Púštny kvet: Vždy som bola iná a čierna ovca rodiny

Waris Dirie si zažila svoje. Bývalá topmodelka, ktorá je pôvodom z Afriky, dnes pôsobí ako veľvyslankyňa OSN v kampani proti ženskej obriezke. Príbeh Waris nezačal byť hrdinský v tom jedinom spomínanom momente, ktorý sa odohral uprostred somálskej púšte. Každé dievča z tunajšieho kočovného kmeňa muselo obriezku podstúpiť a nikto sa nad tým nepozastavoval. Kto by aj odporoval tomu, čo „sa musí“?

Waris sa stala hrdinkou, keď sa rozhodla vzoprieť. Tomu, čomu verili jej rodičia, starí rodičia a prarodičia, odvekým tradíciám, náboženským prikázaniam. Všetkému, čoho sa ľudia v príšernej chudobe držia a boja. Keď prežila strašnú infekciu, utiekla z domu a začala žiť na opačnom konci zemegule – bez peňazí, bez elementárnych jazykových znalostí. Stala sa jednou z najúspešnejších čiernych modeliek a potom ako dosiahla v modelingu všetko, rozhodla sa prehovoriť a bojovať. Bolo to náročné stretnutie. Také náročné, že sme až strácali nádej, či z toho vôbec niečo bude. Náladová, unavená a rozčúlená Waris nás drží v šachu a neustále opakuje, že rozhovor nedá a už vôbec nebude fotiť.

Pozerám sa jej do očí. Urobte to aj vy. A tam to všetko je. Bolesť, radosť, divokosť, neha, šialenstvo. Chodí po miestnosti, maličká, štíhla, pohybuje sa ako gazela, nemá nič z človeka. Nedám sa zmiasť. V Afrike je vždy polovica všetkého, čo sa povie, teátro. Skúšam. Zalíškam sa. Dobré. Ospravedlním sa za všetko, čo mi napadne. Vynikajúce. Spomínam si, že keď pred rokom prichádzal do svetových kín film Púštny kvet (na motívy jej bestselleru Desert Flower, Púštny kvet, vydavateľstvo IKAR), jedna z najrenomovanejších svetových tlačových agentúr položila Waris otázku, či je šťastná, že jej film sa uvádza symbolicky na deň žien. Pobúrená Waris odpovedala, že mať jeden Medzinárodný deň žien je urážka. „Ženy prenášajú hory každý deň.“ Napokon som ju uprosila. Ukázala som jej Madam Evu. Aspoň jednu fotku. Aspoň jednu otázku. Roztopila sa.

Neverím, že sú to hviezdne maniere. Skôr troška provokácie. Ak je pravda, že človeka sformuje do súčasnej podoby prvých päť rokov života, čo vlastne čakám od ženy, ktorá trinásť rokov pásla v púšti stáda zvierat, živorila, riadila sa slnkom, vetrom, dažďom a zákonitosťami, o ktorých nemáme ani páru? Waris je taká. Ani zlá, ani dobrá, taká, aká je.

Waris Dirie a redaktorka Tímea Keresztényiová, ktorá ju napokon presvedčila.

Ženská obriezka je akt, pri ktorom sa čiastočne alebo úplne vyrezávajú vonkajšie ženské pohlavné orgány. Na svete žije približne 135 miliónov obrezaných žien a každoročne ich pribudnú dva milióny. V Afrike sú na tom najhoršie Somálsko, Sudán, Sierra Leone, Guinea, Gambia, Eritrea, Etiópia (mimochodom, zakazuje ju tu ústava!), ale aj Egypt. Praktizuje sa takisto v Saudskej Arábii, Iraku, Turecku, Spojených arabských emirátoch, Indonézii a vlastne kdekoľvek na svete, vrátane Európy, Ameriky a Austrálie, kde sa vyskytne väčšia imigrantská komunita. Obvykle sa odstraňuje klitoris a malé pysky, pri tzv. faraónskej obriezke, ktorá tvorí asi 10 percent prípadov (aj ten Warisin), sa vyreže kompletne všetko, do rany sa aplikuje živica, zašije sa tŕňmi a dievčatám zviažu nohy, až kým sa dielo nezrastie. Mnohé nemajú šancu prežiť, takto umreli aj jej dve sestry.

