Poznáme vás ako odvážnu investigatívnu novinárku. Ako ste sa k tomu dostali?

– Hovorím, že to prišlo samo. Keď som prišla do televízie, bola som taká „pipinočka“ a robila som ľahšie témy. Prišlo to, keď som pochopila, že televízia má aj moc pomáhať a nie je to len pretŕčanie. Ak to uchopíte správne, môžete mnohým ľuďom pomôcť. Vtedy sa začala moja cesta vyvíjať iným smerom a som za to vďačná. Že som dala dole opätky, obula som si kanady a začala som svet médií aj život vnímať inak. (Úsmev.)

Máte pri svojej práci strach?

– Nie. Keď som v teréne, musím myslieť racionálne. To znamená, že keď niečo riešim, nemôžem podľahnúť panike ani hystérii. Viem zachovať pokoj, keď sa niečo deje. Vyhodnocujem. Keď príde ku konfliktu, aké sú riziká, čo mi hrozí, kde je únikový východ, ako ďaleko mám auto, koľko ľudí vie, kam som šla, ak má niekto zbraň – bude strieľať, nebude? Len čo by človek vycítil, že mám strach, v tom momente by som dostala po papuli. Keby som mala strach, nemohla by som robiť to, čo robím. Strach je veľmi obmedzujúci. A život je krátky na to, aby sme sa báli. (Úsmev.)

Veríte ešte v spravodlivosť?

– Jednoznačne poviem, že verím v karmickú spravodlivosť. Verím, že všetko dobro aj zlo, ktoré urobíme, sa nám vráti. Aj keď možno iným spôsobom, než by sme čakali. A či verím v spravodlivosť na Slovensku? Nepoviem jednoznačne áno, lebo sama veľakrát vidím, ako sa deje množstvo svinstiev a aká je tá spravodlivosť slepá. Na druhej strane stretávam veľa slušných a dobrých ľudí, ktorí stále za spravodlivosť bojujú a veria jej. Aj nám sa ju v mnohých prípadoch podarilo vymôcť. A v mnohých to nevy­šlo, ale nevzdávame sa.

Keď niečo riešim, nemôžem podľahnúť panike ani hystérii. Viem zachovať pokoj, keď sa niečo deje.
Zdroj: LÝDIA CZAKÓ

Veľa káuz, ktoré riešite, je ťažkých. Dokážete sa od nich odosobniť?

– Počas výroby musím byť odosobnená, profesionálna, objektívna a držať sa. Druhá vec je, keď prídem domov. Som veľmi empatický človek. Veľakrát si aj poplačem. Obetiam sexuálneho zneužívania alebo týraným ženám sa snažím pomôcť aj v súkromí. S mnohými som v kontakte roky, cítim ich bolesť, hnevám sa, keď sú páchatelia vonku. Všetky obete, ktoré sa rozhodli prehovoriť, sú hrdinami a je mojou povinnosťou byť tu pre nich. Potom, keď zavrieme nejakého pedofila, príde za mnou otec a poďakuje sa, že jeho dcéra môže chodiť von. Alebo dievčatko, ktoré bolo zneužívané, mi nakreslí obrázok a povie: Kikuš, ďakujem. Vtedy si poviem: Köveška, neplač, musíš ísť ďalej. Ale jasné, veľakrát kričím, plačem, moji kameramani to vedia.

Ako vnímate kauzu manželov z Mojmíroviec, ktorí zneužívali dievčatá?

– Majú byť v base. Na veľmi dlho. Je to maximálne zlyhanie slovenského systému. Je mi veľmi ľúto tých 25 obetí, ktoré sa odhodlali prehovoriť. Mnohé podľa ich výpovede manželia sexuálne zneužívali dlhé roky. Majú strach, volajú mi, píšu mi. Je tam dievča, ktoré sa bojí chodiť von, lebo on nie je vo väzbe. Ako je možné, že niekoho za ľahšie trestné činy zavrú na niekoľko rokov a muž, ktorý je obžalovaný zo sexuálneho zneužívania 25 detí, je na slobode za to, že sľúbi, že sa bude správať slušne s monitorovacím náramkom? Je to výsmech spravodlivosti.