Slávna česká speváčka sa lúči so životom, túži po SMRTI: Deti aj tak čakajú len na dedičstvo

Jej fanúšikom bol ešte otec herečky Jiřiny Bohdalovej, ďalšia herečka Veronika Žilková ju nazvala českým korunovačným klenotom a pri príležitosti deväťdesiatych piatych narodenín ju vďaka osemdesiatročnej kariére zapísali do knihy rekordov, píše PLUS 7 DNÍ. Piesne Já jsem zamilovaná, Zhasněte lampiony alebo Volám na shledanou si spolu s ňou spieva niekoľko generácií.

Yvetta Simonová (95) má napriek skvelej energii, vizáži a množstvu priateľov pocit, že je na tomto svete už príliš dlho. „Všetci mi prajú, aby som sa dožila stovky, no ja dúfam, že sa to nestane. Radšej spácham harakiri. Žiť tak dlho sa už ani nepatrí,“ prehodila legenda v telefonickom rozhovore pre PLUS 7 DNÍ. Napriek tvrdeniam speváčky jej jediný syn Tomáš Spurný prichystal veľkolepú oslavu. A redakcia bola pri tom. >>>

Napriek lamentovaniu o vysokom veku je Yvetta Simonová dodnes mimoriadne činorodá. Aktívne koncertuje, no ani počas voľných dní doma veľmi neobsedí. „Keď ukončíme tento rozhovor, idem na svätomartinskú hus. Doma si nevarím, ni­kdy som to veľmi nevedela. Syn mi kúpil keramickú dosku na varenie, ale zle sa čistí, tak na nej mám pekný obrúsok s miskou a ovocím. Ale čínske polievky sú ,bašta‘, tie mám rada,“ rozhovorila sa.

Svoje polguľaté narodeniny plánovala osláviť maximálne posedením pri káve, no syn Tomáš to videl inak. V pražskom Divadle u hasičů, ktorému šéfuje, jej zariadil veľkolepú oslavu s programom a hosťami. Okrem iných prišiel na javisko pomocou bariel Simonovej priateľ a kolega Josef Zíma mladší o tri roky. „Mala si troch starých mužov, teraz si konečne ,klofla‘ zajačika,“ rozosmial speváčku hneď na úvod a perlil ďalej. >>>

„Pri rozhovoroch si už môžem vymýšľať, pretože už len Simonová si pamätá, čo som robil prvých päťdesiat rokov,“ prehodil ďalej žoviálne. Zíma nahradil aj jej niekdajšieho speváckeho partnera Milana Chladila, s ktorým naspievala hity ako My dva a čas, Děti z Pirea alebo Sladké hlouposti. „Už poriadne nevidíme, nepočujeme, ale ľudia na nás chodia, aby videli, ako raz budú vyzerať,“ zdôvodnila Yvetta svojsky ich popularitu.

Možno nie všetci vedia, že prvý profesionálny angažmán Yvetta Simonová získala v Bratislave v čerstvo založenom divadle Nová scéna. „Ešte som nemala ani osemnásť rokov. Maminka ma tam nechcela pustiť, pretože kartárka jej predpovedala, že budem pracovať po nociach. Obávala sa najhoršieho. Ale mali sme v Bratislave príbuzných, u ktorých som nakoniec tri roky bývala,“ vrátila sa do obdobia svojich absolútnych začiatkov.

Na Slovensko ju pozval na základe odporúčania učiteľky spevu poľský režisér Andrzej Munk, ktorý často spolupracoval s Oldřichom Novým. „Obdivovala som ho ako Kristiána a veľmi som sa tešila. Munk mi povedal, že zhudobnili Gogoľovu hru Ženba, v ktorej budeme mať s Františkom Krištofom Veselým hlavné postavy. Hral tam vtedy aj František Dibarbora, samé veľké hviezdy. To je už všetko preč. Ale na Slovensku bolo vždy krásne, veľmi tam všetkých pozdravujte a odkážte im, že ešte žijem,“ povedala nám so smiechom. Spomínať sa jej vraj veľmi nechce, no keď sa jej spýtame na osudové stretnutie, počas ktorého stretla budúceho manžela Františka Spurného, opäť sa rozhovorí. „Oldřich Nový a jeho manželka ma pozvali v Bratislave na obed a prisadol si k nám mne vtedy neznámy manažér, ktorý sa predstavil ako František Spurný,“ povedala. Veľkú pozornosť mu vtedy nevenovala. O jeho vplyve v brandži sa dozvedela až o niekoľko mesiacov neskôr.

Vysvitlo, že František Spurný zdedil svoje schopnosti po svojom otcovi Bedřichovi, ktorý bol manažérom Českej filharmónie, Emy Destinovej a pracoval aj pre bratov Havlovcov, ktorí ho poverili, aby sa staral o pražskú Lucernu. V čase, keď sa František Spurný zoznámil s Yvettou Simonovou, manažoval Karla Hašlera a bol tajomníkom Jana Wericha. Oveľa neskôr sa preslávil ako človek, ktorý dostal Karla Gotta do Las Vegas a do Lucerny hviezdy ako Louis Armstrong a Ella Fitzgerald.

