Scenárista Andy Kraus: Rodina ma drží na uzde

Už síce prešiel nejaký ten rok, čo scenárista Andy Kraus (45) nie je v televízii za maďarského suseda, ale ľudia naňho stále pokrikujú: „László!“ Nenamieta? „Na vykrikovanie sa proste neotáčam.“

Mal by som povedať niečo, čo som ešte nikomu nepovedal? Len či to nebude veľmi patetické. Ťažko je odpovedať na takú všeobecnú otázku. Skúste konkrétnejšie.

Určite áno. Paradoxne však vyšlo na povrch niečo, čo sa vôbec nestalo. Bolo to asi pred štyrmi rokmi na Silvestra, keď sme sa v jednom bulvárnom denníku ocitli na titulke s Viki Rákovou ako milenci. Bolo to veľmi nepríjemné. To sú veci, ktoré vám zasiahnu do súkromia. Som povďačný manželke, že to so mnou prežila v absolútnej dôvere. Ani na sekundu o mne nepochybovala. Bolo to v období, keď som si okolo seba urobil viac nepriateľov, hoci som inak nekonfliktný človek a radšej ustúpim, len aby bol pokoj. Odchádzal som z Markízy do Jojky a zrejme niektorí ľudia mali pocit, že sa mi musia nejako pomstiť. Urobili to takýmto nechutným spôsobom. Všimol som si, že sa ľudia na mňa pozerali inak. Mnohokrát nič nepovedali, prípadne sa objavila len nemiestna poznámka dokonca aj od ľudí, od ktorých by som to nečakal.

Fúúúúúúúúúúúú... (smiech) Až do obdobia, kým som nestretol moju manželku, som žil veľmi búrlivým životom. Jej vďačím za to, že mám dnes pečeň v takom stave, v akom je, a že som sa neroztrieskal niekde v Porsche. Rodina ma drží na uzde. Vždy si pomyslím na svoje deti, keď mám na tachometri viac, ako by tam malo byť. Pravdu? Lietal som vo všeličom možnom. Študoval som na VŠMU a to hovorí za všetko. Bolo len málo dní, kedy som bol triezvy. Niežeby som bol každý deň na šrot, ale bolo to divoké.

V triezvom. (smiech) Bolo to počas verejnej nahrávky v rádiu Twist, kde som bol ako hosť. Všimol som si, že vedľa mojej kolegyne sedí chutná blondínečka. Takže som si od kolegyne vypýtal na ňu kontakt. Najprv prebehli nejaké stretnutia v trojici, potom už v dvojici. Ani neviem presne povedať dátum, odkedy sme spolu. Išlo to nejako plynule. Býval som ešte v prenajatom byte, kde začala pravidelne chodiť, postupne si priniesla i veci a po pol roku sme si povedali, že by sme sa mohli zobrať. Po roku sme mali teda svadbu.

S ňou to nebolo ako pri predchádzajúcich vzťahoch. Predtým som na úvod cítil šialené zamilovanie, potom už krivka nadšenia len klesala a bol som sklamaný. V prípade manželky to bolo naopak. Od začiatku som sa s ňou cítil veľmi dobre. Príjemné pocity okolo srdiečka a krútenie v bruchu, samozrejme, boli. Ale tým, že pocity neboli bláznivo silné, teraz je náš vzťah o to trvácnejší. Okrem toho, kvalitu vzťahu posunuli aj deti i to, že sa každým dňom spoznávame. Naučili sme sa o sebe veľa. Náš vzťah je pokojný, vyrovnaný a nechýba medzi nami vzájomná úcta, tolerancia a láska.

Keď má človek toho veľa, nemá na to čas, mnohé si neuvedomuje. Keď si však raz za čas doprajeme príjemnú romantiku, vyberieme sa na večeru bez detí, a iba sa tak rozprávame, vtedy to príde. Uvedomím si, aký som rád, že tento človek vôbec existuje a je tu so mnou. Nestáva sa to však často. Chvíľ, keď sme len sami dvaja, je, žiaľ, málo. Obyčajne, keď si pripomíname nejaký sviatok.

