Szidi Tobias si v dôležitom období života spomenula na mamine slová: Už viem, o čom hovorila!

– Dovoľte, aby som to uviedla na pravú mieru. Nie som šansonierka a zrejme sa mi ani teraz nepodarí vymaniť z tohto označenia. Podchvíľou to aj vzdám a pomyslím si: Nazvite ma, ako chcete. Ale potom mi to predsa nedá. V našej muzike je viacžánrovosť. Som speváčka, interpretka – tým je povedané všetko. Do muziky a do slov v piesňach dávam seba, je to môj život. Slová v piesňach sú modlitby aj chválospevy. Herectvo je pre mňa zaujímavé vtedy, keď je hravé a robím ho s ľuďmi, s ktorými to cítime rovnako. Ak mám šťastie na postavu, ktorú viem pravdivo zinterpretovať, a mám možnosť byť cez postavu niekým iným, vtedy ma to baví.

– Kedysi som si to užívala a kde ma chceli, tam som šla. Myslela som si, že to tak má byť. Dnes sa tomu vyhýbam, lebo je to cudzie mojej povahe. Urobiť dobrý rozhovor do médií je namáhavé. Samozrejme, že mi dobre padne, keď ma ľudia ocenia za prácu a keď dostanem priaznivé ohlasy. Je to povzbudivé a povznášajúce.

– Pestujem kvety a milujem záhradu. V nadväzovaní vzťahov som opatrná. Skutočných priateľstiev je málo, mám ich zopár, ale mne to takto stačí.

– Tých je veľa, ale za najkrajšie považujem prázdniny u starých rodičov, kde som pri bráničke vyzerala kravu vracajúcu sa z pastviny, aby som ju voviedla do maštale. Bola to múdra krava. Vône môjho detstva mali v sebe harmóniu a aj keď mali babka s dedom veľa práce a nemali čas sa so mnou hrať, vystačila som si sama. Sedávala som na orechu a čakávala som ich, kedy pôjdu z poľa. Nosila som im na pole čerstvú vodu. Nikam sa nenáhlili. Dedo si zapálil fajku a babka mi nakrájala dyňu. Hovorili veľmi málo, len to najnutnejšie. Ľudia k nim chodili kupovať čerstvé mlieko a orech bola moja pozorovateľňa.

– Keby som mohla a bolo by to v mojej moci, poslala by som mnohých hercov pracovať kamkoľvek inde. Až potom by som im dala príležitosť prehovoriť na javisku. Ani to by ich však nemuselo predurčiť na túto profesiu. Dnes si mnohí myslia, že hercom môže byť ktokoľvek, a preto herectvo prestáva byť vnímané a uznávané ako poslanie a umenie.

Na Slovensku je zbytočne veľa umeleckých škôl, na ktorých učia aj takí, ktorí to poriadne nevedia. Zo škôl potom vychádzajú frustrované „celebrity“ s titulom Mgr. art. Školstvo v oblasti umenia nie je o naplnení počtu žiakov, ale o výbere najtalentovanejších. Kdesi som počula múdru vetu, že práve Boh vyberá obdobia, kedy sa rodia matematici, v ďalšom cykle ich vystriedajú maliari, vizionári a podobne. Netreba zasahovať do Božieho plánu a umelo napĺňať triedy žiakmi, aby škola prežila. Počty a umenie nejdú dohromady. Jednoznačne by tomu pomohla reforma školstva a hercom by tak nemohol byť každý, kto si to len tak zmyslí.

– Som Maďarka z každej vetvy rodičov aj starých rodičov a ešte ďalej. Maďarská rodina, v ktorej som vyrástla, vychádza z úprimnosti, priamosti, hrdosti aj bojovnosti. Sú mi blízke chute aj vône jedál, hudba, poézia, úrodná čierna zem, smiech aj smútok. Všetko prežívame naplno. Žijeme s vášňou. Všetci mi chýbajú a všetko z nich sa na mňa nalepilo, za čo som rada.

– Srdcom. Aj keď deti majú často pocit, že som superžena, ale ako hovorievala moja mama: „Veď počkaj, budeš mať vlastné deti a sama to pocítiš.“ Už viem, o čom hovorila.

– Starší syn Krištof Tobiáš ukončil VŠMU, odbor herectvo. Mladší syn Jonáš je výtvarne nadaný a študuje na ŠUP Josefa Vydru, odbor propagačné výtvarníctvo, ale venuje sa aj hudbe. Jablká nepadli ďaleko od stromu.

– Masáž, kúpeľ, slnko, voda, ticho a láska.

– Bez rozmyslu míňam na záhradu. Za stromy, kríky a záhradné náradie.

– Nemám konkrétne miesto, ale Slovensko je krásne samo osebe. Mali by sme si to všetci všimnúť a začať ho viac chrániť.

✔ Vaša naj farba oblečenia?
– Prírodné farby.
✔ Obľúbené ročné obdobie?
– Jar a leto.
✔ Máte favorita medzi vôňami?
– Vôňa záhrady po daždi.