Spisovateľka Zuzana Štelbaská má dôležitý odkaz pre všetky ženy: Zbytočne nečakajte na zázraky!

Neprišlo to náhle, keďže písaniu som sa venovala už od tínedžerského veku. K písaniu pre deti ma však priviedla moja bývalá kolegyňa a dnes drahá priateľka, tiež autorka, spisovateľka a televízna dramaturgička Halka Marčeková. Keď pred rokmi štartovala detský televízny program Fidlibum a Fidlibumove rozprávky, ponúkla mi možnosť písať preň scenáre. Dovtedy som netušila, že by som mohla písať pre deti, no Halka mi tvrdila, že ma to bude baviť a mala pravdu!

Ihneď som sa v tom našla. Program som pod jej vedením tvorila niekoľko rokov, takže keď som si sadla k svojmu prvému knižnému námetu, bola som už dobre rozbehnutá a vedela som, čo chcem a aký by mal byť výsledok.

Na moju radosť sa môj debut Mami, kúp mi psa! ihneď zapáčil aj vydavateľstvu, s ktorým spolupracujem dodnes. Navyše táto kniha zakrátko dostala aj českú verziu a o niekoľko rokov bol na jej motívy nakrútený rovnomenný televízny seriál pre deti. To všetko bolo pre mňa od začiatku nesmierne motivujúce.

Kým som bola len v Reflexe, písala som ráno – a tým myslím veľmi skoro ráno, pretože som ranné vtáča a vstávam medzi druhou a štvrtou hodinou rannou. Odkedy som zodpovedná aj za Teleráno, moje rána sa zmenili, no čas si viem nájsť inokedy.

Predpokladám, že podobne to majú aj iné pracujúce mamy, ktoré sa chcú venovať svojim koníčkom. Skrátka si to zariadime tak, aby sme ich mohli robiť. Takže píšem cez víkendy, v čakárni u lekára, počas rôznych prestojov, keď napríklad čakám na dcéru, ktorá je na tanečnej alebo keď cestujem, prípadne hocikedy inokedy, keď majú deti iný program a mne práve nič iné nepadá na hlavu. >>>

Nijako sa od iných mám nelíšim, tiež korčuľujem medzi pracovnými termínmi, školou, krúžkami, nákupmi, varením, praním, športom, venčením zvierat, časom pre deti a pre seba a riešením milión drobností, ktoré neodmysliteľne patria k rodinnému a pracovnému životu.

Za svoju výhodu považujem skoré ranné vstávanie a tiež to, že som veľmi rada aktívna. Drvivú väčšinu vecí robím rada, preto ich neodkladám, ale raz dva porobím, čo treba. Tým pádom sa mi často otvára priestor na kadejaké aktivity aj počas bežných dní.

Čas si navyše šetrím tak, že napríklad periem a suším v intervaloch, počas ktorých sa venujem iným nevyhnutným veciam, aby mi časovo do seba všetko klaplo a skončila som napríklad s domácimi prácami naraz.

Tým sa mi darí zbierať si ďalší drobný čas pre seba, ale nezbláznim sa, keď niečo nevyjde. Veľkou pomocou je humor. Keď sa niečo nedarí, otáčame to na vtip a vediem k tomu aj deti. Nie je nič lepšie, ako zasmiať sa nad vlastnou nemohúcnosťou alebo nemožnosťou.

Môj manžel má časovo mimoriadne náročnú prácu, veľmi často je preč, ale keď je doma a vie, že potrebujem z tohto kolesa vypadnúť, preberá množstvo vecí a rieši ich tak, že sa nimi vôbec nemusím zaoberať. Vtedy na chvíľu púšťam paru a čerpám sily na nový cyklus všetkého, čo treba zvládnuť. >>>

Čas pre seba mám hlavne skoro ráno. Milujem východy slnka, často v tomto čase sadám na bicykel alebo beriem psy na prechádzku. Popritom fotím, alebo nechávam myseľ len tak blúdiť, kam chce. Práve toto sú chvíle, kedy ku mne prichádzajú nápady alebo riešenia vecí, s ktorými inak neviem pohnúť.

Cez víkendy sa veľmi rada hrabem v záhrade. Vtedy si zase dávam slúchadlá a počúvam audioknihy alebo rozhlasové hry. A keďže deti máme už väčšie, s kamoškami sme rozbehli krásny zvyk vybehnúť aspoň raz za mesiac za kultúrou, zvyčajne chodíme do divadla, ktoré je tiež mojou láskou už od detstva. 

Keďže si na písanie musím vytvoriť priestor, nevenujem sa mu pravidelne, ale skôr nárazovo. Znamená to, že každý nápad na knihu musí dostatočne dozrieť, kým si k nemu sadnem. To trvá rôzne dlho. Niekedy mesiac, inokedy dva roky.

Pracovať začínam až v momente, keď už viem, čo a ako idem písať, hoci nemám dej premyslený do detailov. Väčšinu kníh som napísala intuitívne. Mám nejakú predstavu, ale kniha začne reálne vznikať, až keď si k nej sadnem a slová sa začnú “liať”. Písanie mi prinieslo veľa radosti a drobného, tichého šťastia z tvorby samotnej.

