Konečne je to vonku! Šafránková prezradila, ako sa dostala k role Popolušky

Na zážitky z nakrúcania si Libuše Šafránková spomína v práve vychádzajúcej knižke Tri oriešky pre Popolušku.

Ako ste sa dostali k úlohe Popolušky?

"Bola som s mnohými ďalšími pozvaná na konkurz. Prišla som ako jedna z posledných a ostali pre mňa šaty, do ktorých sa už asi nikto nevošiel. Neskôr na plese v Moritzburgu som si všimla, že v nich tancovala jedna baletka."

Popoluška veľa jazdí na koni. Aký je váš vzťah k nim?

"Vtedy boli populárne kovbojky a indiánky, napríklad Vinnetou alebo Poklad na Striebornom jazere. Keď sme jazdili zo školy na bicykli, tak sme si predstavovali, že ideme na koni. Mala som blízko k jazdiarni a navyše som z vidieka, takže som sa občas ku koňom dostala..."

Nerobilo vám problém anglické dámske sedlo?

"Nie, bola som zvyknutá jazdiť úplne bez sedla!"

Juráškovia boli v skutočnosti dvaja. Bol rozdiel jazdiť na českom a na nemeckom koni?

"To viete, že to bol rozdiel, a aký! Nemecké kone boli ako vietor, tie stačilo len jemne popohnať a fičal krajinou ako blesk."

Ako sa k vám správali nemeckí herci?

"Spomínam na nich len v dobrom. Napríklad Rolf Hoppe bol ku mne veľmi ústretový. On už bol vtedy niekto a ja som bola začiatočníčka. On napríklad prišiel, nadväzoval komunikáciu a bavil sa s nami. Bohužiaľ sme sa už po nakrúcaní nikdy nevideli. Tiež rada spomínam na pani Karin Lesch, ktorá bola veľmi noblesná dáma a mala osobité kúzlo."

Ako dnes vnímate vtedajšiu spoluprácu s pánom Vorlíčkom?

"Som presvedčená, že profesijné stretnutie s ním v mojich začiatkoch pre mňa malo mimoriadny a nenahraditeľný význam. Pre neho a jeho prácu je charakteristický sarkastický, triezvy a vecný prístup k téme. My sme boli dobrá kombinácia - ja mala spontánnosť a voľnosť a on ma nechával. Zároveň ale nenápadne svojím triezvym okom skúseného filmára strážil, aby som sa neposunula niekam inam. Jeho kombinácia nadhľadu, zmyslu pre humor a majstrovského prístupu k remeslu, to je pre mňa dodnes veľmi cenné životné stretnutie."

V celom filme hrá veľkú úlohu sneh, na Šumave ho vtedy bolo naozaj veľa. Nekomplikovalo vám to niekedy natáčanie?

"Všetky scény sme museli točiť na prvú dobrú, aby sme neporušili panenskú čistotu snehových perín. Pretože sme si mnoho vecí nemohli naskúšať, tak vzniklo aj pár kurióznych situácií. Napríklad keď sme točili posledný záber filmu, kde sme išli s Pavlom Trávníčkom vedľa seba na koni, tak som zrazu zistila, že Pavel vedľa mňa nie je. Otočila som sa a pýtam sa ho, prečo nejde? Začula som len, ako Pavol zvolal - nemôžem, nemám koňa! So svojím grošákom sa totiž prepadol do obrovského záveja a ten kôň bol až po prsia ponorený do snehu! "

Ako ste mali v tých závejoch zaistený servis? Mali ste tam so sebou catering?

"Ale kdeže, vtedy ešte nič také nebolo, pokiaľ viem. Aby sme mali aspoň raz za deň v žalúdku niečo teplé, tak za nami jazdili vojaci v obrnenom transportéri, pretože žiadna iná technika by sa tam nedostala, a vozili nám horúci čaj. Ten nám nalievali do takých voskovaných téglikov. Tou horúčavou sa vnútro téglika celé rozpustilo, a keď sa človek takto ochuteného čaju napil, celý sa zavoskoval a ďalší chod už neriešil."