Áno, všetko to mám v hlave. Čím ďalej, tým ľahšie je pre mňa kúpiť jej darček. Poznám jej vkus. Bez problémov idem do butikov, ktoré má rada, a vyberiem jej niečo. Málokedy sa stalo, že by som jej daroval oblečenie, ktoré by nenosila. Prípadne si to dala na seba len zo slušnosti alebo preto, že to bolo poriadne drahé. Som zorientovaný, čo sa týka šiat, bižutérie i šperkov. Manželka si však nepotrpí na veci, ktoré sú veľmi drahé a mala by ich mať len preto, aby ľudia hovorili, koľko máme peňazí. Niekedy prídem domov s kytičkou, aj keď nemá sviatok.

Keď mám sviatok, dostávam od manželky väčšinou oblečenie. Aj ona pozná značky, ktoré mám rád, a v rámci nich vyberie niečo luxusnejšie. Ale oblečenie si nekupujeme len na sviatky, ale počas celého roka. Veci si vyberám podľa toho, či sa mi páčia, a nie podľa ceny. Ak je niečo luxusné, ale nevkusné, nechcem to. Neohŕňam nosom nad tričkom za 9,90 €. My však už nie sme veľmi na darčeky. Ťažko už kúpite človeku niečo, keď má všetkého dostatok. Preto si skôr dávame zážitkové darčeky. Napríklad dobrá večera vo dvojici pre mňa znamená oveľa viac ako drahé hodinky.

Nie. Básničky píšu nešťastne zamilovaní a ja som šťastne. Predchádzajúcim partnerkám som písal. Keď už aj manželka dostane básničku, bude zle. (smiech) Ale teraz som si spomenul, že keď čakala prvé dieťa, nášho Borisa, tak som jej napísal dvojverš.

Urobila si test, boli tam dve čiarky, ja som to nafilmoval a bolo vybavené. Dokonca sme mu každý mesiac dávali iné pomenovanie. Pri manželkinom druhom tehotenstve sme však už takí pozorní neboli. (smiech)

Je pravda, že ešte nie je neskoro. Ale jedna vec je chcieť a druhá je tá obrovská zodpovednosť. Každý by mal mať toľko detí, koľko zvládne. A to nielen časovo, ale aj finančne. Finančne by sme zvládli aj viac, ale dve deti sú časovo pre nás tak akurát. V tejto chvíli si neviem predstaviť, ako by sme tretie dieťa skĺbili s našimi povinnosťami. O naše deti sa totiž nikdy nestarala opatrovateľka, hoci by sme na ňu dajme tomu aj mali. Výchovu si však chceme odbiť sami, hoci bolestivo. Je pravda, že veľmi nám pomáhajú aj svokrovci.

Čím ďalej, tým menej. Boris má už desať rokov, je samostatný a veľ mi šikovný. Darí sa mu v škole, je slušne vychovaný a vychádzame spolu veľmi dobre. Nerád chválim svoje deti v médiách. To je také no... Veď ktorý rodič povie na svoje dieťa, že nie je šikovné? Zoja má sedem rokov a je to podstatne tvrdší oriešok. Je hyperaktívna, vyžaduje si strašne veľa času a pozornosti. Boris je po mne, je to skôr taký introvert, filozof, vezme si knižku a aj tri hodiny o ňom nevieme. Ale po kom je Zoja, to vážne netuším.

Aj u nás je to tak, že manželka vychováva a ja rozmaznávam. Týmto sa dopĺňame. Deti však majú predo mnou rešpekt a vedia, že keď tatko zvýši hlas, čo sa nestáva často, poriadne prestrelili. Som pre nich skôr kamarát. Ak sa teda s manželkou pohádame, tak len kvôli deťom. Ja to preženiem s benevolentnosťou a idem proti jej výchove. Hádky u nás nebývajú často, nemajú dlhé trvanie a vysvetlíme si ich v priebehu jedného dňa.

