Porotkyňa Pečie... Petra Tóthová prezradila, ako SCHUDLA, a že ŠOU ju naučila obliekať sa INAK!

Na kus reči zašla k Petre redakcia týždenníka Plus 7 dní. Vchod do domu si vyzdobila vyrezávanými tekvicami a ďalšími jesennými plodmi. V kuchyni spojenej s obývačkou, kde bežne trikrát do týždňa vypeká a píše kuchárske knihy, potichu hralo rádio, inak, okrem nej, nikde ani noha. S manželom právnikom sa vlani po desiatich rokoch rozišli a syn Viktor (4,5) bol už v škôlke.

Práve sa začal štvrtý ročník súťaže a ja mám pocit, že na jej pozadí sa udiala ešte jedna. Vy a Jožka Zaukolcová ste viditeľne schudli. Stavili ste sa?
(Schuti sa zasmeje.) Kdeže, vôbec. My sa s Jožkou rozprávame maximálne o hmotnosti zákuskov. Tak to proste vyšlo. Vídame sa zriedka, lebo žije v Púchove. Stretávame sa pri práci, ale voláme a píšeme si.

Koľko ste zhodili vy?
Sedem kíl za rok.

Ako správna cukrárka ste paradoxne vylúčili to, s čím najviac pracujete – cukor a múku?
(Smiech.) Všeobecne jedlo. Som zástankyňou toho, že koľko si pridáte, toľko musíte ubrať, ide o celkový objem toho, čo zjete. Pred iks rokmi som mala 52 kíl, čiže ešte menej, ako mám teraz, a už vtedy som sa necítila dobre sama v sebe.

Ani sa nečudujem, veď to ste sa už blížili k anorexii. Teraz ste pridali aj cvičenie?
Nie, pre mňa je poriadny „zaberák“ behať za synom Vikim alebo v kuchyni. Cukrárčina je fyzicky náročná – každá cukrárka vám povie, že ju bolí chrbát, lebo stojí hodiny na nohách, a má svaly na rukách z vaľkania cesta či fondánu.

Počas šou si Jožka pravidelne oblieka farebné rondóny a vy sexi „šatičky“. Prečo ho nechcete aj vy?
Ja som ho pôvodne chcela, ale potom som zistila, že mám vďaka televízii možnosť obliekať si krásne veci. Aspoň na obrazovke počas tých dvoch mesiacov nakrúcania, tak som podľahla. A ešte aj preto, lebo v tejto svetovej šou, britská slávi toho roku pätnáste výročie, sú v porote väčšinou muž a žena, čiže sa ľahko odlišujú. A my sme to vyriešili takto.

Čiže v civile chodíte ako teraz? Rif­le a nejaký zvršok?
Musím povedať, že šou ma naučila ešte jednu vec – obliekať sa farebnejšie. Keď som do nej nastúpila, preferovala som čiernu, sivú a modrú, ale potom som si uvedomila, že farby robia veľa, a teraz si bežne kupujem ružové, žlté, zelené a iné farebné veci.

Ako známa cukrárka Petra Tóthová máte nemenej známu menovkyňu – šperkárku Petru Tóth. Poznáte sa? Nepletú si vás?
Ešte sme sa osobne nestretli, ale, samozrejme, o nej viem. Myslím, že by sme sa mali minimálne stretnúť a odfotiť sa spolu, robí nádherné veci. A zistiť, či od nej nechcú niečo napiecť, pretože mne už párkrát volali, aby som urobila nejaký pekný šperk. (Smiech.)

Kým ste sa stali rešpektovanou cukrárkou, prešli ste zaujímavú cestu. K pečeniu vás pritiahli staré mamy, aj ste s ním stále koketovali, ale urobili ste si niekoľko odbočiek. Dokonca ste vraj navrhovali kožené topánky. Ako ste sa k tomu dostali?
Mala som vtedy priateľa, s ktorým sme hľadali medzeru na trhu a našli sme ju v ručne šitých kožených topánkach, lebo na Slovensku vtedy neboli. Chodili sme spolu po výrobách v Španielsku a v Taliansku, navrhovala som modely, lebo práca s dizajnom ma lákala. Fungovali sme dva roky, mali sme viac prevádzok, obchod v jednom luxusnom hoteli, aj tu v Senci, ale vtedy mi to bolo málo, chcela som cestovať, vidieť svet, a tak som z toho obchodu s topánkami odišla robiť letušku do Dubaja.

