ONA bude super MAMA! Herečka Janka Kovalčíková už nie je ticho! PRVÉ slová o bábätku...

Zvládam to vďaka dvom agentkám, s ktorými spolupracujem a ktoré mi pomáhajú nastavovať termíny tak, aby bola spokojnosť na všetkých možných stranách a aby nevznikol malér. Aby sa mi náhodou nebili dve alebo viac vecí naraz. Je lepšie, keď to má pod kontrolou niekto iný a ja sa môžem sústrediť iba na svoj výkon. Tie veci okolo, ten časový manažment, to je na nich, ale samozrejme, že to s nimi konzultujem.

Nie som extrémne bohatý človek, skôr by som povedala, že som adekvátne ohodnotená. Veľa pracujem, to áno, ale nie som milionárka.

Nie som až taká žienka domáca, ako by sa možno vyžadovalo, alebo ako by si možno niekto predstavoval, ale na druhej strane, žijeme v 21. storočí a ženy už fungujú aj inak. O domácnosť sa však staráme spolu s manželom – každý porobí, čo treba, ale oveľa radšej voľný čas využívam napríklad na prechádzky, šport, dobrú večeru, čítanie kníh… Upratovanie môže aj počkať. Voľno si chcem skrátka užiť inak, než len zveľaďovaním domácnosti.

Jajaj, to veru cítim, že tridsať nie je dvadsať. (Smiech.) Aj gravitácia už je silnejšia. (Smiech.) V poslednom čase ma pobolieva aj ľavý kĺb, no neberiem to nejako dramaticky. No, čo vám poviem, snažím sa o seba starať, snažím sa nájsť si čas na starostlivosť o seba. Nielen z telesnej stránky, keďže behávam a aj tancujem, ale aj z duševnej – rôznymi spôsobmi relaxujem. V chrípkovom období beriem silné dávky céčka – dávam si ho pichať infúzne, rovnako aj magnézium. Doma užívam napríklad déčko, béčko. Ale nedám dopustiť hlavne na pohyb na čerstvom vzduchu. Pri takýchto „opatreniach“ to má choroba u mňa ťažšie. (Smiech.)

S tými, s ktorými mi je dobre a ktorých ľúbim. S mamkou, ockom, manželom a so širšou rodinou. Veľmi si to vážim, lebo si uvedomujem, že to nie je samozrejmosť.

Áno. Napríklad každé Vianoce zadám pred večerou nejakú tému, o ktorej sa rozprávame. A nemusí byť vždy veselá. Napríklad minulý rok sme sa rozprávali o vojne na Ukrajine. O tom, aké to musí byť pre tých ľudí ťažké. Zároveň sme poďakovali za to, že my sme v teple, že máme čo jesť, piť, že sme zdraví. Vždy si prajeme, aby takto mohli sláviť sviatky všetci ľudia na svete.

Toto veru nie. Asi nie som ohňový typ. (Smiech.) Ale mám zaužívaný iný rituál, hoci ten nesúvisí s Vianocami. Vždy počas splnu si zapálim špeciálne sviečky a chvíľu v tichosti premýšľam. Nad tým, čo sa mi podarilo, nad tým, čo by som ešte chcela, skrátka, je to taká chvíľka iba pre mňa.

V občianskom preukaze mám ešte jedno priezvisko, ale s manželom sme sa dohodli, že verejne budem vystupovať ako Kovalčiková. Zdá sa mi to takto v poriadku, aj všetkým naokolo. Ja sa cítim byť stále Janka Kovalčiková, ktorá je však manželkou Adama Graňáka.

Áno, máte pravdu, je to citlivá otázka a podľa mňa by už nemala byť témou bežnej konverzácie, ale odpoviem. Odpoviem, že všetko je tak, ako má byť. Ak to má byť, tak to bude. Všetko je možné, asi tak by som to povedala. (Úsmev.)

Áno, hrala, ale seriál končil pôrodom, takže skúsenosti s hraním mamy malého dieťatka nemám. A čo by som si ešte chcela zahrať? Fú, tým, že moja kariéra ešte nie je dlhá, tak je toho viac, ale nechcem to špecifikovať, no pevne verím, že stále budem mať možnosť hrať. Pre mňa je podstatnejšie ako postava, ktorú hrám, to, s kým hrám. Či som v dobrom kolektíve, či je kvalitný text a dobrý režisér.

Jasné, že áno! Aj som bola na nejakých konkurzoch, ale nevybrali ma. Asi som už na to stará. (Smiech.) Možno mi príde ponuka na nejakú čarodejnicu už teraz…

Tri oriešky pre Popolušku, Pelíšky, mám ráda aj náš slovenský film Šťastný nový rok. A pevne verím, že si diváci obľúbia aj film Máme, čo sme chceli, v ktorom hrám. Ten sa odohráva na Silvestra, tak si možno pri ňom budú ľudia pripíjať na nový rok.

Veľmi racionálne, triezvo, upokojene, s veľkým vzájomným rešpektom medzi ľuďmi. Všetci by sa mali radi, prijímali by názory iných bez toho, aby sme sa vzájomne dehonestovali, prípadne, že by sme si medzi sebou vulgárne vynadali. Myslím si, že to vôbec nie je ťažké. Len si musíme akoby nanovo uvedomiť, čo je to morálka a slušnosť. Rozprávkový život teda nie je pre mňa ten s hradmi, zámkami, bohatstvom, luxusom, ale je to pre mňa jedným slovom ľudskosť. Byť ľudská, správať sa ľudsky, a bolo by fajn, keby aj ostatní mali tento záujem.