hoci všetky napáchané škody sa im nepodarilo vydiskutovať ani zmierniť. „Dodnes nerobím nič iné, len sa snažím potešiť ľudí a zapáčiť sa za každú cenu. Je to dôsledok môjho detstva. Takisto to, že neplačem. Nikdy. Mama vravievala, že nás bude biť, kým neprestaneme revať.“ Nigella sa v tom období zoznámila v redakcii The Sunday Times s Johnom Diamondom. Po troch rokoch chodenia sa vzali v Benátkach a on v nej objavil bohyňu, ktorú vytiahol na svetlo sveta. Usmernil ju v otázkach mejkapu, obliekania a vystupovania, aby si ju všimol aj svet. Mladomanželia boli relatívne hneď vystavení ďalšej rodinnej tragédii, Nigellina sestra Thomasina zomrela na rakovinu prsníka. Potom to išlo už rýchlo. Ale z kopca. Narodila sa im dcérka, o niečo neskôr syn a s dvoma malinkými bábätkami „na krku“ prichádza Nigelle do života rakovina na návštevu po tretíkrát. Tentoraz skosila jej manžela. Rakovinu hrtana mu diagnostikovali v roku 1997, bojoval s ňou do jari 2001.

Kto by čakal srdcervúce pokračovanie príbehu o 41-ročnej vdove, ktorá práve začala byť slávna, bude možno mierne prekvapený. Ale nie sklamaný. Nigellin hlboký zmysel pre kontroverziu a mocné puto k životu ju dokázali uchrániť, aby úplne nevyhorela a nezostala sama, zatrpknutá, nahnevaná na osud, s pravidelným prísunom antidepresív. Koniec koncov, nedovolili jej to ani médiá, ktoré ju prenasledovali, spravili z nej tragickú hrdinku a prinášali umieranie jej manžela v priamom prenose. John žil napriek hrozivému nálezu ešte relatívne dlho. Dá sa len dohadovať, koľko síl ich oboch stálo vyrovnať sa s celou situáciou, zvládnuť každodenný život a najmä hovoriť o budúcnosti. Bol to vraj však Nigellin manžel, ktorý jej požehnal vzťah s reklamným mágom a so zberateľom najfajnovejšieho umenie Charlesom Saatchim. To sme opäť v kategórii nenormálne bohatí židia, tentoraz exotického, irackého pôvodu. Na jeho povesti však nenájdete jediný mráčik. Jednak sa verejnosti aj novinárom (dokonca aj klientom svojej galérie) urputne vyhýba a jednak mal len dva vzťahy okrem Nigelly, aj to boli usporiadané dlhodobé manželstvá. Akurát manželka číslo 2 si neodpustila jedno veľmi otvorené interview o tom, ako jej Nigella ukradla muža, a urobila to vraj „kruto, nemilosrdne a veľmi rafinovane“.Je pravda, že sa k nemu nasťahovala deväť mesiacov po pohrebe svojho muža. Aj to, že tlač ju za to rozniesla v zuboch, a keď potom ohlásili svadbu, vypukla sodoma a gomora.Lenže taká je. Vášnivo variaca a žijúca ženská, ktorá to nezabalila a našla spôsob, ako ísť ďalej. Páči sa nám, veríme jej a Nigellu si nedáme, aj keby sa z nej vykľula travička manželov či bisexuálna mrcha. („Milovať rovnaké pohlavie – to máme v sebe všetci. A ženy viac než muži.“)
Pretože jej jedlá a jej chlapi sú dva rozdielne svety. A ten prvý milujeme.

