Och, NIE! Supermodelka Pavlína Pořízková uvažovala nad SAMOVRAŽDOU! TOTO ju strašne trápilo...

Názov knihy Bez filtra je naozaj výstižný. Ten, kto si ju už prečítal, sa o vás dozvedel veci, ktoré sa len tak bežne na verejnosť nevyťahujú. Prečo ste sa rozhodli pustiť do sveta miestami až veľmi intímne veci?
– Viete, odmalička som bola stredobodom pozornosti. Môj otec bol členom starej šľachtickej rodiny a v minulosti bol väznený ako člen skautského hnutia. Podal si žiadosť o vydanie pasu a s mamou vycestovali do Švédska. Vtedy som mala 3 roky a zostala som v Česku u babky. Chceli po mňa prísť, ale vtedajšia politická moc tomu všemožne bránila. Podarilo sa to, až keď som mala 6 rokov.

To muselo byť radosti…
– Švédske médiá vtedy písali: „Malá Pavlínka je šťastná, že je opäť po rokoch so svojimi rodičmi.“ Ale ja som šťastná nebola, chýbala mi babka, kamaráti, život v Česku. A preto som sa rozhodla napísať knihu. Aby som odkryla svoje skutočné ja, aby ľudia vedeli, že aj úspešní a medializovaní ľudia, ktorých možno obdivujú, v skutočnosti vôbec nemusia byť šťastní, a tak im nie je čo závidieť.

Čo vám teda nemáme závidieť?
– Veľa vecí. Napríklad veľa žien ma považuje za krásnu, ale ja sa tak necítim. Teda už sa o to snažím, ale ešte som v procese, aby som prijala samu seba takú, aká som. Keď som prekročila päťdesiatku, bola som frustrovaná. Myslela som si, že som už vhodná jedine tak „na smetisko“. Že som škaredá, nezaujímavá, že som skončila… Riešila som v hlave milión vecí, ktoré riešia aj iné päťdesiatničky. Dnes už viem a pochopila som, že každá žena je krásna bez ohľadu na vek.

Zmenili ste pohľad na seba, myslenie… Ako?
– S pomocou terapeutov. Bez nich by som to asi nezvládla. Uvažovala som aj nad tým, že skončím so všetkým, že pôjdem aj ja na „iný svet“. Oni ma však nastavili tak, aby som o sebe, ale aj celkovo o živote začala premýšľať inak. Prijala som samu seba takú, aká som, a odrazu som jedného dňa videla v zrkadle inú ženu. Krásnu, hoc so šedinami.

Vaše vlasy a vrásky sa stali akýmsi symbolom toho, že sa dá starnúť aj bez chirurgických a iných zásahov. Ale v knihe ste priznali, že ste mali obdobie, keď ste nad nimi uvažovali.
– Áno, chcela som si dať pichnúť botox, napraviť viečka, zafarbiť vlasy… Ale potom som si uvedomila, že s tými zmenami by som to už nebola ja. A opäť by som bola tá malá nevypočutá Pavlínka, o ktorej niekto písal, že je šťastná, ale ona nebola. Rozhodla som sa, že budem sama sebou. Že konečne bude vypočutý aj môj hlas a nielen videná moja tvár a telo.

Vaša tvár a telo boli kedysi na obálkach časopisov takmer nonstop. V Amerike, kde žijete, ste rozbehli kariéru supermodelky od svojich pätnástich.
– A nebola som šťastná… Napriek tomu, že som začala zarábať obrovské peniaze. Rozmýšľala som, ako sa mi to stalo. Prečo ma tí ľudia obdivujú. Veď v škole ma šikanovali. Hovorili mi, že som škaredá. Zle som sa obliekala, zle som vyzerala… A odrazu som bola akože supermodelka. Necítila som sa tak. Touto svojou knihou chcem otvoriť oči všetkým a povedať im, že mnohé veci nie sú také, ako vyzerajú.

Čo vás trápilo ako supermodelku?
– Že nikto sa nezaujímal o to, čo cítim, ale iba o to, ako vyzerám. Veľakrát som sa cítila sama, opustená.

To ste však ešte netušili, čo budete cítiť, keď zomrie váš manžel, známy hudobník Ric Ocasek zo skupiny The Cars, s ktorým ste strávili 30 rokov.
– Presne. To ma položilo. Hoci sme už dva roky boli rozvedení. A úplne ma dorazilo, keď po jeho smrti prečítali závet, v ktorom napísal, že mi nenecháva nič, lebo som ho opustila. I keď sme aj po rozvode žili pod jednou strechou a zostali sme priatelia. Doteraz si myslím, že túto myšlienku mu vnukli ľudia okolo neho, pretože napriek všetkému sme sa stále milovali.

Prečo ste sa vlastne rozviedli?
– Tridsať rokov prinieslo všeličo. Aj vekový rozdiel asi zohral rolu. Ric bol odo mňa o 21 rokov starší. Aj keď naše manželstvo bolo krásne a máme spolu dvoch synov, boli v ňom aj štrbiny. Udialo sa všeličo, nedá sa to v tomto rozhovore celé opísať. V návale tých zlých chvíľ som stretla iného muža a zamilovala som sa do neho. Tak som sa rozviedla. Ale vlastne aj tak sme žili ďalej spolu pod jednou strechou a starali sme sa o seba. Keď zomrel a môj priateľ sa so mnou rozišiel, uvedomila som si aj to, že som Rica nikdy neprestala milovať.

A tak ste plakali – aj verejne.
– Áno, dňom aj nocou. Stále. Bola som na tom psychicky veľmi zle niekoľko rokov. Keď mi niekto povedal – neboj, to bude dobré, tam mu je už lepšie, spôsobilo to vo mne ešte väčšiu zlobu. Chcela som byť smutná, chcela som za ním plakať, chýbal mi a chýba mi a som presvedčená, že nie tam, ale tu by chcel Ric byť. A potom mi napadlo, že už nikdy nebudem skrývať to, čo cítim, pretože inak ma ľudia nikdy naozaj nespoznajú. A tak som si svoj plač natočila a dala na Instagram. V Amerike som známa aj ako plačúca pani. Veľa ľudí sa mi ozvalo, že aj oni sú nešťastní a stále plačú. Odvtedy otvorene píšem a hovorím o svojom živote a som zaplavená reakciami od fanúšikov.

Dva roky po Ricovej smrti ste sa zaľúbili do Jeffa. Spomeniem, že je to producent úspešného seriálu Priatelia, ale aj množstva iných úspešných projektov.
– Bol mojím vykúpením, keď som ho stretla. Myslela som si, že naveky budem sama. Len dúfam, že nám to vyjde a že o rok nebudem zase vyplakávať na Instagrame. (Smiech.)