Trvalo to veľmi dlho. Až keď sa mi dostalo uznania za moju prácu, aj s mojím sebavedomím to urobilo svoje. To mi totiž v detstve i počas štúdia chýbalo. V rámci nejakej postavy som nemal problém ísť medzi ľudí. Keď som si nalepil fúzy, začal som hovoriť maďarským akcentom a bol zo mňa László, bol som vo svojom. Ale keď ma zavolali moderovať, kde som mal byť sám za seba, nevedel som sa tak uvoľniť. Veľakrát som sa cítil trápne, bol som v jemnom kŕči, a to bolo cítiť. Myslím, že to bol hlavný kameň úrazu mojej talkshow. Navonok sa síce zdám, že som extrovert, ale milujem aj samotu. Na našu chalupu občas zájdem na jednu noc aj sám. Ušúľam si tam cigaretu, sedím na záhrade a meditujem.

Malo to na mňa vplyv v tom zmysle, že mama sa na mňa strašne upäla. Mala vtedy mimoriadne nešťastný rok. Okrem toho, že sa rozviedla, zomreli jej aj rodičia. Mal som pocit, že ju musím chrániť. Boli sme na seba strašne naviazaní. Takmer vôbec som nechodieval medzi ľudí, stále sme boli spolu. Ale keď som už mal sedemnásť, ťahalo ma to medzi kamarátov, na žúry, diskotéky. Veľmi som trpel, lebo vždy, keď som odchádzal z domu, mama mala slzu v oku. Bolo to horšie, ako keby mi dala facku. Aj napriek tomu som, samozrejme, šiel, ale o desiatej som bol už späť. Zmeny nastali až na vysokej škole. Mama pochopila, že darmo sa jej budú lesknúť oči, zabávať sa budem aj tak. (smiech)

Prvé roky vôbec nie. Ignoroval som ho. Neskôr sa mi snažil celú situáciu vysvetliť, hľadal si ku mne cestu, ale bol som stále veľmi mladý na to, aby som to pochopil. Odmietal som ho. Keď sa teraz spätne nad tým zamyslím, myslím, že by som sa k tomu postavil inak. Odpustiť by som mu asi nevedel, ale možno by som ho lepšie pochopil. Mama bola trošku komplikovaná povaha. Nikdy sme si to nevyrozprávali a tá príležitosť už ani nebude, keďže otec zomrel. Bariéra medzi nami bola neprekonateľná. Nemám naňho totiž žiadne spomienky, ani z čias, kým ešte naši žili spolu. Ani ma nemlátil varechou, ani na mňa nehučal, len si pamätám, ako prišiel z roboty domov a ľahol si. Tento obraz mám dodnes pred očami hlavne vtedy, keď aj ja prídem domov unavený, ľahnem si a príde za mnou Boris, že niečo potrebuje. Vždy sa premôžem, vstanem a idem to urobiť, aby nemal na mňa podobné spomienky, ako mám ja na svojho otca. Stále sa deťom snažím vymýšľať množstvo aktivít, aby jedného dňa, keď možno budú robiť takýto rozhovor o mne, nehovorili: „Môj otec? Veď ja ani poriadne neviem, kto to bol.“

Nemrzí ma nič, čo sa stalo, alebo čo som v minulosti urobil. Keby sa to stalo inak, možno by som nebol dnes tam, kde som. A ja som rád, že som práve tam, kde som.

Vrátite sa pred kameru?
Nevylučujem to, ale určite nie v hereckej úlohe. Necítim sa byť dobrým hercom.

Pozeráte seriály, ktoré píšete?
Áno, celá rodina okrem dcéry si ich pozrieme každý deň.

Dovolíte hercom pridávať si do scenárov repliky?
Text si môžu prispôsobiť takpovediac do huby, ak zachovajú informáciu