Přemysl Boublík o bolestivom rozvode rodičov: Otec potom pre neho urobil niečo, čo sa len tak nevidí

Začnem možno netradične, ale čo sa vám vybaví pri slove láska v detstve?

Jednoznačne asi to, že aj po rozvode rodičov za mnou a bratom náš otec cestoval viac ako 700 km, z Čiech, kde býval, do Košíc. Každé prázdniny, zimné, jarné, letné a odviezol si nás k sebe. Ľúbil nás a nechcel sa nás vzdať. Bolo to pre neho bolestivé, ten rozvod aj to, že nás musel opustiť. Vlastne... neopustil. Trávil s nami každú voľnú chvíľu, ktorú mohol. Keď niekedy vidím otcov, ktorí bývajú 100 metrov od svojich detí a vôbec sa o ne nezaujímajú, bola to naozaj obeta. Láska je obeta. Aj preto sa náš vzťah neprerušil a doteraz ho máme dobrý.

Dokedy za vami takto cestoval?

Kým sme za ním šli prvý raz vlakom sami. Brat mal 13, ja 11. Bolo to dobrodružstvo.

Tak tu možno vznikla aj vaša láska k cestovaniu.

Áno. (smiech) Aj k dobrodružnému životu, ktorý milujem doteraz. Byť na nových miestach, zažívať nové veci, stretať nových ľudí. A keď so starými kamarátmi, tak nové miesta, nové zážitky. Hoci, každý z nás má miesta, kam sa rád vracia pravidelne, kde sa cíti doma.

Koľko takých domovov máte?

U otca, mamy, starých rodičov, na chalupe... Je ich viac. Doma sa cítim všade tam, kde sú ľudia, ktorí sa dokážu obetovať pre druhého. Postarajú sa o vás a dali by vám prvé-posledné. Nemáte problém si tam sadnúť na koberec a nikto vám nepovie, že sa to nepatrí, lebo sme na návšteve. Čiže, doma sa cítim všade tam, kde sa môžem chovať, ako doma. Ale to neznamená, že sa doma správam ako zurvalec. (smiech) Je tam prirodzená úcta, samozrejme.

Čo ešte sa vám vynára z detstva na tému láska?

Napríklad láska k prírode. Mal som šťastie, že sme bývali na sídlisku pri lese. Každú voľnú chvíľu som bol tam. Naháňali sme žaby, hady, zbierali slimákov, lozili po stromoch a mnoho iného. V prírode dieťa nemôže zažiť nudu.

To ste asi v seriáli Zoo nemali problém so zvieratkami.

Vôbec. My sme mali doma ako deti v 4-izbovom byte aj dvoch psov, afganských chrtov. Bola to síce veľká starosť, každý víkend brigáda s veľkými kefami na odchlpenie kobercov, no miloval som ich. Volali sme ich chlpatí ľudia, lebo oni si bárskedy otvorili dvere a šli sa prejsť po sídlisku. Nela sa vedela sama aj vrátiť, alebo mala miesta, kam sa vedela vrátiť. Napríklad štekala pod oknami kamarátov. Wolter bol prešľachtený a trochu hlúpučký. Bol schopný vbehnúť do bodliakov a tam sa zasekol tak, že sme ho museli vystrihávať. Často končili na leto vystrihaní dohola, len s chlpatými ušami. Vyzerali smiešne. (smiech)