Tajomstvo Heleny Vondráčkovej: Prečo nikdy nemohla emigrovať?

Príjemná, usmievavá a absolútne profesionálna. To boli prvé tri slová, ktorými som si Helenu Vondráčkovú (66) v duchu po pár minútach rozhovoru charakterizovala.

Nebojíte sa konkurencie, keď je dnes toľko talentových či speváckych súťaží?

– Držím im palce. Je to veľká príležitosť pre začínajúcich v tomto nie práve najprívetivejšom stave, keď sa nemajú kde prezentovať. Z tejto stránky sme to my mali kedysi jednoduchšie. V rozhlase a televízii bolo veľa hudobných programov. Bolo veľa divadiel, ktoré hľadali ľudí, takže minulá doba bola v tomto, pokiaľ šlo o ponuku, oveľa lepšia.

Vám podobná súťaž zmenila život a odštartovala kariéru.

– Áno, hoci nie s takou mediálnou podporou. (smiech) Nebol na nej rozhlas ani televízia, ale veľa novinárov z novín a hlavne ľudia zo šoubiznisu, ktorí hľadali nové talenty. Takže som rovno tam dostala ponuku do divadla Rokoko.

Tušili ste, že to pôjde do takýchto rozmerov? Rok po súťaži ste už mali Zlatého slávika, o štyri roky angažmán v parížskej Olympii s Golden Kids (Marta Kubišová a Václav Neckář, pozn. redakcie), rok nato prvé sólové LP... A to som prišla len po rok 1969!

- (smiech) Nie, ale každý umelec chce byť úspešný. Chce, aby jeho piesne chytili ľudí za srdce, hrali sa a mali úspech na koncertoch. Mala som šťastie, že už v útlom veku som bola dobre jazykovo vybavená, takže aj v tej ťažkej dobe mi prichádzali ponuky zo zahraničia. Do konca 80. rokov som precestovala výraznú časť zemegule. Trojmesačné turné v Japonsku, sólo vystúpenia v Kanade, Brazílii a po celej Európe sú úspech Žiaľ, žiadnu záväznú ponuku som nemohla prijať.

Viete po nemecky, anglicky, poľsky, rusky, francúzsky. Nikdy vás nelákalo emigrovať?

– Dostala som niekoľko ponúk, no musela by som tam zostať. To bol pre mňa problém. Som naviazaná na rodinu a predstava, že by som sa nemohla vrátiť, ma od tohto kroku odrádzala.

Vraj ste dostali „lano“ aj od skupiny Les Humphries Singers, ktorá bola v 70. rokoch považovaná za jednu z najúspešnejších popových kapiel svojej doby.

– Áno, ale musela by som navždy opustiť republiku. Vtedy vládol tvrdý socializmus a žiadna vidina revolúcie nebola, takže som odmietla. Bola to škoda, keďže som vtedy mala šancu vonku niečo dosiahnuť. Musela som sa uspokojiť s tým, čo som dokázala tu. Ale neľutujem. Myslím si, že som bola celkom usilovné dievča. (smiech) Asi by som sa ani teraz nerozhodla inak ako vtedy.

No a čo ponuky na sobáš? Aj tých ste museli dostať neúrekom.

– To áno. Bolo ich dosť. Kedysi chodili poštou, dnes ma ľudia kontaktujú skôr mailom. Tých mi chodí veľa, aj keď už nie s ponukami na sobáš. Vedia, že som vydatá. A čo by už kto robil s takým vekom, aký mám? (smiech)