Sympatická Eva z Dunaja: TOTO je pre ňu najväčšia výzva a... Na čom je závislá?!

Ste v treťom ročníku na VŠMU, hráte v divadle, točíte. Ako to stíhate?

– Je to veľmi náročné, ale musím povedať, že to zvládam najmä vďaka tomu, že všetky veci, ktoré v živote mám, sú dobré. Nie je to nič, čo by ma istým spôsobom otravovalo alebo nenapĺňalo. Všetky veci, ktoré robím, sú skvelé, len je ich veľa a naraz. Ale to mi dáva chuť stále v tom pokračovať. A v neposlednom rade pomáhajú aj ľudia, ktorí mi to umožňujú. Mám nesmierne chápavého priateľa, ktorý mi v mnohých veciach pomáha, často vybavuje a rieši veci, na ktoré nemám čas, a zároveň je mojou obrovskou oporou. Potom aj ľudia v škole, spolužiaci, pedagógovia, ktorí mi vedia vyjsť v ústrety v mnohých veciach. Okolie mi umožňuje robiť to, čo robím. (Úsmev.)

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

– Veľmi rada čítam. Nie iba povinnú literatúru do školy. (Smiech.) Keď som náhodou v predstihu a mám ju prečítanú, veľmi rada siahnem po nejakej „mojej“. Okrem kníh rada zájdem do kina, na prechádzky so psíkom. Veľmi rada trávim čas s rodinou, lebo v tomto období je to také vzácne.

Skúsili ste high heels danc­e, čo je tanec na podpätkoch, a povedali ste, že je už za hranicou vašej komfortnej zóny...

– Áno, bol. Už som sa tam chystala dlhšie. Chcela som spraviť niečo, čo nerobievam, čo ma nejakým spôsobom otvorí novému smeru. Toto bola jedna z tých vecí a odporúčam to každému. Nechcem sa tomu venovať profesionálne, ale človeka to vnútorne osvieži.

Okrem toho, že ste herečka, máte nádherný hlas. Ne­uvažovali ste nad speváckou kariérou?

– Na konzervatórium som išla s tým, že chcem spievať. To bol môj prvý cieľ. U nás nemáme strednú školu, ktorá by vyučovala iba spev, okrem operného. Chcela som ísť na strednú školu, kde bude spev, a ponúkol mi to hudobno-dramatický odbor – spev, herectvo, tanec. S poslednými dvoma som nemala až také skúsenosti, ale povedala som si, že dobre, vyskúšam. A počas štúdia som si herectvo zamilovala. Nemôžem povedať, že viac ako spev, ale stalo sa pre mňa niečím, čím sa chcem živiť. Ten spev je k tomu pridružený a vlastne ma stále akoby sprevádza. (Úsmev.)

V Dunaji ste kabaretná speváčka. Viete si to predstaviť aj v reálnom živote?

– Dnes kabaret už nie je tým, čím bol kedysi. Vtedy sa to vnímalo ako niečo nečisté, zábava pre mužov. Dnes vnímam kabaret alebo ktorékoľvek umenie, ktoré sa robí mimo kamenných divadiel, ako skvelé obohatenie. A teda ani proti žánru, ktorý už nemá náboj tej necudnosti ako kedysi, nemám nič. Len som sa s tým ešte nestret­la osobne, mimo Dunaja.

Na YouTube máte pieseň Spánok. Čo vás k nej inšpirovalo?

– Začalo sa to na konzervatóriu, kde som si písala básne. So spolužiačkami sa nám podarilo vytvoriť malé hudobno-poetické zoskupenie s piesňami a básňami, všetko boli naše autorské veci. Samozrejme, po škole už na to nebol čas. Mňa však hudba neprestala baviť a snažím sa venovať jej aj autorskej tvorbe. Keď to človek v sebe cíti, je priam nemožné nedať to von. A toto bol ten pocit. Mala som text, hudbu, spájalo sa to s Vladkom, mojím priateľom, ktorý mi skladbu nahral. Je herec aj hudobník. Vnímam to ako potrebu dať von do sveta viac lásky. (Úsmev.)

Môžeme v budúcnosti očakávať album alebo zbierku básní?

– To by som bola veľmi rada. Dúfam, že po tom, čo dokončím školu, budem mať na takéto veci viac času. Bolo by to skvelé. (Úsmev.)

Spomínali ste partnera Vladka Plevčíka. Zvyknete dávať jeden druhému spätnú väzbu či rady?

– Áno. Myslím si, že vedieť si to povedať je veľmi dôležité v našej práci. Môže to vyzerať komplikovanejšie, keďže sme partneri, ale je to krajšie v tom, že vieme, že tomu druhému chceme iba dobre. Nik to neberie osobne. Často spolu sledujeme aj Dunaj a bavíme sa, čo som mohla urobiť inak alebo prečo práve tento obraz vyšiel. Rozoberáme, analyzujeme. Vieme sa nad veci povzniesť, pozrieť si to spoločne. O to viac potom poteší pochvala alebo kompliment, lebo viem, že to myslí naozaj vážne.

