Priznanie Mirky Partlovej: V škole som sa zvykla biť a... Bude mať jej syn súrodenca?!

Na hereckej scéne ste už pár rokov. Kedy ste si uvedomili, že sa chcete živiť herectvom?

– Nikdy. Doteraz si to neuvedomujem. (Smiech.) Ale mám pocit, že toto by som mala robiť. Spev bol pre mňa prirodzený odmalička, a keďže som hravý typ, prišlo mi to ako ideálna kombinácia. Je pre mňa prirodzené, že stojím na javisku a ľudia na mňa pozerajú, pritom nie som extrovert. Asi mám robiť to, čo mi bolo v živote dané. Okrem toho ma to baví a prekvapivo aj živí. Aj keď dnes je to teda veľmi ťažký koníček, ale je to tak a veľmi sa z toho teším. (Úsmev.)

Ako si spomínate na herecké začiatky?

– Veľmi zle. (Smiech.) Hlavne som vôbec nevedela, čo všetko to zahŕňa. Keď som prišla do divadla, mala som 15 rokov, vôbec som netušila, aké sú základné postoje na javisku, uhly, aby sa herci nekrížili a boli vidieť z každej strany hľadiska, z každej sedačky. Mala som vtedy okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí mi tieto veci povedali. Či už to boli pedagógovia na konzervatóriu ako profesor Kaprálik a profesor Križan, v divadle nado mnou držala ochrannú ruku Zdenka Studenková, nebohý Števo Kožka, Lucka Vráblicová... To boli tí, ktorí ma stále cvičili, učili ma chodiť po javisku, lebo som nevedela ani chodiť, ani rozprávať. Keďže som Záhoráčka, spisovná slovenčina nebola dobrá. Naozaj som mala pri sebe veľa profesionálov, ktorí na mňa dávali pozor a doslova ma vychovali. Môžem povedať s určitým zveličením, že ma vychovalo divadlo. (Úsmev.)

Ktorú rolu považujete za kľúčovú vo svojej kariére?

– Určite to bola prvá rola – Ofélia v predstavení Hamlet. To bol taký štart, keď mi to celé zachutilo a pochopila som, že tadeto pôjdem. Určite aj Angie v seriáli Panelák, to bola srdcová záležitosť. (Úsmev.) Pre mňa bola každá postava niečím výnimočná a vždy to bolo s niečím spojené.

Pracujete na nejakom novom divadelnom predstavení?

– Momentálne nie. V máji bola premiéra muzikálu The Body­guard a v podstate som teraz v štádiu, že neskúšam, len hrám a užívam si dni voľna.

S  kolegami Dáriusom Kočim a Petrom Makranským máte zoskupenie Startrack. Ako to vzniklo?

– Úplne náhodou. Sme podobné povahy, tak správne blázniví v dobrom zmysle slova. (Úsmev.) Milujeme to, čo robíme, a veľmi nás baví hudba. Vymýšľať v nej rôzne veci. Keďže sme kolegovia v divadle a boli sme nonstop spolu na javisku, keď sme skúšali, jeden spieval a sem-tam niekto chytil druhý hlas, len tak zo žartu. A zrazu sme zistili, že celkom ladíme. Chalani sú tenori, ja soprán. Myslím si, že všetci traja sme muzikálni, tak sme skúsili urobiť takéto trio, spievame klasiku a funguje to. Je to super. Mali sme niekoľko krásnych koncertov v kostole, kde bola úplne nádherná atmosféra, keď sme spievali Pie Jesu alebo Panis angelicus a podobne. Odtiaľ sme vždy chodili s pocitom: „Áno, to je super! Toto chcem robiť! Prečo sme skôr neboli spolu všetci traja?“ Je to skutočne fajn.

Hoci ste spomenuli, že máte voľnejšie obdobie, keď sa nakopí hudba, skúšky, hranie v divadle, sem-tam dabing plus rodina, stíhate to?

– Ono to vyzerá, že je toho veľa, ale vedome si nastavujem veci tak, aby som všetko stíhala. Už sa mi nechce naháňať, nechávam si na veci čas. Dospela som do štádia, keď som v pracovnom nasadení na prvom mieste ja. Robím si časový komfort, aby som bola v pohode a všetko stíhala. Dá sa to. Mám úplne skvelú rodinu, ktorá pomáha, takže naozaj to niekedy vyzerá veľmi zložito, ale keď hrávam po večeroch, tak si viem cez deň zorganizovať čas.

Keď teda máte voľno, čo najradšej robíte?

