Petra Bernasovská je s manželom už 20 rokov, čo ich spolu drží? TOTO je tajomstvo úspechu!

– Až tak to nepociťujem, pretože tak či tak pracujem. Rozdiel je len v tom, že mám doma obe deti a s mladšou Eliškou sa musím viac učiť. Manžel je tiež viac doma, ale aspoň nám každý deň varí. (Úsmev.)

– Je to náročné, aj ja som sa všeličo naučila. Musím si zopakovať učivo – slovenčinu, matematiku, dejepis aj geografiu –, aby som to dokázala mladšej dcére vysvetliť. No a je pravda, že to tým deťom asi nestačí. Počas hodín na diaľku sa až tak nesústredia.

– On sa viac vyzná  v matematike a ja v ostatných predmetoch, ale takú piatackú matematiku ešte zvládnem. A keď si obe nevieme dať rady, tak ideme za tatinom.

– Tá je maturantka a som zvedavá, ako dopadnú maturanti tento rok.

– Som spokojná v rozhlase. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Rozhlas je príjemný tým, že sa doň netreba až tak chystať. Ale keď máme rôznych hostí naživo a fotíme sa s nimi na náš rozhlasový Facebook či Instagram, aj tak sa musím trošku upraviť a ráno o štvrtej sa učesať či vhodne obliecť, lebo naši poslucháči sú veľmi kritickí. (Úsmev.) Keď som mala nejakú zlú fotku či zlé tričko, hneď bol oheň na streche. Takže si musím dávať pozor, aj keď robím v rozhlase.

– Neviem, či si na to človek zvykne. Predtým som robievala veľa ranného vysielania aj v iných rádiách, potom popoludňajšie vysielanie a od septembra som sa znova vrátila k ránam. Takže ešte stále si trošku zvykám. Najhoršie sú prvé pocity po zazvonení budíka. Budík je môj úhlavný nepriateľ. Zazvoní 4.15. Cítim sa vtedy tak osamelo – nikde nikoho. Všade ticho, bojím sa zapnúť aj rádio a z domu odchádzam po špičkách.

– Stále sa vnímam ako začiatočník. Akurát mám väčšiu trému. Robím veľa rozhovorov s hercami, umelcami, a keď sa ich na to niekedy pýtam, tak mi povedia, že čím sú starší, tým majú väčšiu trému. Asi je to silnejším pocitom zodpovednosti.

– Áno, je to tak, svadbu sme mali v roku 2000.

– Tých vecí je určite viac. V prvom rade sú to deti, to je tmel rodiny. U nás vždy vládol humor, ale vieme sa aj pohádať. Myslím si, že do istej miery je to úplne normálne. Taká výmena názorov je bežná vec, ktorá vzťahy prirodzene sprevádza, ak to neprerastie do extrémov ako hádzanie tanierov.

– Pre taľafatky. Zásadne sa nehádame o vážnych veciach, tam vieme nájsť zhodu. Ale pochytíme sa pre tie najväčšie maličkosti. Kde je čo položené, kto dal čo do varenia – to sú úplne nepodstatné veci. Ale o veľkých veciach sa nehádame. Pamätám si historku, ako sme sa chystali na dovolenku do Chorvátska s osemmesačnou Eliškou a ja som dva týždne predtým všetko chystala a balila na kôpky, aby som na nič nezabudla – každý cumlík a kašičku.

Keď sme prešli 600 kilometrov, zistili sme, že nemáme pasy pre deti. Slovinci nás, samozrejme, nepustili, takže sme sa museli vrátiť s malou, osemmesačnou opicou skákajúcou v aute. A keď sme toto zistili, môj muž mi nepovedal ani slovo. Vôbec sa nehneval ani nevybuchol. Tajomstvo úspechu je možno aj to, že sa nevydržíme dlho hádať a u nás neexistuje tichá domácnosť dlhšie ako dve minúty. Aj keď sa rozčúlime alebo pohádame, z človeka to opadne a ideme ďalej. Dokážeme to zahodiť za hlavu.

– Najprv svojím zjavom. Spoznali sme sa, keď som prišla do prvého rádia. To vtedy bolo iba v štádiu budovania. Zrazu tam vbehli nejakí chalani v roztrhaných tričkách a Mravec to tam celé dirigoval a pôsobil ako vedúca osobnosť. Potom sme sa začali kamarátiť v rámci práce a on bol ten, kto to tam viedol. Uplatňoval svoje pedagogické schopnosti. Aj mňa vtedy učil a pomáhal mi, ale vedel byť aj prísny a najmä vtipný. To všetko dohromady v kombinácii s jeho levou hrivou ma dostalo.

– Nie sme takí romantici, žeby sme oslavovali Valentína. Hoci môj muž hocikedy príde s krásnou kyticou, ale nie práve na Valentína. My si lásku prejavujeme jemnými pohybmi, pohladkaním medzi rečou či žmurknutím. Po tých 20 rokoch už vieme, na čom sme.

– Je asi hlúpe prirovnávať lásku k boju, ale ako v živote sa musíme popasovať s rôznymi problémami, tak aj vo vzťahoch to takto funguje. Nie je to tak, že sme si súdení a hotovo. Každý z dvojice sa musí snažiť, aby to vyšlo, a začína sa to vždy maličkosťami. Treba sa naučiť prehltnúť veľa vecí aj vo vzťahu, aj v živote. A povedať si, no dobre, teraz to nebude celkom tak, ako som si predstavovala, ale bude to inak. Treba to prijať. Tým, že žijeme spolu, vždy sa musí niekto niekomu prispôsobiť.

– Máme dobrý vzťah. Len medzi dievčatami je trochu väčší vekový rozdiel – sedem rokov –, čiže jedna je už dospelá a druhá také „polodeculo“. Rady si zájdeme na kávičku, prejdeme obchody, také tie klasické babské jazdy. A milujeme spoločné dovolenky a lyžovačky.

– Tak áno, sme naňho tri plus ešte Veronika z prvého manželstva. Chudák, musel si kúpiť aspoň psa chlapa, aby mal spoločníka. Ale váži si ženy a má ich rád, takže si myslím, že nerozlišuje, či je to syn, či dcéra. Vie byť prísny, ale zároveň kamarát. Keď sa aj občas na dievčatá nahnevá, zvýši hlas a ja ho na to upozorním, dievčatá sa priklonia na jeho stranu.