Po zahojení zostáva iba jazva s malým otvorom na močenie a menštruačnú krv. Nedávno zakázali obriezku v Egypte (po úmrtí dvanásťročného dievčaťa) a v Mauritánii, kde sa obrezáva 70 percent žien a kde zákaz dokonca podpísalo niekoľko popredných moslimských lídrov. Je to už tak dávno. Dá sa zabudnúť? „Na bolesť áno. Na veľa z tej bolesti. Ale duševne sa nedá utiecť pred tým, čo som prežila,“ hovorí Waris. „Niekedy, keď si na to pomyslím, zdá sa mi neuveriteľné, že sa mi to stalo.“ Nevyzerá však naštvane ani odovzdane, dokonca zmizne aj ten oheň z jej očí, keď o tom hovorí. Žiadny hnev, je úplne vyrovnaná. „Moja mama nemala na výber. V našej spoločnosti čo muž povie, platí. Keby ma nedala obrezať, nevydala by som sa a zostala by som na hanbu sveta.“ Veru tak.

Neobrezané dievčatá sú totiž nečisté. Dôvodov tohto presvedčenia je niekoľko a líšia sa podľa jednotlivých krajín. Napríklad: vonkajšie ženské genitálie sú nevzhľadné a nehygienické, navyše klitoris pripomína penis. Alebo: obriezka zvyšuje plodnosť. Rituál dospelosti. Zníženie libida, aby sa zachovala cudnosť a zdržanlivosť. No a v prípade Waris, dôkaz nepoškvrnenosti. Keďže nevesta je hodna aspoň zopár tiav a je predmetom obchodu, treba dokázať, že je panna. No nejaká panenská blana ako dôkaz neobstojí. „Ženích si potom otvorí nevestu nožíkom cez svadobnú noc. Viete si vôbec predstaviť, aká bolesť to musí byť?“ Popravde nie. Ale rovnako si nevieme predstaviť ďalšie fyzické komplikácie, ktoré obrezaná žena dennodenne prežíva. „Pochopila som to, až keď som žila na Západe. Vždy som mala pekelne bolestivú menštruáciu, až som omdlievala, ale myslela som si, že to tak má každá. Nevedela som, že je to preto, lebo krv nemá kadiaľ odtekať. A nechápala som, ako sa môže niekto tak rýchlo vycikať?! Mne to trvalo aj 15 minút a boli to muky.“

Waris zistila na vlastnej koži, čo je to obriezka.

Waris časom podstúpila niekoľko operácií a z najhoršieho je vonku. Keď utiekla od mamy a otca, ktorý ju chcel vydať za šesťdesiatročného chlapa (napriek tomu, že za ňu dával až päť tiav!), bosá prešla cez púšť, aby našla svoju vzdialenú rodinu, ktorá si ju vzala do Londýna ako slúžku. „Vždy som bola iná. Mala som svoju hlavu a bola som tak trochu čierna ovca rodiny, rebelka. Vždy som kládla otázky a chcela som vedieť, čo a prečo sa deje. A neznášala som, keď ma niekto ignoroval alebo odstrkoval.“ Dychtivosť, s akou porazila svoj predurčený osud, a dravosť, s ktorou má mať problémy už navždy, jej pomohli správne sa rozhodovať. Neváhala, ani keď jej rodinu odvolali späť do Somálska. Zostala sama, na ulici, bez papierov, v zime, v šľapkách a našla si prácu v Mc- Donalde ako upratovačka. Keď sa na Waris pozeráte, možno vám nezíde na um slovo prekrásna. Skôr démonická. Mrazivá. Alebo elektrizujúca. V každom prípade iba tejto žene sa mohlo stať, že ju v mastnej zástere pri utieraní stola objavil Terence Donovan. Jeden z prvých celebritných módnych fotografov, ktorý fotil aj princeznú Dianu. A iba jemu sa zasa mohlo stať, že to somálske dievča mu nerozumelo, bálo sa ho a musel ho uháňať nekonečne dlho, kým ho nafotil do kalendára Pirelli. Spolu s nejakou Naomi Campbell, či ako sa to volala… „Boli sme veľmi mladé a nič sme o svete nevedeli. Zato Iman už bola pojem, ale nie sme rodina, ako si mnohí myslia.“

