Pohoďák Jozef Dóczy: Na staré kolená sa naučil variť

Herec Jozef Dóczy († 83) nám pred svojou osemdesiatkou poskytol rozhovor. Tá ho trápila len fyzicky, pamäť a zmysel pre humor mu fungovali na jednotku. A takto si ho budeme pamätať.

Čaká vás dvojité jubileum. Tešíte sa?

Päť rokov mi chýba do otvorenia divadla. Ja som starý Nitran, začínal som v 1955 v starom divadle. Už som na dôchodku, ale stále hrám.

To sa ani nedá nehrať, však?

Nie. Viete čo, práve hovorím, ako veľmi budem banovať, že ako mi to príde... Chcem prestať, ale nedá mi to. Už teraz rozmýšľam, keď ležím doma v noci v posteli: Panebože, čo ja len budem robiť, keď prídu tie zimy? Keď človek naraz nič nerobí, len rozmýšľa nad starobou. A to je strašné.

Netreba rozmýšľať, ale niečo vymyslieť. Len keby tie nohy poslúchali, čo?

Veru tak. Aj nedávno som sedel tu v šatni pred predstavením a hovorím: Ako dobre, že už ideme hrať, lebo ja keď prídem na to javisko, nič ma nebolí. A to veru idem po väčších schodoch ako sem do šatne. Skúšali sme Sardinky na scénu a každý ma utešoval. Vraj, pán Dóczy, nebojte sa, to len pár schodov bude. Ono ich je tridsať, ale vyjdem. Mladí, napríklad Milan Ondrík, mi hovorieva – počuj, Jožko, ja som zadychčaný a ty nič. Ja mu na to, ale keby si ma ty videl potom! Otvorím dvere a za nimi sedím, lapám po dychu a som šťastný, že sa za tých päť minút vydýcham. Človek to skrýva, no, že je ako fit, no.

Je to nutné? Veď na javisku ste naozaj fit, nič nebolí.

To je tak. Človek sa raz posťažuje, že ho niečo pobolieva, a každý k tomu niečo pridá. Áno, mal niečo s kolenom, teraz tie kríže... Potom sa to donesie k režisérovi a ten povie: škoda, ja som ho chcel obsadiť. A keď vás neobsadí, to sa mi minule stalo, povie: veď hovorili, že nevládzete chodiť. Jedno slovo poviete, a už je zle. (Smiech). Minule sa ma dokonca v Ordinácii v ružovej záhrade spýtali, či som schopný povedať svoj text postojačky. To ma naozaj urazilo.

Koľko predstavení ešte hráte?

Päť. Modrú ružu, Adama Šangalu, Sardinky na scénu, Višňový sad a Divotvorný hrniec. Tá Modrá ruža ma trošku tak, tam je strašne veľa schodov, tá ma tak trochu ničí. Inak pamäť mám výbornú, nemám problémy. Textovo môžem schovať aj mladších.

Z divadla predsa nemusíte odísť. Čo tak réžia?

Uvidíme, neviem, ako to bude. Nesmiem sa vzdať tej chorobe, lebo ak sa tomu poddám... Vinohrad mám veľký, záhradu, to už tiež nevládzem. Mám 350 koreňov hrozna. Sám som ho strihal, striekal, vínko robil. No už nevládzem. Povedal som si, že pôjdem na týždeň preč, kým mi ten vinohrad zlikvidujú, aby som to nevidel. Sám som ho sadil, ľúto mi bude. Potom tam budem mať iba trávičku a budem oddychovať.

A čo vínko? Nebude?

Kým ho dorobím, to sú strašné peniaze. Dnes kúpite všetko. Hotové vína, hrozno za 9 korún kilo, takže keď kúpim sto kilov mám 70 litrov vína a mám ho za 9 korún, ani cukor nepotrebujem, lebo cukornatosť je dobrá. Inak musím všetko platiť; tritisíc korún za kopanie, dvesto za postreky... keď to všetko zrátam, už sa to nerentuje.

Synovia o vinohrad záujem nemajú?

Jarko má dom so záhradou a Peťko alergiu na záhradu.

Takže záhrada i vinohrad ostali len na vás. Ale keď sa vládzete vyštverať do toho vinohradu, také zlé to vari nebude. Koľko rokov ste vlastnoručne robili víno?

Takých tridsať, ale už som bol potom nedbanlivý na to, aj zelinu som mal veľkú. Kedysi ľudia chodili a hovorievali: pozri, ten Dóczy, aké má krásne rady, aké je to čisté. A teraz? Susedia sa boja, pán Dóczy, vy máte niekoho vo vinohrade? Niečo vám tam pobehuje. Tak tú vysokú burinu ani strapce nevidieť, keď poprší, začnem trhať a susedom poviem: Žiadne strachy, to som ja, pani moja, kolenačky tam robím a opakujem si texty (smiech).

Aj záhradu máte veľkú na Zobore.

Desať árov, stromky, mám všetko, sám robím lekvár. Naposledy slivkový z osemnástich kíl. Katastrofa.

Nepodaril sa?

Čoby, veľa roboty. Recept nie je problém, na internete je všetko. Pozriem si recept a varím.

Vy ste hotová gazdinka.

Musím. Môj program je taký, že ráno trošku poupratujem, trošku navarím, poobede idem na Zobor. Na prechádzky už nechodím, ten Zobor mi stačí. To je dosť, aj 500, 600 metrov idem hore kopčekom. Večer prídem, televízor nepozerám...

Prečo?

