Táňa Keleová-Vasilková: Nemám rada kritiku

Patrí medzi najpredávanejšie slovenské spisovateľky. Možno aj vy máte od nej prečítanú nejednu knihu a pýtate sa: „Je v skutočnosti taká, ako niektorá z jej hlavných hrdiniek?“ Táňa Keleová-Vasilková má na konte dvadsaťpäť kníh a my sme pre vás zistili to, čo sa z nich nedozviete.

Úžasné. Nemám veľa obľúbených osobností, s ktorými by som sa chcela stretnúť, ale ju som skutočne chcela vidieť naživo. Čítam jej romány a mám ich veľmi rada. Fascinuje ma na nich, že nikdy neviem, ako sa skončia.

Samozrejme. (smiech) Na jednej strane som sa tešila, ale mala som aj obavy. Rozmýšľala som, ako asi bude vyzerať, čo bude mať oblečené. Je úžasná, drobná, štíhla, krásna. Nesklamala! Akurát ma mrzelo, že neviem dobre po anglicky, preto sme sa museli rozprávať cez tlmočníčku.

Rada by som sa stretla s J. K. Rowlingovou, lebo milujem jej Harryho Pottera a taktiež by som rada videla Stephena Kinga.

Keď som začala chodievať na besedy pred desiatimi rokmi a ešte som nebola taká známa, stretnutia s čitateľmi boli od začiatku uvoľnené. Teraz občas z ich strany cítim rešpekt, ktorý medzi nás stavia stenu. Z ich pohľadov možno vyčítať: „Aha, to je ona.“ Aká ona? Veď som stále taká istá: bláznivá, komunikatívna, ľudská. Robím, čo môžem, aby som túto bariéru odbúrala. Zväčša sa mi to, chvalabohu, podarí.

V prvom rade nemám rada označenie ženský román. Je pravda, že moje knihy čítajú hlavne ženy, ale mám aj mužských čitateľov. A teraz k vašej otázke. Áno, chodia aj muži, ale je ich stále nepomerne menej. Napríklad prednedávnom v Trebišove ich bolo päť. Pýtala som sa, či sú mojimi čitateľmi. Traja odpovedali, že áno, jeden z prítomných robil spoločnosť svojej partnerke a toho posledného tam vyslala manželka, ktorá nemohla prísť. Dokonca sa musel so mnou odfotiť, aby mal dôkaz. (smiech)

Nie, musím si zaklopať. Zatiaľ mi nikto nič nevyčítal. Ale viem, že sa to môže stať, že moje knihy sa nepáčia všetkým. Považujem to za prirodzené, existuje veľa iných autorov a tým pádom aj možností vybrať si tú svoju knihu. Keby mi však niekto chcel niečo vyčítať, nemusí. (smiech) Nemám rada kritiku. Veď kto ju má rád? Kritika môže človeka veľmi raniť. Preto ju nepoužívam ani na ľudí okolo seba.

Keď som začala písať, mojím prvým kritikom bola mamina. Ona je učiteľka, takže občas ma nešetrila. Musela som to prelúsknuť, hoci som vedela, že to myslí dobre. Ak si však človek verí a chce niečo dokázať, nemôže nechať svoje okolie, aby mu čímkoľvek, trebárs aj spomínanou kritikou, zasahovalo do snov a cieľov. Určitá tvrdohlavosť a viera v seba samu je na mieste. Teraz ma mamina už nekritizuje. Knihy sa jej páčia. Rovnako ako mojim trom deťom, ktoré sú na mňa pyšné. A manžel moje knihy nečíta.

Prečítal, aby vedel, ako píšem. No inak čítava iný druh literatúry. Prečo by mal čítať moje knihy? Keď každú z kníh dopíšem, podrobne mu o nej vyrozprávam. Mávam aj trojhodinový monológ. Občas mi povie, čo by odtiaľ vyhodil. A ja na to: „Vážne?“ A nechám to tam. (smiech) Nepotrebujem, aby moje knihy čítal. Ja od neho potrebujem cítiť podporu, lásku a úplne normálne veci ako každá žena v dobrom vzťahu.

Keď som mala pätnásť až osemnásť rokov, bola som neistá, málo sebavedomá. Mala som veľký nos, akné na tvári, kto by bol sebavedomý? (smiech) Hoci som vždy bola otvorená, v tomto období som bola svojím spôsobom introvertná. Málo som si verila.

Svoje pocity som nerozoberala ani s rodičmi, ani s kamarátkami. Ja som bola skôr tá, ktorej sa zdôverovali s problémami. Ale pamätám si, že keď som mala sedemnásť rokov, viedla som dlhé debaty o sebe s rodinným priateľom, ktorý emigroval do Švédska. On mi vtedy povedal, že vždy treba veriť v seba samu. To zanechalo vo mne takú silnú pečať, že v tejto línii vychovávam aj svoje deti.

Vyrastala som ako jedináčik. Mám nevlastného brata, s ktorým sa, bohužiaľ, nestretávame. V určitom období života mi súrodenci tak chýbali, že som často otravovala rodičov, aby mali ďalšie dieťa. Keď som však pochopila, že mať iba mňa nebolo ich rozhodnutie, ale takto to skrátka život zariadil, bolo mi to ľúto, že som ich s tým toľko zaťažovala.

Keď som stretla svoju lásku a postupne som porodila naše deti. Každé dieťa mi dalo veľkú dávku sebaistoty. Vnímam ich ako dar a obohatenie seba samej. Sebaistejšou ma urobilo aj písanie.

Na vzťahu treba pracovať. Človek nikdy nevie, ako sa to skončí. Som veľmi poverčivá, preto o súkromí nerada hovorím. Som typická tým, že keď sa bojím, aby sa niečo nestalo, tak sa to stane. Bojím sa aj snov. Sníva sa mi málokedy, ale keď si sen raz za čas zapamätám, myslím, že z nejakého dôvodu. Napríklad raz pred odchodom na rodinnú dovolenku v Taliansku sa mi snívalo, že po príchode na miesto bola v mori vyliata ropa a na hladine boli mŕtvoly rýb. Vyzeralo to šialene, a tak sme tam nešli. Vybrali sme sa do hôr a bolo výborne. Podľa mňa celý život je o malých znameniach a upozorneniach, ktoré by mal každý z nás vnímať. Na druhej strane si zas dávam pozor, aby ma to neprevalcovalo. Nemienim žiť v strachu.

Veľmi proti tomu brojím. Tie deti ma budú nenávidieť. Najradšej by som v učebniciach ani nebola. Dospievajúcich to totiž môže odradiť. Kto si s obľubou prečíta povinnú literatúru?

Nie, fajčenie je moja jediná neresť, inak som absolútne dokonalá. (smiech) Začala som s tým v maturitnom ročníku a s výnimkou období, keď som bola tehotná a dojčila som deti, fajčím stále. Inak žijem zdravo – veľa spím, takmer denne športujem, stravujem sa zdravo a k tomu si veselo pofajčievam.

✔ Koľko kníh mesačne prečíta?
Osem až desať.

✔ Čo jej vonia najkrajšie?
Levanduľa.

✔ Ako dlho vydrží nepísať knihy?
Celé leto.

✔ Číta knihy ajz elektronickej čítačky?
Nie, potrebujem maťs nimi kontakt.