Nemám kľúč k úspechu. Tvorba samotná je môj hlavný hnací motor. Ten pocit, ktorý mám, keď som úplne pohltená príbehom a ten mi hladko vzniká pod prstami. To, že je o moje knihy taký záujem, som vôbec nečakala a stále mám pocit istej nepatričnosti, keďže na Slovensku máme viacero mimoriadne skvelých autorov pre deti. Záujem a priazeň čitateľov ma, samozrejme, veľmi teší. 

Inšpirácia prichádza odvšadiaľ. Keďže nepíšem rozprávky, ale príbehy, ktoré by sa za istých okolností mohli naozaj stať, najväčšou inšpiráciou je život sám. Zážitky, trapasy, náhody, bežná nuda, vo všetkom nachádzam námety a je ich toľko, že ich všetky nikdy nebudem schopná spísať.

Moje začiatky s písaním sa neviažu k prvej knihe, keďže písať som začala oveľa skôr. No môj knižný debut vznikol až keď sa mi narodil syn Filip. Chcela som preňho knihu o psoch, o ktorej som mala jasnú predstavu a keďže som takú nikde nenašla, tak som si ju napísala. 

Najväčšou srdcovkou je vždy tá, ktorú práve píšem a keď ju dopíšem, tak sú srdcovkami všetky. V každej je veľký kus môjho života.

Rada píšem pre všetky vekovky, nevidím v tom rozdiel. Dôležitý je námet, z ktorého sa potom prirodzene vykľuje text určený pre niektorý vek. Vo vekovkách skáčem, raz píšem pre také a raz pre onaké deti. Podľa nápadu. A máte pravdu, knihu Stane sa zázrak som naozaj písala tak, aby oslovila všetkých. Deti v nej nájdu jednoduchý príbeh a väčšina rodičov sa hneď našla v druhom pláne textu. Sama mám veľmi rada picture booky, ktoré majú práve takýto medzigeneračný zásah.

Veľmi by som chcela všetky povzbudiť, aby tvorili – hocičo ich baví. Nech maľujú, šijú, vymýšľajú recepty, spievajú, stavajú domy, píšu básne, režú dosky, natierajú ploty, bijú kladivom do kameňa… Tvorba je to, čo každú z nás napĺňa. Tú slobodu vyjadrenia toho, čo máme vnútri, svojich snov, vízií, širokej škály pocitov, zážitkov a prianí, nám nikto nemôže vziať.

A pokiaľ sa ich sny spájajú s niečím iným, než tvorbou, prajem im, aby zbytočne nečakali na zázraky. Každá z nás vie toho dať najviac sama sebe. Ten pocit zadosťučinenia, keď sa nám podarí splniť si niečo, po čom sme dlho túžili, zvyčajne predčí všetky zázraky sveta. Hľadať v sebe odvahu je náročné, ale nie nemožné. 

Nejaké nesplnené sny mám, ale nič nereálne. Keď na ne jedného dňa dôjde, splním si ich. :)

Od detstva som prečítala množstvo kníh, patrila som k celkom aktívnym čitateľom. Menovať ich by zabralo niekoľko strán. Okrem typických kníh pre deti som mimoriadne obľubovala vedecko populárne príbehy o dobrodružných objaviteľských výpravách, prírodovedné encyklopédie a komiksy. Dodnes mi otec opatruje môj prvý komiks, knihu Maxipes Fík.

Komiksy mi ostali dodnes, je to môj obľúbený žáner. Okrem nich aj dnes vyhľadávam populárno vedeckú literatúru o prírode a spoločenskú prózu z rôznych časových období, čiže staršie diela, klasikov, ale aj novinky a to rovnako od slovenských aj zahraničných autorov. Uprednostňujem hĺbavé príbehy, fantasy, poviedky, občas nejaký scifáč alebo historické romány. Mám mimoriadne rada audioknihy a dramatizácie. Odkedy ich počúvam, počet mojich prečítaných kníh v rámci jedného roka dramaticky vzrástol. Klasické knihy čítam hlavne pred spaním.

Pre deti je všeobecne prospešné, aby čítali. Bolo to dôležité pre nás a bude to téma aj pre budúce generácie. Decká, ktoré dajú šancu knihám, majú rozvinutú slovnú zásobu, cibria si predstavivosť, zdokonaľujú svoj všeobecný rozhľad. Najdôležitejšia je schopnosť čítať s porozumením. Človek s dobrým čitateľským “gruntom” sa nebude trápiť počas štúdií na vysokej škole a rovnako tak sa nebude v dospelosti toľko trápiť nad textami v hypotékach alebo hocijakých iných dospeláckych dokumentoch, ktoré nás jedného dňa všetkých dobehnú.

Bude tiež lepšie rozumieť spravodajskému či politickému obsahu a je nižšia šanca, že prepadne dezinformáciám. Zároveň je čítanie nesmierne krásny spôsob trávenia voľného času. Pre deti je dôležitý príklad z domu. Darmo budeme po nich hulákať, že nečítajú, ak doma nikoho s knihou v živote nevideli. To my, rodičia, by sme im mali ukázať, ako sa to vlastne robí – ako si na čítanie nájsť čas, ako si vytvoriť atmosféru a ako sa pri tom pohodlne zamotať do deky.

Dopísala som tretie pokračovanie série Nech už mám desať / jedenásť, takže na budúci rok sa čitatelia môžu tešiť na pokračovanie bláznivého Kikinho denníka, vyjde pod názvom Nech už mám dvanásť! A keď si oddýchnem, pustím sa do písania ďalšej časti Záchrannej stanice.