Čo vás priviedlo k herectvu?
– Úprimne? Bola to asi zmes všetkých možných udalostí. Vyrastala som v Stupave a ako dieťa som navštevovala veľa krúžkov – tancovala som, spievala, hrala na klavíri, flaute. Mala som veľa energie, krúžky ma bavili. Nepamätám si ten moment, či ma niekto oslovil. Ale začala som hrať a ostalo mi to. Neskôr to bolo jednoduché, zo všetkých krúžkov sa mi najviac páčil ten literárno-dramatický. Začala som sa pripravovať na konzervatórium v Bielom divadle u Niny Zemanovej. Zobrali ma a po konzervatóriu bola pre mňa jasná cesta pokračovať na VŠMU. Aj som sa toho neskôr zľakla, že to budem robiť celý život a už nič iné. Chvíľu som robila aj čašníčku, ale rozmyslela som si to, že to herectvo je asi lepšie. (Smiech.)
Takže o hereckej kariére ste ako dieťa nesnívali.
– Nie. Myslím si, že ako dieťa som chcela byť všetko. Ale hlavne cvičiteľka psov. Mám kolegyňu Simonu, ktorá ňou je, tak vždy, keď ju vidím, hovorím si, že jej to vyšlo s tými psami. (Smiech.) Aj s herectvom.
Vraj ste sa pohrávali s myšlienkou byť psychologička. Prečo ste to neskúsili?
– Lebo je tam matematika. (Smiech.) Ale myslím si, že herectvo má veľa spoločné s psychológiou. Psychika človeka, to, ako premýšľa, pozorovanie ľudí. Som rada, že som si vybrala, čo som si vybrala. (Úsmev.)
Takže ste nikdy neľutovali, že ste si vybrali herectvo?
– Zaváhala som v živote, či to chcem robiť. Robím to celý život, keďže už ako dieťa som bola v reklame. Stále som bola v nejakom kontakte s exhibovaním. Človek sa vtedy zamyslí. Je to však také, že nič iné by som nechcela robiť, lebo by som nič iné nevedela robiť, a nič iné by som nevedela robiť, lebo by som nič iné nechcela robiť. Ešte vždy herectvo môžem zavesiť na klinec a ísť do večernej školy študovať psychológiu. (Úsmev.) Nemám to úplne uzatvorené. Teraz je to, čo robím, správne, lebo sa mi to ukazuje ako správne, a keď sa v tom prestanem cítiť doma, tak začnem uvažovať nad tým, čo ďalej.
Čo vás v práci napĺňa?
– Hranie. Rada prežívam emócie. Som emocionálny človek. Preto mám rada aj básne, fantáziu, rada čítam, rada si predstavujem, čo sa deje. Kniha mi niekedy dá viac ako film alebo človek. Ak mám možnosť ponoriť sa do toho príbehu a byť tým príbehom, to ma veľmi baví. A na herectve ma baví, keď postava vzniká. Keď už je taká chytená a zrazu tam niečo vznikne, nejaká pravda, vzťah… Mám rada, keď to jednoducho hrá. (Úsmev.)