Táto vaša životná kapitola, ktorá trvala päť rokov, je známa. Čo sa vám na nej znepáčilo?
Život v Dubaji je nádherný pre 25- až 30-ročných, ale nie pre rodinu. Z mesiaca som bola doma desať dní a dvadsať som cestovala. Život letušky je veľmi samotársky, lebo v Dubaji máte 30-tisícovú „crew“ a za tých päť rokov som sa s tou istou letuškou stretla možno päťkrát, teda raz do roka. A objavovať svet stále s niekým iným, koho vlastne ani nepoznáte, vás nebaví, lebo neviete, čo je zač. A tešiť sa, že stojím na Veľkom čínskom múre, ale užívam si ho sama, nie je ono. Máte kompletne rozhádzaný režim a ráno o štvrtej buď raňajkujete, alebo podávate deku uzimenému pasažierovi. Každý let je iný, každý servis je iný.

Tento čas ste však využili na rôzne cukrárske kurzy po svete, odkiaľ ste si vozili kuchárske knihy. Koľko ich bolo?
Asi 50. Tým, že som mala ako letuška možnosť cestovať, využila som to. Bola som napríklad v Peru, lebo kde už sa naučíte o čokoláde viac ako tam, kde rastie a kde sa s ňou začalo pracovať? S originálnou čokoládou, ktorá sa podľa mňa nedala piť a museli sme ju prispôsobiť našej chuti. (Smiech.) Keď som chcela vedieť, ako chutí pravý newyorský cheesecake, musela som ísť do Ameriky. Keď som chcela vidieť pečenie Pavlovovej torty v origináli, išla som do Austrálie, ktorá sa o ňu háda s Novým Zélandom. Moja méta bola zakaždým vidieť, ako sa daný výrobok pripravuje v krajine svojho pôvodu. Ešte aj teraz si pozerám kurzy, na ktoré by som išla. To, že som tam, kde som, ešte neznamená, že viem všetko. Aktuálne mám na zozname 50 kníh, ktoré si chcem kúpiť.

Kedy ste sa vlastne vyučili za cukrárku?
Po návrate z Dubaja.

Jednou z destinácií, ktorá vás akoby vrátila k pečeniu, bola Venezue­la. Tam ste denne „fičali“ na marakujových croissantoch a tarroch a chceli ste ich robiť aj doma. Ďalší sen ste si splnili v Spojenom kráľovstve, kde ste sa učili u vychýrenej Peggy Porschen, ktorá pečie aj pre Madonnu, Stinga, Eltona Johna či Stellu McCartneyovú. Podieľali ste sa aj na tom?
Nie, vtedy som ešte bola malá ryba. Považujem za obrovské šťastie, že som sa tam vôbec mohla ísť na niekoľko týždňov učiť. Vtedy nefungoval internet, neboli žiadne on­line kurzy. A keby aj boli, nie je nad osobnú prax. Vezmite si také makrónky. Ja vám síce môžem online povedať a ukázať, ako máte držať vrecko, aký máte mať tlak či sklon ruky, ale na diaľku vám tú ruku nenavediem správnym smerom, to sa dá len fyzicky. Čo sa týka celebrít, Peggy mala pre ne vytvorený špeciálny tím viazaný mlčanlivosťou.

Okrem toho ste vyštudovali tri vysoké školy – verejnú politiku, bankovníctvo a marketing. Čo je to za „mišung“?
(Smiech.) Rada sa učím a nevedela som si vybrať, kým chcem byť. Najprv som si myslela, že zmením svet, tak som išla na verejnú politiku, ale potom som si uvedomila, že nič nezmením. Potom som skúsila bankovníctvo, lebo si myslím, že svet sa mení práve tam, ale vôbec ma to nebavilo. Nakoniec som si vybrala marketing, ten ma bavil a aj som ho skončila. Takže z prvých dvoch odborov mám bakalára a MBA mám z marketingu, a tak si hovorím, že keď bude Viki veľký, potiahnem ešte aj prvé dve na MBA, trebárs na univerzite tretieho veku.

Ďalšie FOTO Petry Tóthovej z potuliek po svete v GALÉRII nižšie.

Veľa súťažiacich prichádza do šou preto, lebo túžia po vlastnej cukrárni. Vy ste niekedy nejakú mali?
Áno, po tom, čo som sa vrátila z Dubaja. Tu v Senci som prevádzkovala malú kaviarničku, kde som už pred dvanástimi rokmi servírovala matcha latte. Pila som ho však sama, lebo tu ho nikto nepoznal. Tak som si povedala, že v Bratislave bude ľahšie preraziť.
Bolo?
Nie. Kaviareň fungovala tri roky a pre mňa sa skončila obrovským fiaskom. Sídlili sme v Starom Meste a zničilo ma nájomné.

Bratislavská klasika…
Tak som nakoniec prešla do iných priestorov, kde som si nechala už len výrobu. Veľmi ma to bavilo, potom som otehotnela a prišiel kovid. Ani ten, ani malé dieťa sa s výrobou nedali skĺbiť, ale ako sa hovorí, keď sa vám zavrú jedny dvere, otvoria sa druhé. Vtedy som dostala ponuku do šou Pečie celé Slovensko.