Obľúbená herečka Darina Abrahámová prezradila, akú životnú rolu sa stále učí: Verili by ste?

Stvárňujete bývalú šéfku kriminálneho oddelenia, ktorú autorita neopustila ani so zmenou pozície. Ako sa vám hrala postava Jarošky, teda Márie Jarošovej, v seriáli Kriminálka Kraj?
– Hrala sa mi tak dobre, až som mala pocit, že ani nehrám. Že ňou jednoducho som a rada. Viete, hovorí sa, že podstatný je výsledok. Ale na ten pri stvárňovaní postavy radšej nemyslím. Robiť akúkoľvek prácu s radosťou a chuťou je super. Rada pozorujem ľudí pri práci, keď robia špásy. Naposledy to boli smetiari pri našom dome. Špásovali, doberali sa a pritom vyklápali smetníky. Tak som im s úsmevom poďakovala. Najradšej by som to urobila po rómsky.

Máte s Máriou niečo spoločné?
– Asi áno, hoci v niečom ju aj obdivujem. Jej šarmantná analytickosť, bystrosť a pohotovosť mi imponujú. Že je priama, rozhodná, čo ja napríklad často nie som. Určite máme spoločný zmysel pre humor a potrebu cítiť sa dobre v kolektíve a prispievať k fajn atmosfére.

Tykáte si s modernou technikou? Jaroška v seriáli Kriminálka Kraj je v týchto veciach vynikajúca.
– Teraz ste udreli hrdzavý klinček po hlúpej hlavičke. Na rozdiel od Jarošky som technologicky priam negramotná. Keď sa vo veľkom začali bežne používať počítače, bolo chvíľu aj sexi odmietať tento druh komunikácie. Dnes je to trápne a do veľkej miery vás to generačne diskvalifikuje. Tak sa sama pred sebou vyhováram, že mám blok. Bude dosť silný, lebo aj technicky zdatní ľudia pri mne strácajú trpezlivosť a schopnosti. Anička Šišková, moja priateľka, ma napríklad chcela naučiť internetbanking a nakoniec povedala, že radšej mi všetko zaplatí neskôr z vlastného účtu a dám jej peniaze v hotovosti… Iná kamarátka, fyzička, mi chcela predviesť fantastický systém v novom dome, že z kuchyne na prízemí si pustí hudbu a ľubovoľnú intenzitu intímneho osvetlenia do kúpeľne, a zrazu všetko skolabovalo. Hneď po mojom odchode sa to naštartovalo. Mohla by som pokračovať, ako zhasla sála v Kanade, lebo som mala trému pred milovanou osobou, no stačilo. (Úsmev.)

Ste fanúšičkou kriminálnych seriálov?

– Nie som. Lebo sa pri nich bojím a držím palce nesprávnej strane. Alebo sa stále pýtam, kto je vrah, keď už to vedia aj malé deti. A čím horšia kriminálka, detektívka, horor či science-fiction, tým väčší strach. Mám však fintu, fakt funguje. Keď si vypnete zvuk, prestanete sa báť. Má to háčik, s vypnutím napínavej hudby prestanete počuť aj dôležité dialógy. Vďaka účinkovaniu v Kriminálke Kraj som sa však zlepšila aj ako divák, už mám odstup a sem-tam aj pôžitok z tohto vraj veľmi obľúbeného žánru.

Vždy ste túžili stať sa herečkou alebo ste uvažovali aj o iných povolaniach?
– Profesionálnou herečkou som sa nechcela stať, hoci som po tom túžila. Ale vadili mi dve veci, že je pri tom povolaní veľa konkurencie, nezdravej súťaživosti, rivality, nespravodlivej náhody, a mala som aj pocit, že by mi to obmedzilo intelektuálne obzory. Zároveň som vedela, že bez milovaného divadla žiť nechcem, tak som išla študovať divadelnú a filmovú vedu na VŠMU. Nemám na tú školu extra dobré spomienky, oveľa viac som sa naučila samoštúdiom, aktívnou účasťou v avantgardných divadielkach, pozorovaním amatérskeho divadla, chodením na festivaly. Zakotvenie u Radošinčanov bolo objavením divadelného domova aj ozajstnou vysokou školou.

