Šarlota z Dunaja prekvapila: TÝMTO chcela byť ako dieťa...TAKTO si udržiava štíhlu postavičku!

Čo vás priviedlo k herectvu?

– Úprimne? Bola to asi zmes všetkých možných udalostí. Vyrastala som v Stupave a ako dieťa som navštevovala veľa krúžkov – tancovala som, spievala, hrala na klavíri, flaute. Mala som veľa energie, krúžky ma bavili. Nepamätám si ten moment, či ma niekto oslovil. Ale začala som hrať a ostalo mi to. Neskôr to bolo jednoduché, zo všetkých krúžkov sa mi najviac páčil ten literárno-dramatický. Začala som sa pripravovať na konzervatórium v Bielom divadle u Niny Zemanovej. Zobrali ma a po konzervatóriu bola pre mňa jasná cesta pokračovať na VŠMU. Aj som sa toho neskôr zľakla, že to budem robiť celý život a už nič iné. Chvíľu som robila aj čašníčku, ale rozmyslela som si to, že to herectvo je asi lepšie. (Smiech.)

Takže o hereckej kariére ste ako dieťa nesnívali.

– Nie. Myslím si, že ako dieťa som chcela byť všetko. Ale hlavne cvičiteľka psov. Mám kolegyňu Simonu, ktorá ňou je, tak vždy, keď ju vidím, hovorím si, že jej to vy­šlo s tými psami. (Smiech.) Aj s herectvom.

Vraj ste sa pohrávali s myšlienkou byť psychologička. Prečo ste to neskúsili?

– Lebo je tam matematika. (Smiech.) Ale myslím si, že herectvo má veľa spoločné s psychológiou. Psychika človeka, to, ako premýšľa, pozorovanie ľudí. Som rada, že som si vybrala, čo som si vybrala. (Úsmev.)

Takže ste nikdy neľutovali, že ste si vybrali herectvo?

– Zaváhala som v živote, či to chcem robiť. Robím to celý život, keďže už ako dieťa som bola v reklame. Stále som bola v nejakom kontakte s exhibovaním. Človek sa vtedy zamyslí. Je to však také, že nič iné by som nechcela robiť, lebo by som nič iné nevedela robiť, a nič iné by som nevedela robiť, lebo by som nič iné nechcela robiť. Ešte vždy herectvo môžem zavesiť na klinec a ísť do večernej školy študovať psychológiu. (Úsmev.) Nemám to úplne uzatvorené. Teraz je to, čo robím, správne, lebo sa mi to ukazuje ako správne, a keď sa v tom prestanem cítiť doma, tak začnem uvažovať nad tým, čo ďalej.

Čo vás v práci napĺňa?

– Hranie. Rada prežívam emócie. Som emocionálny človek. Preto mám rada aj básne, fantáziu, rada čítam, rada si predstavujem, čo sa deje. Kniha mi niekedy dá viac ako film alebo človek. Ak mám možnosť ponoriť sa do toho príbehu a byť tým príbehom, to ma veľmi baví. A na herectve ma baví, keď postava vzniká. Keď už je taká chytená a zrazu tam niečo vznikne, nejaká pravda, vzťah… Mám rada, keď to jednoducho hrá. (Úsmev.)

Váš starý otec bol básnik. Zdedili ste po ňom poetické nadanie?

– Keď som veľmi smutná, píšem básne. Niektoré čítal aj môj starý otec, bolo to dávno a povedal, že sú celkom dobré. Ale som len taká „smutná poetka“. A keď mi je dobre, veľa toho nepíšem, radšej idem na kávu. Tak neviem, či by som sa uživila. (Smiech.) Viem, že po starom otcovi som zdedila ak nie nadanie, tak lásku k tvorbe a písanému slovu.

Ako dieťa ste žili aj v zahraničí. Neťahá vás to tam?

– Žila som tam veľmi krátko na to, aby to bol dôvod, prečo by ma to tam malo ťahať. Cítim sa v tejto milej Bratislave doma. Pár mesiacov som žila v Rakúsku, ale pocit domova mi tam chýbal. Hovorí sa, že človek má mať domov sám v sebe. Ono to tak vlastne aj je, že keď sa človek veľa sťahuje, zistí, že ten domov si musí priniesť so sebou. Rada spoznávam nové kultúry, určite by som zvládla žiť inde. V hlave sa to snažím mať čo najjednoduchšie zadelené – som tu, pretože sa mi tu darí, cítim sa tu doma a mám pocit, že tu mám dvere otvorené. Ale nebránim sa možnosti, že sa raz otvoria iné dvere, možno aj do zahraničia – vtedy nad tým začnem uvažovať.

Ako si spomínate na detstvo v 150-ročnom mlyne, kde ste žili 11 rokov? To muselo byť čarovné...

