Spoveď tajomnej krásky Evy Kerekes: Mala som v živote veľmi ťažké chvíľky

Roky ste žili v Bratislave. Bývate v Budapešti, ale nakrúcate v Prahe. Kde sa cítite doma?

Ťažko povedať. Každá z krajín je pre mňa jedinečná a je kúskom mňa. Keď som v Maďarsku, myslím si, že tam je môj domov. Potom prídem na Slovensko a cítim, že som doma tu. Najviac však pracujem v Prahe. Neviem si vybrať. (smiech)

Jeden z vašich posledných filmov je tiež český. Nikdy vám kolegovia nedali pocítiť, že ste cudzia?

Nešla som tam s vnútorným rozpoložením, ako sa na mňa budú pozerať. V srdci som túžila po tom, aby som bola v Prahe a pracovala tam. Zrazu prišla príležitosť. Občas moji mužskí hereckí kolegovia riešia, prečo si českí režiséri vyberajú Slovenky. No prečo asi? Máme v sebe niečo! Ja tomu hovorím, že takú tú správnu melanchóliu. To je vzrušujúce a hlboké zároveň.

Ste na voľnej nohe. Odísť z maďarského divadla a čakať doma na ponuky do filmu mi však príde trochu riskantné.

Je, ale v angažmán som pôsobila dva roky, kým si ma našli filmári. Bolo to intenzívne, ale povedala som si, že točiť filmy je moja cesta. Vyberiem sa po nej a uvidí sa. Ak mám sen pôsobiť vo viacerých krajinách, nemôžem byť zamestnaná, zväzuje to. Musela som si vybrať. Samozrejme, že mi divadlo chýba. Vedela by som si predstaviť, že niekde hrám. Ale keď robím filmy, pociťujem slobodu. Toho sa neviem vzdať.

Odvážne rozhodnutie, no kým sa ponuky začali hrnúť, boli ste vyše pol roka bez práce.

Bez odvahy to nejde. Mala som veľmi ťažké chvíľky. No keď chceš zmenu a konáš podľa toho, čo vnútorne cítiš, tak sa to najskôr musí všetko zastaviť, kým sa to znova naštartuje. Jedna cesta sa skončí, až potom sa otvorí druhá. Bola to pre mňa premena a bolo veľmi zaujímavé skúmať samu seba. Prišla som na veľa vecí. Kto som, ako fungujem a čo od života chcem.