Ako si spomínate na obdobie, keď ste začínali v Radošinskom naivnom divadle?
– Viete, že som chvíľu aj váhala, či mám ísť na neformálny konkurz do RND? Dovtedy som hrala v Luduse, pôsobila som v divadle poézie a zrazu naivné divadlo, kde sa hrá v nárečí a tak trochu robia žarty z „umenááá“? Považovala som sa za mestskú dievčinku na intelektuálnom vzostupe. Radošinské divadlo som registrovala, páčilo sa mi aj preto, že sa jasne vysmievalo z tej socialistickej mizérie a zo všetkého umelého, neprirodzeného. Ale spontánne som sa tam celkom nevidela. Nuž, ale ozaj stačilo ísť na predstavenie Človečina, porozprávať sa v zákulisí so Stankom a s Milanom a najmä objaviť Katarínu Kolníkovú a už som vedela, že som doma. Moja prvá rola bola bez slov. Potom som pri živom nahrávaní platne povedala ako zámerne hlúpa konferenciérka jednu jedinú vetu: A teraz si vypočujete scénku o našej koze! Publikum sa, našťastie, zasmialo štýlom „veď koza si ty“ a ja som vedela, že si ma nechajú...

Ste aj vysokoškolská pedagogička, ako sa vám pracuje s dnešnými študentmi?
– Môj manžel, je aj zanietený pedagóg. Založil progresívnu vysokú školu bakalárskeho štúdia Bisla, kde som z času na čas pozvaná viesť kurzy o divadle s dôrazom na spoločenský presah a poslanie divadelného umenia. Je to nesmierne náročné a inšpiratívne. Vnímam to tak, že neučím študentov, učím sa s nimi a od nich. Chcem byť pedagógom, aký mne v živote často chýbal. Sú zvedaví, úprimní a sami chcú formovať svet v duchu ideálov a vedomostí predošlých generácií.

Teraz z iného súdka, máte dve deti, poraďte čitateľkám, ako sa dá zvládať rodina i práca?
– Och, to ja by som chcela radu od nich. Veď vidím, čo všetko ženy zvládajú, lebo musia, chcú a vedia. Moji rodičia boli učitelia, každý s iným vzťahom k tejto vzácnej profesii. Otec učil mimo Bratislavy a chodil domov iba na víkendy. A mama bola celý týždeň s tromi deťmi. A teraz vám prezradím neuveriteľnú vec. Za 50 rokov nevynechala jeden vyučovací deň. A boli sme aj chorí, rozhodne sme neboli bohatí, ale mama to dala. Vravievala, mňa čaká v škole 30 detí, musíte si poradiť aj v horúčke. Odskočila cez prestávku alebo niekoho poslala, aby nás skontroloval, či je už lepšie. A nakoniec vždy lepšie bolo. Prišla ohučaná zo školy a my sme hodinu museli byť ticho, ale potom už švitorila a natierala mastný chlieb. S kyslou uhorkou je super. Ľúbila nás aj svoju prácu, tak to dokázala kombinovaním dôrazov.

A mali ste niekedy pocit, že by ste ako mama potrebovali mať sto rúk, aby ste všetko stihli?
– Opäť budem úprimná, aj keď možno riskujem. Vždy keď mám pocit, že by som mala mať sto rúk, pozriem sa na tie dve svoje a nechám ich odpočívať v lone. Maximálne palčekmi krútim mlynčeky, ako to robila moja česká babička. Ak mám byť na troch miestach naraz, vyberiem si štvrtú oázu, kde som sama. Teda, ak sa dá. Verte, že sa dá. No konečne som sa zmohla na zmysluplnú radu. (Úsmev.)