– (Úsmev.) Ako na detstvo. Keď má človek 12 rokov, zdajú sa mu všetky emócie veľmi vybičované. Všetko je veľké – každá láska, každá hádka… Spomínam si na to super. Mali sme dva psy, bývala som pri lese, všade voňalo drevo, v lete tam bol super chládok, lebo mlyn mal hrubé múry. Pamätám si, že som prišla domov, vyzula sa a chodila po tej studenej dlažbe. Bola som šťastné dieťa.

Ako trávite voľný čas?

– Rôzne. Veľa športujem. Snažím sa prísť sama k sebe. Občas sa však potrebujem od seba odpútať, tak si niečo prečítam. Robím to, čo ľudia bežne robia. Idem nakúpiť, aby som mala čo jesť. (Smiech.) Upracem, a keď mám viac času, idem si zabehať, zacvičiť alebo len tak som. Pre mňa je veľmi dôležité naučiť sa len tak byť a ešte to úplne neviem.

Spomenuli ste, že rada cestujete. Máte nejakú vysnívanú destináciu, kam by ste sa chceli ísť pozrieť?

– V najbližšom čase by som chcela navštíviť Porto. Pred pár rokmi som bola v Lisabone a veľmi som si ho zamilovala.

Je tu máj, čas lásky. Čo je pre vás vo vzťahu najdôležitejšie?

– To je veru ťažká otázka. Všeobecne sa povie dôvera. Ale myslím si, že ide aj o dôveru v samu seba v tom vzťahu. Takže nielen dôvera k partnerovi. Pre mňa je dôležitá aj sloboda rásť pri tom človeku a zase dôvera, že je tam na to priestor.

Spomeniete si na svoju prvú lásku?

– Všetky boli moje prvé. (Úsmev.) Jasné, že si pamätám svoju prvú, ale potom prišla druhá, ktorá bola úplne iná a bola úplne prvá. Vždy sa akoby zaľúbim prvýkrát. V každom vzťahu sa naučím iné veci a som iná, lebo som v inom životnom období, až mám pocit, že každá láska je úplne prvá. Som veľmi „ľúbivá“ aj rada ľúbim. Som májová, takže sa veľmi rada zaľúbim. Aj moja prvá láska bola veľmi zaľúbená a potom po nej každá ďalšia. Keď už sme pri tom máji, aj moja mama je májová, má narodeniny v deň, keď vychádza toto číslo, tak jej chcem takto zaželať všetko najlepšie. Mami, ľúbim ťa. (Úsmev.)

Ste veľmi štíhla a ženy zaujíma, ako to robíte, či držíte diétu. Alebo máte za sebou takú etapu?

– Nie som diétový typ. Ale učím sa teraz odriekaniu a myslím si, že mi to celkom ide. Voľakedy som sa nevedela zmieriť s pocitom hladu, mala som pocit, že sa musím ihneď nasýtiť. Teraz si na to trochu zvykám. Samozrejme, nie do umretia a netýram sa, len tak pozorujem, že je v poriadku, keď som chvíľu trochu hladná. Ak sa k niečomu najviac približujem, tak asi k prerušovanému pôstu. Ten som párkrát skúsila a celkom mi to sedelo. Niektoré návyky som si prirodzene ponechala.

Patríte k ženám, ktoré vyznávajú bio a ekologický život?

– Tak veľmi by som chcela povedať, že áno a robte to aj ostatní, ale úplne to tak nie je. Ale rada jem kvalitné potraviny. S pribúdajúcim vekom a skúsenosťou som sa naučila, kde je to, čo mi chutí, a je to kvalitné. Keď si idem kúpiť mäso, snažím sa ísť k mäsiarovi a pozrieť sa na to, odkiaľ je. Snažím sa ku všetkému pristupovať s mierou. Mám nejaké ekoprášky, niekedy chodím do ekoobchodov. Neprepchávam chladničku a nevyhadzujem jedlo. Snažím sa nakupovať iba to, čo viem, že zjem, a iba to, čo viem, že potrebujem. To sa snažím teraz robiť aj v živote, určovať si hranice, aby som v nich bola spokojná.

Prezradila o sebe

✔ Vysnívaná rola, ktorú by ste si chceli zahrať?
Každý sa ma to pýta a ja neviem. Nemám. (Úsmev.)
✔ Rituál, keď sa pripravujete na divadelné vystúpenie?
Robím dychové cvičenia.
✔ Za svoju najlepšiu a najhoršiu vlastnosť považujete?
Vytrvalosť. A vytrvalosť. (Smiech.) Myslím si, že som vytrvalá v tom, čo chcem v živote, a viem sa prekonávať. A niekedy som vytrvalá vo veciach, ktoré by som mala pustiť. Niekedy mi chýba odstup od vecí.