Čím si vás získal?

– Nikdy v živote som nestretla takého človeka, ako je Vladko. Bol úplne iný. Mala som pocit, že sa na mňa nie iba pozerá, ale skutočne ma vidí. Že ho zaujímajú veci, o ktoré sa predtým nikto neza­ujímal. Prvý sa ma „dotkol“. Vecí, o ktorých som vedela, že ma zaujímajú, ale mala som pocit, že nikto iný sa so mnou o nich nechce rozprávať. On to videl. Hneď na začiatku sme mali naozaj množstvo tém na rozhovor a našťastie je to tak dodnes. (Úsmev.)

Na Instagrame ste aktívna len od decembra. Prečo také rozhodnutie?

– Jéjda. (Smiech.) No skutočne som Instagram nemala a ľudia mali pocit, že je to gesto, že tam nechcem byť. Tak to nebolo, jednoducho som si ho len nezaložila. Mala som pocit, že by mi  bral veľa času, čo je v konečnom dôsledku aj pravda. V decembri sme mali triedny večierok ešte z konzervatória a niekto nadhodil, že „keby si Peťa založila Instagram...“. Tak som si ho založila. (Smiech.) Zo žartu. Ale beriem ho ako priestor, kde sa dá komunikovať, kde sa môžeme rozprávať, čerpať inšpiráciu. Snažím sa to miesto zlepšovať. Snažím sa, aby sa obsah, ktorý tvorím, nevnucoval, bol stručný, hlavne upozorňujem na predstavenia, ktoré hráme. Aby som ľudí nalákala na kultúru.

Ste vegetariánka. Je to tak od detstva alebo to prišlo s vekom?

– Teraz to budú tri roky. V podstate to boli rôzne motivácie. Jeden môj kamarát bol už dlho vegetarián, dnes už je vegán, a tam sa to začalo. Začala som sa zamýšľať nad tým, prečo to robí, prečo neje mäso. A potom to bola zmes troch základných vecí – zdravotnej, etickej a environmentálnej.

Nechýba vám občas mäso?

– Ani predtým som ho nemala nejako extra rada. U nás doma sa varilo najmä kuracie, ale moje stravovanie nikdy nebolo na mäse založené. Preto to nie je až taká zmena. Mäso mi nechýba, cítim sa bez neho lepšie. Ale čo je veľmi zaujímavé, keď som na železničnej stanici a zacítim hot-dog, dostanem naň vždy chuť. (Smiech.) Nejde však o to mäso, je to asi len nostalgia.

Aké sú vaše spomienky na detstvo?

– Detstvo je veľmi pekná časť môjho života. A dôležité v tom, že sa tam zakorenili mnohé veci, ktoré ma rodičia priamo alebo nepriamo naučili. Som za ne veľmi vďačná. Mala som krásne detstvo. So sestrou mám vynikajúci vzťah a odmalička sme boli parťáčky. (Úsmev.)

Aká ste boli žiačka?

– Asi som bola trošku bifľoška. Teda to by povedali ľudia. (Úsmev.) Mne ale učenie vždy išlo a bavilo ma. A teraz sa už za to nehanbím. Učenie mám veľmi rada. Asi aj preto, že mi všetko ide veľmi ľahko do hlavy. Mala som väčšinou samé jednotky a bavilo ma to. Naši ma nikdy nenútili učiť sa ani mať dobré známky. U mňa to išlo všetko nejako automaticky.

Ešte mi prezraďte, keďže leto je za rohom, plánujete letnú dovolenku?

– Leto budem mať zväčša pracovné. Ale určite plánujem ísť s našimi niekam k moru. Myslím si, že si ten čas spolu zaslúžime. Ak ešte vyjde nejaké voľno, rada by som išla niekam aj s priateľom. A potom také tie malé letné jednohubky – či už s priateľmi k jazeru, na krátku chatu, grilovať… Na to sa veľmi teším. (Úsmev.)

Prezradila o sebe

✔ Vaša najväčšia závislosť?
Snažím sa nebyť závislá od ničoho v takej miere, aby som bez toho nevedela žiť. Možno teraz je to telefón, lebo tam mám všetky pracovné povinnosti, diár a využívam ho aj na voľný čas.
✔ Najväčšia životná výzva, s ktorou ste doposiaľ bojovali?
(Smiech.) Myslím si, že sa s ňou ešte stále pasujem – je to také hľadanie miery, ako žiť vo vyváženom svete, čo sa týka práce a samej seba, aby som bola spokojná.
✔ Čo pre vás znamená rodina?
Bezpečie, lásku a ľudí, ku ktorým sa vždy môžem vrátiť. (Úsmev.)