Predstaviteľka Kristíny z Dunaja mala po pôrode čo robiť, aby sa z neho spamätala: Čo sa dialo?

Ráchel, aktuálne zažívate novú životnú rolu – rolu matky. Užívate si materskú plnými dúškami?

– Popravde, užívať som si to začala až teraz, keď má Jakub tri mesiace. Dovtedy to bol kolotoč, cirkus, chaos.(Smiech.) Po pôrode som sa dosť dlho zotavovala, mala som aj nejaké „materské“ problémy, takže kým som sa dostala naspäť do „svojej kože“, chvíľu to trvalo. Teraz to konečne začala byť zábava a veľmi si to užívam. (Smiech.)

Mnohé mamičky vravia, že od narodenia dieťaťa sa im otočil život naruby, bolo to tak i u vás?

– Samozrejme, každý príchod dieťaťa do rodiny ho obráti naruby. Život sa zmení od základov a hodnoty takisto. Už je na prvom mieste malý generál a všetko sa točí okolo neho. Je to úplne prirodzené a bola som na to pripravená.

Je teda niečo, čím vás materstvo prekvapilo?

– Prekvapení bolo mnoho, pre mňa osobne najmä dojčenie a psychika. Kým som sa z tohto všetkého spamätala, dalo mi to dosť zabrať. Inak som bola na veľa vecí pripravená a myslím si, že prekvapení ešte príde veľa. (Úsmev.)

Vypočujte si náš podcast:

Aké ste mali tehotenstvo, užívali ste si tých deväť mesiacov alebo to bolo náročné?

– Moje tehotenstvo bolo ako na hojdačke, prvé tri-štyri mesiace mi bolo stále zle, mala som silné bolesti hlavy, tehotenskú insomniu, v druhom trimestri to bola prechádzka ružovou záhradou a posledné mesiace som sa cítila ako slon. Posledný týždeň som bola dokonca hospitalizovaná na rizikovom oddelení, takže posledné dni boli dosť náročné.

A čo pôrod, ste z tých žien, ktoré sa naň svedomito pripravovali, absolvovali nejaký predpôrodný kurz… Alebo toto nie je váš prípad?

– Na pôrod som sa pripravovala najmä fyzicky, veľa som čítala, ale na to, čo prišlo, sa pripraviť nedalo. (Smiech.)

Vieme o vás, že ste si dali odobrať pupočníkovú krv. Prečo ste sa rozhodli pre tento úkon?

– Rozhodla som sa pre odber kvôli tomu, že moja svokra, gynekologička, o tom rozhodla hneď, keď som otehotnela. Už som o tom v minulosti počula, ale vtedy to bolo bezpredmetné. Čím viac som mala informácií o odbere, využití a pomoci, ktorou môže v komplikovaných situáciách poslúžiť, prestala som váhať.

Mali ste aj chvíle, keď ste siahli na dno svojich síl?

– Myslím si, že boli chvíle a stále občas aj sú, ktoré sú veľmi náročné. Prvé týždne po pôrode boli najťažšie. Niektoré chvíle si ani nepamätám, ale spomíname na to s mužom veľmi veselo. Patrí to k materstvu a k životu. Hlavné je, že sme na to všetko dvaja. (Úsmev.)

Teraz v júni budete s manželom oslavovať prvé výročie, zmenila niečo svadba na vašom vzťahu?

– Zmenila, veru zmenila. Nejde o to, čo k sebe cítime, ale sme oficiálne rodina a je to veľmi dobrý pocit. Nosiť jeho meno, mať niečo spoločné navyše. Vždy som túžila mať vlastnú, zdravú, šťastnú rodinu a mám veľké šťastie, že sa nám to podarilo.(Úsmev.)

Dokážete si s manželom popri starostlivosti o Jakubka nájsť čas jeden pre druhého?

– Samozrejme. Máme veľmi spokojné, dobré dieťa, ktoré v noci dobre spí, takže si vždy nájdeme aj chvíle pre seba. Je veľmi dôležité udržiavať balans a vedieť sa spolu zasmiať a na chvíľu neriešiť vážne veci.