Ako to vnímate v súčasnosti, keď majú ženy jednorazové plienky a automatické práčky? Často počúvam, aké to má moja generácia ľahké…

– Máme to asi stále rovnako ľahké a ťažké, krásne a škaredé, len v iných vývinových a časopriestorových kulisách. Ale trend, že schopnosti, potreby, práva a pocity dievčat i žien sú dôležité, považujem za správny a užitočný. A pomoc, ktorú možno vymysleli muži, je vítaná, ak nevedie k ekologickým katastrofám a prehriatym spermiám.

Vaša dcéra Zuzka Porubjaková je herečka. Aké to je, keď sa stretnete na jednom javisku alebo na pľaci?
– Kedysi sme v Gunagu spolu hrávali a ako mama rozbehanej dcéry som si užívala, že z javiska nemôže ubziknúť, a zamilovane som sa pozerala do jej pekných zelených očí. Na pľaci sme síce účinkovali v jednom seriáli, ale nikdy sme nemali spoločné dialógy. To by som ešte niekedy chcela.

Nedávno sa Zuzke narodilo tretie dieťatko. Aká ste babička?
– Je to dar a požehnanie. Sama som tretie dieťa, takže prírastky do rodiny majú u nás zelenú. Dieťa je najväčšie pritakanie životu. O deti by sme sa ako spoločnosť mali starať oveľa viac, s väčšou veľkorysosťou a fantáziou. Systematicky. Niekde v médiách som sa už raz vyjadrila, že sa cítim taká SOS Badada… Tak ma deti volajú… Pomáham, keď už iní nemôžu, niekedy sa dokonca aj vnucujem, čo je trápne, ale dvere mám otvorené a o lásku a radosť sa delíme. Svoju novú životnú, badadovskú rolu sa stále učím.

A radí sa s vami Zuzka ohľadom starostlivosti o deti či o ich výchove?
– Nevšimla som si, ale vždy som pripravená ako skaut. Moja mama mi radila, ale ona mala na to certifikát. Zuzka je skvelá a, pravdupovediac, viac radí ona mne také maličkosti, ako žiť a prežiť… Dobre radí.

Ste vždy pozitívne naladená a usmiata. Čo je zdrojom vašej úžasnej energie?
– Milujem úsmev, smiech, radosť, ľudia sú vtedy lepší a krajší a naša návšteva na svete menej spochybniteľná. Asi sú v tom aj gény, povaha, temperament, sila, ako prekonávať prekážky, ako sa zmierovať, chápať, odpúšťať aj sebe vlastnú nedokonalosť a chyby.

Keď sa obzriete do minulosti, premýšľate, že ste niečo mohli urobiť inak, alebo sa vždy pozeráte dopredu?
– Patrím k tým, ktorí intuitívne cítia, že v podstate je všetko tak, ako je, pre niečo. A že závoje tajomstva sa nemajú nasilu strhávať, hoci nás to láka k objavovaniu a odhaľovaniu...

✔Máte herecký vzor?
– Nemám. Ak by ste mi nedali obed, kým nepoviem, tak dnes Hadar Garlonovú. Je to skvelá izraelská herečka, dramatička a mama troch detí. Obdivujem a rešpektujem veľa hereckých kolegýň. A stále sa od nich učím. A nielen hrať, ale ako byť a žiť. A konfrontujem to so sebou, ktorej lepšie ja mám často ako vzor.

✔Obľúbená divadelná hra?
– Antigona. Mať takmer2 500 rokov a byť stále krásna, múdra, odvážna a živá, je výkon… Hovorím o hre, nie o hlavnej hrdinke.
✔Keby ste vo svojom doterajšom živote mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?
– Jazyky, jazyky, jazyky. Učiť sa cudzie jazyky alebo mať schopnosť vedieť ich zázrakom všetky.