Keď pochodila všetky móla a nafotila fotografie do najprestížnejších časopisov, rozhodla sa vyjsť s pravdou von a využiť svoju slávu v prospech niečoho veľkého. „Sama som netušila, aké veľké to až bude. Predtým ako som o tom prehovorila v rozhovore pre jeden časopis, o tom nehovoril nikto. Bola som rozpoltená. Na jednej strane som chcela, aby o tom svet vedel, a vravela som si, to zvládneš, na druhej som bola preľaknutá, akoby som nikdy neverila, že to vyvolá taký ohlas.“ Nechýba jej modeling? „Bola to zábava, ale z dlhodobého hľadiska úplne bezvýznamná práca. Je dosť smutné, koľko šikovných mladých žien, hlavne na Západe, považuje modeling za vrchol toho, čo chcú v živote dosiahnuť. Netreba sa báť zmeny a neľutujem nič, lebo momentálne pracujem na lepších veciach,“ vraví Waris, ktorá od chvíle, ako zavesila modeling na klinec, založila niekoľko nadácií a dostala množstvo ocenení za svoju charitatívnu prácu.

Je to dosť smutné, koľko šikovnách žien berie modeling ako vrchol toho, čo chcú v živote dosiahnuť.

Boj proti ženskej obriezke znie tak veľkolepo, až sa zdá, že každý, najmä kompetentní, mu určite venuje dostatok času a pozornosti. „Ani náhodou. Politici sú nepoužiteľní, jediné, čo sa ako-tak dá, sú mimovládne organizácie,“ rozohnene hovorí Waris. „Prešli sme už dlhú cestu, ale ešte stále je pred nami kus. Ide to pomaly. Keď sa však mohol skončiť apartheid v JAR, skončí sa raz aj toto. Sú krajiny, kde to zakázali, krajiny ktoré schválili nové zákony, ale nemyslím si, že to stačí. Každý by sa mal zapojiť. Dievčatá by mali byť kontrolované, keď sa po prázdninách vrátia do škôl, a tak ďalej. A potom tento boj nedokážeme vyhrať bez mužov. Musia vedieť, čo nám to spôsobuje. Musia hovoriť so svojimi ženami, sestrami, dcérami.“ Je zvláštne, že táto práca jej musí denne pripomínať, čím prešla, a práve to sa stalo jej terapiou, nie nočnou morou. „Každý bojuje s niečím, čo sa mu stalo, po svojom. Pre mňa je najlepší spôsob to, čo robím. “

Preto sa rozhodla napísať v roku 1998 aj knihu Púštny kvet a keď bolo jasné, že sa stala bestsellerom, začalo sa uvažovať o sfi lmovaní príbehu. Napokon to trvalo skoro 11 rokov, ale oplatilo sa čakať. Púštny kvet produkoval oskarový producent Peter Herrmann, hlavnú úlohu stvárnila etiópska modelka Liya Kebede, ktorá bola v roku 2007 jedenástou najlepšie platenou modelkou na svete (podľa Forbes). Na režisérsku stoličku si sadla žena, Sherry Hornmann. „Nakrúcalo sa v Džibuti na hraniciach Somálska a Etiópie a keďže obriezka je tu veľmi kontroverzná téma, napriek tomu, že boli zaplatení policajti, v jeden deň sa vyparili. Do členov štábu hádzali kamene, vypukol úplný chaos.“ Film sa podarilo udržať na najautentickejšej možnej úrovni, so skutočnými nomádmi, ktorí v živote nevideli belocha či kameru, a so skutočnou ženou, ktorá obrezáva dievčatá. Waris na premiére plakala, a ak ste ho videli aj vy, určite ste spotrebovali dosť papierových vreckoviek. „Videla som ho iba raz a bolo to pre mňa emočne veľmi ťažké, asi to už nezopakujem. Dúfam však, že fi lm pomôže ďalším, ktorí prídu po mne.“

Bývalá topmodelka, je dnes mimoriadna veľvyslankyňa OSN a odhodlaná zástankyňa ľudských práv. Založila niekoľko nadácií – www.desertfl owerfoundation. org alebo Nadáciu pre dôstojnosť a práva žien, www.fondationppr. org, so Salmou Hayek a jej manželom. Dlho žila vo Viedni. Aktuálne sa presťahovala do poľského Gdanska, kde žije so svojimi synmi – 13-ročným a 18-mesačným – a s ďalšími dvoma deťmi zo Somálska. Nedávno ste ju mohli vidieť aj v kampani značky H & M, ktorú nafotila s predstaviteľkou jej postavy vo fi lme Púštny kvet modelkou Liyou Kebede.