Na hereckej scéne ste už pár rokov. Kedy ste si uvedomili, že sa chcete živiť herectvom?
– Nikdy. Doteraz si to neuvedomujem. (Smiech.) Ale mám pocit, že toto by som mala robiť. Spev bol pre mňa prirodzený odmalička, a keďže som hravý typ, prišlo mi to ako ideálna kombinácia. Je pre mňa prirodzené, že stojím na javisku a ľudia na mňa pozerajú, pritom nie som extrovert. Asi mám robiť to, čo mi bolo v živote dané. Okrem toho ma to baví a prekvapivo aj živí. Aj keď dnes je to teda veľmi ťažký koníček, ale je to tak a veľmi sa z toho teším. (Úsmev.)
Ako si spomínate na herecké začiatky?
– Veľmi zle. (Smiech.) Hlavne som vôbec nevedela, čo všetko to zahŕňa. Keď som prišla do divadla, mala som 15 rokov, vôbec som netušila, aké sú základné postoje na javisku, uhly, aby sa herci nekrížili a boli vidieť z každej strany hľadiska, z každej sedačky. Mala som vtedy okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí mi tieto veci povedali. Či už to boli pedagógovia na konzervatóriu ako profesor Kaprálik a profesor Križan, v divadle nado mnou držala ochrannú ruku Zdenka Studenková, nebohý Števo Kožka, Lucka Vráblicová... To boli tí, ktorí ma stále cvičili, učili ma chodiť po javisku, lebo som nevedela ani chodiť, ani rozprávať. Keďže som Záhoráčka, spisovná slovenčina nebola dobrá. Naozaj som mala pri sebe veľa profesionálov, ktorí na mňa dávali pozor a doslova ma vychovali. Môžem povedať s určitým zveličením, že ma vychovalo divadlo. (Úsmev.)
Ktorú rolu považujete za kľúčovú vo svojej kariére?
– Určite to bola prvá rola – Ofélia v predstavení Hamlet. To bol taký štart, keď mi to celé zachutilo a pochopila som, že tadeto pôjdem. Určite aj Angie v seriáli Panelák, to bola srdcová záležitosť. (Úsmev.) Pre mňa bola každá postava niečím výnimočná a vždy to bolo s niečím spojené.
Pracujete na nejakom novom divadelnom predstavení?
– Momentálne nie. V máji bola premiéra muzikálu The Bodyguard a v podstate som teraz v štádiu, že neskúšam, len hrám a užívam si dni voľna.
S kolegami Dáriusom Kočim a Petrom Makranským máte zoskupenie Startrack. Ako to vzniklo?
– Úplne náhodou. Sme podobné povahy, tak správne blázniví v dobrom zmysle slova. (Úsmev.) Milujeme to, čo robíme, a veľmi nás baví hudba. Vymýšľať v nej rôzne veci. Keďže sme kolegovia v divadle a boli sme nonstop spolu na javisku, keď sme skúšali, jeden spieval a sem-tam niekto chytil druhý hlas, len tak zo žartu. A zrazu sme zistili, že celkom ladíme. Chalani sú tenori, ja soprán. Myslím si, že všetci traja sme muzikálni, tak sme skúsili urobiť takéto trio, spievame klasiku a funguje to. Je to super. Mali sme niekoľko krásnych koncertov v kostole, kde bola úplne nádherná atmosféra, keď sme spievali Pie Jesu alebo Panis angelicus a podobne. Odtiaľ sme vždy chodili s pocitom: „Áno, to je super! Toto chcem robiť! Prečo sme skôr neboli spolu všetci traja?“ Je to skutočne fajn.
