Táňa Pauhofová o ďalšom dieťatku: TOTO musela pätnásť rokov počúvala stále DOOKOLA… A teraz?

Na obrazovky sa vracia Nikol Tichá v druhej sérii seriálu Výnimočná Nikol. Zmenila sa v niečom?
– Nikol je výnimočná aj tým, že je verná sama sebe, takže sa veľmi nemení. V niečom sa nechce a v niečom sa prosto nedokáže zmeniť. Divák však ju a jej „parťákov“ spozná hlbšie, dozvie sa to, čo bolo skryté a veľa vecí pochopí, hádam. (Úsmev.)

Zdá sa mi, že vy a Nikol nemáte absolútne nič spoločné. Alebo sa mýlim?
– Niečo máme, aj keď som s tým zo začiatku veľmi bojovala. (Úsmev.)

Nikol sa snaží skombinovať prácu a rodinu. Ako to ide vám?
– Je to vysoký level zručnosti. Byť dosť dobrou mamou, milujúcou partnerkou a zároveň sa realizovať, vyžaduje okrem veľkej odvahy a množstva energie veľkú dávku pomoci, participácie a pochopenia od najbližších… Im vďačím za to, že si do práce dokážem občas odskočiť. Stále je však pre mňa môj čas s Mílou to najvzácnejšie, čo mám.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V novej sérii ukázala Nikol aj svoju zraniteľnosť. A vy? Hráte sa na „tvrďasku“ alebo nemáte problém otvoriť sa a byť zraniteľná?
– Vždy som bola až príliš zraniteľná, dokázala som si však – viac-menej nevedome – vybudovať silnú vnútornú dávku odolnosti. Veľká výzva prišla s narodením dcérky, keď sa táto odolnosť úplne vytratila. Teraz ju vedome nebudujem. Svoju zraniteľnosť pozorujem a uvidíme. (Úsmev.) Ale je to náročná disciplína. (Smiech.)

Vaša seriálová postava je netradičná mama. Čo je vám na nej blízke a chceli by ste to vedieť aj vy?
– Nikol je milujúca mama, má však obrovský nadhľad a všetko berie s ohromnou ľahkosťou. Dokáže sa zvládnuť. Aj ju však dokážu rôzne situácie nesmierne bolieť. Ale za nič na svete sa nevzdáva. To asi máme spoločné. (Úsmev.) Obdivujem však tú obrovskú ľahkosť, aj keď jej vlastne nič iné ako ľahkosť a hravosť neostáva. Ja sa svojou citlivosťou prezradím oveľa skôr. (Smiech.)

Nikol má tri deti, neprichádzajú z vášho okolia otázky typu : Kedy už bude druhé bábo?
– Samozrejme, že tieto otázky počúvam stále dookola. Tak, ako som pred tým pätnásť rokov počúvala, či a kedy už to dieťa konečne mať budem. Nie sme v tomto smere úplne citliví. Ako vieme, či daná žena vôbec chce mať deti? Či ich mať môže? Sme pripravení počuť a prijať, že nie? Ako vieme, že sa nesnaží, nejde to a bolí to? Ako vieme, či o dieťatko neprišla? Veľakrát je o tom ťažké uvažovať, rozprávať sa s niekým blízkym, nie to ešte považovať za klasickú súčasť „small talku“ s cudzími alebo s médiami, kde čitateľa nevidíme... Rovnako považujem za necitlivé v neosobnej diskusii komentovať váhu, výzor, vierovyznanie, status... Miešame sa do vecí, do ktorých nevidíme a sú často náročné na odpoveď aj pre samotného človeka, ktorý sa pýta. A vlastne je to len taká otázka akože. Lebo taký typ otázky si na odpoveď vyžaduje blízkosť.

Rozumiem, mamičky hovoria, že sa im po narodení detí otočil život hore nohami. Aj vy ste to tak mali?
– Samozrejme, a je to úplne prirodzené. A deje sa to nielen narodením, ale celkovo príchodom nového človeka do nášho života aj pestúnom, adoptívnym rodičom… Je tu niekto, za koho sme zodpovední, kto od nás závisí, kto nás presahuje a koho ľúbime viac, ako sme si dokázali predstaviť.