– Nič. (Smiech.) Normálne som sa pristihla pri tom, keď dieťa nastúpilo do škôlky, že som štyri hodiny sedela a nič nerobila a nechápala, čo sa deje. Zrazu tam nebol nikto, o koho sa mám starať, nikto odo mňa nič nechcel, bolo ticho a bolo to super. (Smiech.) Samozrejme, že potom mi to chýbalo, ale to bol ten čas len pre seba. Že si konečne môžem napríklad nalakovať nechty. Úplne jednoduché, bežné veci. Zrazu som na to mala čas.

Ako sa synček zžil so škôlkou? Bol aj plač za mamou?

– Bol plač. Keď som ho z tej škôlky odvádzala. On tam chcel zostať. (Smiech.) Naše dieťa je veľmi spoločenské, jemu je úplne jedno, kde a ako ho necháme, len musí byť stredobodom pozornosti a musí dostať najesť. Zvládol to super, klopem si. Až sa toho desím, ale dúfam, že to tak zostane.

Okrem toho, že musí byť stredobodom pozornosti, aký je povahovo? Skôr po vás alebo po Matejovi?

– On je taký mišmaš. Z každého rožka troška. „Duracelka“, má vrtuľu v zadku. To má asi po mne. (Smiech.) Neviem, vyzerá, že povahu má asi po mne, čo nie je najlepšie. (Úsmev.) Bola som taký satan, taký čertík. Bíjavala som sa v škole, nosila som dosť veľa poznámok, a to napriek tomu, že som sa veľmi dobre učila. Ale bola som taký chalanisko. Ale syn je už teraz veľmi silná osobnosť. Vie sa hádať, protirečiť a vždy musí mať posledné slovo.

Teraz, keď chodí do škôlky, a má okolo seba deti, nepýta si súrodenca?

– Nie. Aj keby si pýtal, nedostane. (Smiech.) Ja som jedináčik, môj muž je jedináčik, takže sme na to zvyknutí. Aj sme sa o tom rozprávali a momentálne nám to vyhovuje tak, ako to je.

S deťmi človek zažije rôzne pamätné situácie. Spomeniete si na nejakú so synom?

– Tých je, samozrejme, veľa, ale čo je pre mňa zatiaľ nepochopiteľné, je, že moje dieťa nezvláda, keď spievam. To nenávidí. Takže keď chcem cvičiť alebo potrebujem spievať, tak musím odísť z domu. (Smiech.) Lebo mi povie: „Mama, nespievaj, mama, buď ticho.“

Témou čísla je imunita, čím si ju podporujete?

– Teraz som začala doma trošku viac cvičiť. S vlastnou váhou alebo so synom. Ten nie je malá váha. (Smiech.) Väčšinou, keď sa snažím sama, mám ho niekde zaveseného. Snažím sa byť čo najviac na vzduchu, lebo predsa len ten vek je už trošku vyšší, kondička sa už musí podporiť. Hlavne v aktuálnom muzikáli treba mať naozaj dobrú kondičku. A keď tak premýšľam, aj moje dieťa ma udržuje v pohybe.

A čo otužovanie, neláka vás?

– Jooj, nie, nie, nie. (Smiech.) Toto nie. Som narodená v zlej klíme. Som teplomilný tvor. Pod 30 stupňov mám problém a zimu vôbec nezvládam.

Kedysi ste vraj boli vegetariánkou, no vrátili ste sa k mäsu, prečo?

– Lebo som odišla do Írska. (Smiech.) Bola som dva roky vegetariánkou a z toho pol roka dokonca vegánkou. Dala som si takú očistu. Ale potom sme s mužom odišli na pár mesiacov do Írska a tam človek musí jesť mäso, mlieko, syry, či chce, či nechce. Nedá sa ani porovnať, ako vyzerá mäso u nás a u nich. Človek má chuť zahryznúť sa do niečoho už v tom regáli. Tak som opäť začala jesť mäso. A možno mi to aj chýbalo. Milujem totiž aj mlieko. U nás dnes padne liter mlieka denne. Možno to bola len taká chvíľková očista, ktorú som v živote potrebovala vyskúšať, a bolo mi fajn. Paradoxne som vtedy pribrala, napriek tomu, že som jedla iba rastlinky. Tak­že som si povedala, že som mäsožravec, pijem mlieko. A nateraz to nemením, som takto spokojná.

Prezradila o sebe:

✔ Čo máte na sebe najradšej?

To je asi najťažšia otázka, akú som kedy dostala. (Smiech.) Som veľmi prispôsobivý človek, tak asi prispôsobivosť.

✔ Za najväčšie bohatstvo v živote považujete?

Určite rodinu a zdravie.

✔ Čo by ste odkázali svojmu 20-ročnému ja?

Kde som bola? (Smiech.) Že nie všetko, čo bolo zlé, bolo zlé. Práve naopak. A aby som sa neobzerala, počúvala inštinkt a stále šla dopredu.