Po niekoľkých bestselleroch a úspešných televíznych programoch je dnes na tom tak, že nemusí vôbec používať svoje priezvisko. Stačí vysloviť Nigella a všetci vedia. Nigella je značka, ktorá predáva, starostlivá matka a nehanebná koketa v jednom. Tá značka je perfektne vybudovaná, niektorí jej vyčítajú prílišnú vykalkulovanosť, s celou tou zvodnou domáckou sexi atmosférou, ale drvivá väčšina to berie, žerie a neanalyzuje. Oslovenie celebrity chef (celebritný šéfkuchár, typické pre Jamieho Oliviera, Gordona Ramsaya a podobne) však neznáša. „Ja nie som celebritná šéfkuchárka. Keď to počujem, otvára sa mi nožík vo vrecku.“ Isteže nie je. Neštudovala to. Je to špičková novinárka, ktorá sa zhodou okolností stala najslávnejšou kuchárkou na svete. Tvrdí, že to, čo robí, nie je len o jedle. Je to názor na svet, filozofi a, spôsob života, ktorý nevnucuje ostatným. Nakoniec, jej prvý manžel si na ich prvom rande objednal ananásovú pizzu Hawai a neodradilo ju to. Sexuálnosť jej zjavu je zrejme sčasti vrodená a sčasti šikovne podporená. Pravda je, že sama Nigella, označovaná za kráľovnú kuchárskeho porna, sa nebráni štylizovaniu, ktoré je na stále vkusnej, ale krehkej hranici.

Máme tu multimilionárku Nigellu, vydatú za multimultimultimilionára, ktorá pričuchla k vareniu pri maminej značkovej zástere v hyperluxusnej kuchyni a nikdy nemusela rozmýšľať, či si kúpi falošnú sviečkovú alebo výberovú v biokvalite. To sa potom píšu kuchárky ako napr. How to Be a domestic goddess (Ako byť domácou bohyňou)! Lenže Nigella všetky spomínané aspekty zužitkovala s revoltou sebe vlastnou a to, čo na nej ľudia na celom svete žerú, je pravý opak elitárstva, snobizmu a nadradenosti. Predáva milióny kníh a pozerajú ju milióny ľudí, lebo je normálna a celú svoju kariéru postavila na normálnosti. „Je mi jasné, že v realite nikto nie je domácou bohyňou. Ani ja, ani vy. Tiež chodím v teplákoch, dokonca aj neučesaná, pretože doma nemám kaderníka ani mejkap artistu. Ale varenie prezentujem tak, ako reálne doma varím.“ Sugestívna čiernovláska má krivky, ukazuje krivky, robí to nenútene a sexi. Priznáva, že je to zrejme aj dôsledok toho, ako videla mamu trápiť sa s váhou celý život. „Moja mama mala podľa mňa hneď niekoľko diagnóz, celkom určite anorexiu a zrejme sa k tomu neskôr pridala aj bulímia. Práve preto som mala vždy sklony k nadváhe, lebo som si dopriala, bola som dobrý jedák, len aby som neskončila ako ona. Bolo pre mňa neuveriteľne šokujúce, keď sa mi pár týždňov pred smrťou priznala, že až teraz si dá všetko, na čo má chuť. Lebo už je to jedno. Ľudia si myslia, že tenký znamená zdravý a tučný naopak. Videla som umrieť toľko ľudí na rakovinu, verte mi, chudosť nerovná sa zdravie. Mám pocit, že chuť do života znamená aj chuť do jedla, a ak to druhé umelo zastavíte, postupne vás to od života odstrihne.“ Približne v tomto filozofi ckom duchu je aj jej nová kniha Hostina – Každé jedlo je sviatok. Píše v nej, že základnou vlastnosťou nás ľudských bytostí je, že používame jedlo na oslavu udalostí, ktoré sú pre nás v živote dôležité. „Hostina nie je len spôsob, ako varíme a jeme počas veľkých náboženských sviatkov alebo pri špeciálnych príležitostiach. Jedlo je aj kľúčovou súčasťou akejkoľvek významnej oslavy – narodenín, nového zamestnania, výročia. Je to o tom, ako demonštrujeme vzájomné vzťahy, ako oslavujeme život.“