Nejaký som alergický na tie dnešné programy, to nie je nič pre mňa. Občas sa pokochám starými inscenáciami na dvojke, občas si pozriem Ordináciu a chvíľu som sledoval Obchod so šťastím, kde som hral. Dokonca som mal dostať 50 dielov, do hlavnej postavy som mal ísť, lebo som sa tam zapáčil, starkého takého veselého potrebovali oživiť, ale STV to zastavila. Ale futbal pozerám. Keby bol futbal všade a stále, to by som pozeral.

Varenie vám už ide dobre?

Radšej varím než robím v záhrade. Mám doma obraz manželky, na tú sa pozriem vždy, ona mi pomáha. Kým žila, ja som len guláš vedel. Keď mi pred siedmimi rokmi zomrela, sedel som, pozeral na obraz a hovorím jej: bože, ja som to tak ľúbil, tie tvoje koláče, pagáče, preboha, to je hrôza, robiť to neviem. Potom som bol na návšteve a jedna pani mi dala recept, v ktorom sa písalo, že cesto treba trikrát preložiť. Tak som nevedel, či zo stola na drez a späť (smiech). Potom sme kdesi nakrúcali, vonku, sedel som, čakal, zima bola a prišla taká babička s ručníkom. Poprosil som ju, babička, prosím vás, čo je to prekladané cesto? No, pán Dóczy, zložila si šatku z hlavy a názorne mi to ukázala. Teraz už viem všetko, aj svatka ma chváli. Vraj, Jozef, kde si sa to naučil?

Chvália vás aj mladí herci. Ujo Jožko je taký zlatý, ovocie nám donesie, pomôže.

To vám musím povedať, tu sú veľmi zlatí ľudia. Oni mi dávajú impulz do života, úctu. Ja som bol tiež mladý herec, ale ja som takú úctu k starším nemal. Bočil som od nich, vravel som si, oni už skončili, teraz ide naša generácia. Pravda je, že ma niektorí nenávideli. Nemal som VŠMU, prišiel som od ochotníkov, závideli mi a hovorievali: áno, ľudia na teba reagujú, ale len tu v Nitre, ale keď pôjdeš inde... Hrávali sme všelikade a aplauz som mal stále. Voľačo v tom srdiečku mám, že to viem rozdávať. Preto som rád, že naši mladí sú takí, akí sú. Zlatí. Prídu, zablahoželajú, bozkajú ma, ďakujem, ujo Dóczy.

S kým ste teraz v šatni?

To ste mi zas bodli dobrú ranu... Sám už... To je najhoršia vec. Práve teraz som prosil Janka (Greššo, riaditeľ), aby mi tam niekoho dal. A mňa stiahol z Divotvorného hrnca. Tam sa odohrali všetky tie smrte kolegov, Milanko Kiš, Adelka Gáborová, všetci, pred touto scénou sme sa so všetkými lúčili naposledy. Stojím presne na tom mieste, kde stáli ich rakvy a Janko mi hovorí: ujo Jožko, ešte to vydržte, veď ho budeme hrať už len do konca roka. To sú strašné veci... No a ten Milanko ma absolútne... neveril som. Odišiel do tej nemocnice s tým, že má niečo s hrubým črevom, ešte mi Janko hovoril, lebo sme sa alternovali, sám budete teraz hrať, a už sa nevrátil.

Jeho smrť vás zobrala asi najviac.

Zmizol som...

A všetci vás hľadali. Kde ste boli?

Na Zobore, zamkol som sa, koniec, nebolo ma, išiel som aj do nemocnice do Topoľčian. Tam som bol jeden deň. Nechcem už na to spomínať... Boli sme spolu v šatni, po predstavení sme si aj s maskérom dali vínko, to bola taká radosť, že sme spolu hrali. Ten Milan bol taký ľudský, kamarátsky, ráno sme sa na tom trhu stretávali, radili sme si: toto by si mal uvariť, spraviť. Na Vianoce som k nemu chodil, lebo taký šalát ako on nevedel nik. Od rána od desiatej ho miešal. Prišiel som vždy okolo druhej s tým, že viem, že na Štredrý večer sa nepatrí behať po návštevách, ale k nemu som musel a on sa iba usmial a povedal: veď spravil som aj pre teba, Jožko.

Ešte v tom čase ste moderovali v N-rádiu Jubilantov.

Pätnásť rokov som ich robil, ale už som skončil, pomaly sa mi snívalo o nich. Raz som mal taký problém, že som namiesto vnuk Milanko povedal Mikloško a babička jubilantka sa hrozne hnevala. Potom som sa nezmyselne strachoval, že sa zase pomýlim, a tak som radšej skončil.

Niektoré spomienky bolia. Spomínate rád?

Myslím, že dobre už bolo. Na divadelný život spomínam rád a bolo to nádherné. Mne to pomáha.

Veď aj je na čo. Prežili ste tu kus života, po javisku nachodili kilometre a tých postáv...

Tuším ich bolo 360 za tie roky. A hrával som veru krásne postavy, nie také, že pani, tady je to psaní... Komické aj tragické. Predstavení bolo strašne veľa, ja čo som si zahral! Luigiho srdce Bukovčana, v Adamovi Šangalovi mám krásnu postavu, komédií som veľa robil, Vinco z Modry mi napísal, bože, ako sa len volá. Vinco, Vinco...

Šikula?

A to som sa pred chvíľou chválil, ako mi slúži pamäť.

Šikula?

Už tiež zomrel, bože, no... Šikula! (povieme naraz). Ste hovorili? Som nepočul.

V rodine máte aj nasledovníčku vnučku Lindu. Dáva jej dedko súkromné hodiny herectva?

Pravdaže, trochu jej vysvetľujem veci. Musíš sa usmievať, dudlavá si. Nasledovníčka teda bude, len či ju uvidím hrať? Má len sedemnásť, študuje na konzervatóriu, takže kým skončí... Rád by som ju videl hrať, chodiť už nemusím.