Pavol Remenár: Kľukatá cesta k spevu

Viem o vás, že ste vyštudovali pedagogickú fakultu, ako aj vysokú školu múzických umení. Ako ste sa vlastne dostali k opernému spevu?

– Spevu som sa venoval už ako malý chlapec. Keď som mal desať rokov, hrával som v kostole na organe a k hudbe som „pričuchol“ na základnej umeleckej škole. Počas štúdia na gymnáziu som pôsobil v speváckom zbore a vo štvrtom ročníku som si podal tri prihlášky na vysoké školy. Povedal som si, že buď pôjdem študovať hudbu na pedagogickej fakulte, alebo bude zo mňa architekt (čo je moja druhá záľuba), prípadne sa budem venovať biológii – môjmu tretiemu koníčku. Keďže som spravil talentové skúšky na pedagogike, nechcelo sa mi dať päťsto korún na ďalšie prijímačky. (smiech) Na tejto škole som sa spoznal s profesorom Marcingerom, ktorý objavil veľa talentovaných ľudí, učil dokonca aj Petra Dvorského. Raz sme so zborom išli do opery, čo bolo moje prvé stretnutie s operou vôbec, bol tam aj profesor a spomedzi spievajúcich si nás vytypoval troch, aby sme mu predspievali hlasový rozsah. Keď som dospieval, spýtal sa ma, či nechcem študovať operný spev. Zasmial som sa, že chcieť by som aj chcel, no všetci vieme, aká malá šanca je na prijímačkách. Zároveň som vedel, čo to znamená v rámci prípravy a súkromných hodín spevu. Povedal som mu, že pochádzam z piatich detí a rodičia na to jednoducho nemajú. Milo ma prekvapil slovami, že úspech mi nesľubuje, no na prijímačky ma pripraví a ostatné sa uvidí.

Takže vás prijali?

– Áno, spolu s ďalšími piatimi študentmi! Tešil som sa domov za rodičmi, ako im poviem skvelú novinu, no nevedel som, že rozhodnutie prišlo skôr než ja. Otec ma namiesto pochvaly privítal s riadnym rozhorčením a so slovami, že najskôr musím dokončiť jednu školu a až potom môžem študovať druhú. (smiech) Zvládal som teda obe školy súbežne, do toho sa mi narodil syn, takže to bol riadne ťažký začiatok, no napokon to všetko dobre dopadlo. Operný spev som študoval u pani profesorky Vlasty Hudecovej, ktorá vychovala spevákov ako Ľubicu Vargicovú, Ľudovíta Ludhu či Vladimíra Kubovčíka. Je to trochu kľukatá cesta k spevu, ale vcelku pekná, nie? (smiech)

Kto vás viedol k hudbe, ak nie rodičia, veď otec nebol podľa vašich slov veľmi nadšený...

– Ale áno, pretože keď sme cestovali autom, moji rodičia často dvojhlasne spievali kostolné piesne alebo ľudovky, čo sa mi veľmi páčilo. Viete, dnes je to inak – deti si zapnú televízor a vyrastá akoby „hluchá“ generácia mladých, samozrejme, česť výnimkám. Podľa mňa by sa mala dnešná mládež motivovať aj k tomu, aby si našla cestu k hudbe a divadlu. Sú tu krásne a kvalitné predstavenia, no chýba niekto, kto by mladým otvoril dvere do divadla a ukázal im to.

Účinkujete vo veľkom množstve operných predstavení Slovenského národného divadla. Ktorá úloha z tých, ktoré stvárňujete, je pre vás tou najobľúbenejšou?

– Každý spevák má to svoje naj, pre mňa je to asi Eugen Onegin, za ktorého som získal aj literárne ocenenie, a rola Giovanniho, ktorú režíroval Jozef Bednárik. No zaujímavou je aj postava Silvia v Komediantoch, a to z dôvodu, že barytóni nehrajú takmer nikdy milovníkov a stvárňujú ich zväčša tenori, no Silvio je milovník a to je na tom to krásne. Teším sa aj na predstavenie Nápoj lásky, kde sme sa zišli tlupa dobrých hercov a ja sa môžem vyjašiť na javisku ako malé dieťa. (smiech)

Ako vyzerá taká klasická príprava speváka barytonistu?

– Záleží na tom, v akom sme štádiu. Pokiaľ sme v štádiu skúšania novej opery, tak všetko sústredenie ide na nový titul. Skúša sa dennodenne, niekedy aj dvojfázovo. Byť operným spevákom je veľmi náročné nielen z časovej, ale aj z psychickej stránky, pretože človek nevidí svoju rodinu. Ráno, keď deti odchádzajú do školy, nevidím ich, o desiatej sa mi začína skúška a trvá do druhej poobede. Potom si oddýchnem a nasleduje ďalšia skúška do desiatej večer, a keď prídem domov, deti už spia.

Skúšate každý deň v týždni?

– Áno, okrem nedele v podstate každý deň a celkovo také skúškové obdobie novej opery trvá zhruba dva až tri mesiace. Viete, k veľkým skúškam sa potom pripájajú malé skúšky, napríklad ak zaskakujem za niektorého kolegu, ktorý ochorel. Ťažko si dokážem zariadiť svoj program, a to najmä preto, že skúškový rozvrh sa dozviem vždy o jednej poobede a až vtedy viem, čo budem robiť, zajtra.

To znamená, že sa riadite svojím diárom?

– Dá sa povedať, že diárom, ale aj chorobami kolegov! (smiech)

A čo sa stane, ak ochoriete vy?

– Máme to zariadené tak, že v niektorých úlohách máme alternácie, no sú opery, kde ma nemá kto zaskočiť, takže musím spievať aj vtedy, ak som nachladnutý.

Ste vyťažený človek – dá sa vaše povolanie skĺbiť s rodinnou?

– Dá, veď to robím takmer trinásť rokov. Je skvelé, ak sa máte kam a ku komu vrátiť. Viete, divadelný život je plný intríg, a ak máte svoje zázemie, nemusí vám v starobe z toho „preskočiť“. Sú a boli ľudia, ktorí svoj život obetovali divadlu a napokon im na starobu nič nezostalo. Najväčšou hrôzou tohto povolania je, keď vás už v divadle nepotrebujú. Zvyknete si na divákov a ich potlesk, je to návykové, chýba vám to potom. No rodina je vždy tým bodom nula, je niečím, čo tu po vás zostane.

Ako vníma vaša manželka Zuzka a deti to, že majú doma speváka?

– S manželkou sme vyrastali v Dolnom Dubovom pri Trnave, zoznámili sme sa v materskej škole, takže na môj spev bola zvyknutá, a dokonca aj jej mamina spievala v kostole. Myslím, že Paľko a malá Zuzka sú na mňa pyšní, a keď doma spievam, najlepšie to vystihuje práve moja malá: „Oci, prosím ťa, už nehluč! Ja sa nemôžem hrať!“ (smiech) No na predstavenia chodí veľmi rada.

3 NAJ PAVLA REMENÁRA

Najchutnejšie jedlo: Chutí mi všetko, ale v Japonsku som sa nevedel dojesť suši.
Najlepší relax: Rodina.
Najosviežujúcejší nápoj:

Mojito.