Keď Simonovej asi rok po prvom stretnutí zatelefonoval s ponukou spievať v Plzni, netušila, že jej prevráti život naruby. Čoskoro sa ako dvadsaťjedenročná vydávala. On mal o rok viac. Chvíľu vystupovala ako Yvetta Spurná, no zasiahol Jan Werich. „Povedal, že ako speváčka, ktorá má príjemne vplývať na fanúšikov, by som si mala zmeniť priezvisko. Sám mi napísal na lístok iné priezviská začínajúce na S. Tak som si vybrala Simonová. Ten lístok od neho som schovávala tak dlho, až sa mi po čase rozpadol,“ prezrádza. >>>

Yvetta sa po svadbe dostala do vtedy najlepšieho Orchestra Karla Vlacha a začali sa rodiť jej prvé ozajstné hity. „Keď k nám do kapely nastupovala Eva Pilarová, vítala som ju. Bolo to dievčatko z Brna, keď s tým svojím prízvukom prehovorilo, Vlach Eve dohováral, aby sa naučila aspoň trochu normálne rozprávať,“ vyťahuje vzácne spomienky. V pamäti má aj absolútne začiatky Karla Gotta. „Áno, mladý Karel. Prvá pesnička, ktorú natáčal, bola Nevěřím na svatého Huberta. Na šľahačku som však chodila s jeho otcom aj so Štaidlovým otcom a s Karlom Vlachom. S nimi bola najlepšia zábava,“ prehodí.

Yvetta počas manželstva so Spurným porodila syna Tomáša, no po jedenástich rokoch sa rozviedli. Krachom sa skončilo aj jej ďalšie manželstvo s muzikantom a hudobným skladateľom Jaromírom Vomáčkom. „Obidvaja veľmi žiarlili. A najviac na Milana Chladila, s ktorým sme tvorili spevácku dvojicu. Vyslovene ho neznášali. Trávila som s ním kvôli práci viac času ako s nimi, ale nič viac medzi nami nebolo. On s každou koketoval, bol to veľký fešák, ale šťastne ženatý so svojou Aninkou. Mali spolu aj dcéru Alexandru, ktorú miloval. Neskôr sa presťahovali do činžiaka, kde som bývala aj ja. Som tam dodnes na trinástom poschodí, oni bývali o dve poschodia nižšie,“ prezrádza.

Jej manželia sa nevedeli preniesť ani cez to, že vďaka oslnivej kariére zarábala viac ako oni a bola sebestačná. „Ni­kdy som nemala chlapa, ktorý by sa o mňa staral. Všetci boli veľké osobnosti, ale ani jeden z nich neuniesol, že nestojím v ich tieni,“ dodala. >>>

Po rozvode s Vomáčkom využil svoju šancu Karel Vlach. „Stále mi hovoril, dievča, ja ťa tak ľutujem, ale držala som si od neho odstup. Bol ženatý a navyše mal veľmi chorú ženu. A nakoniec viete, ako to dopadlo,“ mávne rukou. Yvetta Simonová žila s Karlom Vlachom až do jeho smrti, ale svadbu už odmietala.     

„Dvakrát mi stačilo. Všetci moji muži boli ,proutníci‘ a ja som bola slušná. Slušný človek sa však neuživí. Mala som ich odstreliť,“ prednesie žoviálne. Ponuky na vzťah mala aj po Vlachovej smrti v roku 1986. „To by som si radšej na jedno popoludnie požičala ženatého a večer by som ho poslala domov,“ vyhlásila.

Yvetta, hoci je na svoj vek činorodá a netrápia ju žiadne vážnejšie choroby, nie je na svete rada. Najviac sa desí toho, že bude niekomu príťažou. Uvedomila si to vraj už okolo štyridsiatych narodenín. „Povedala som si, že musím so sebou niečo robiť. Vstávam okolo siedmej, vypijem si kávičku a idem cvičiť. Mám zostavu asi na pol hodiny na natiahnutie celého tela. Niektoré ťažšie cviky po operácii chrbta už radšej vynechávam. Po skončení si dám za odmenu ďalšiu kávičku a vlažnú až studenú sprchu. To ma omladí aj o desať rokov. Po tomto rannom rituáli si sadnem za klavír a rozospievam sa. Robila som to i počas pandémie, keď som si myslela, že sa už na javisko nepostavím,“ opisuje.

Fit ju udržiava aj kardiostimulátor, s ktorým žije už niekoľko rokov. „Keď mi ho dávali, blížilo sa leto a pána doktora som prosila len o to, aby mi nebolo vidieť vo výstrihu jazvu,“ priznala. >>>

Za dobrou kondíciou podľa jej slov možno hľadať aj to, že mnoho rokov žije sama a nemusí sa nikomu podriaďovať. „Ale určite to nie je vek na slávenie. Neviem, čím som si ho zaslúžila. Žiť tak dlho je nezmysel. Mal by byť limit maximálne do osemdesiatky. Potom už je celkom výkon ísť sama aj do sprchy. Celkom sa už bojím umývať si vlasy, aby sa mi nezatočila hlava,“ horekuje. Počas narodením jej ľudia priali, aby to dotiahla aspoň do stovky, ona sama dúfa, že sa jej nedožije.

„Preboha! Len to nie. Dovtedy ešte stopäťdesiatkrát spadnem a nebudem vedieť, kde bývam. Už neviem, ako sa zneškodniť, aby som zmizla. Vymýšľam kadejaké hady, jedy, nevidím, nepočujem, tak mi ostáva už len zavrieť sa do blázinca,“ chytá sa za hlavu. Teší sa, že jej syn pomáha a nakupuje a že je už praprababičkou, no všetkých potomkov hádže do jedného vreca.

„Deti čakajú len na jedno. Nikto si nemôže robiť nádeje, že tie jeho sú iné. Nie sú. Všetky čakajú na to, čo po vás osta­ne a ako sa toho zmocniť,“ vyjavila na záver svoj názor.