Tenista Lukáš Lacko: Prečo s priateľkou nehráva tenis a čím ho ona rozmaznáva?

Prezradil nám nielen plány na tento rok, ale aj to, prečo s priateľkou Simonou nehráva tenis a čím ho ona po turnajoch rozmaznáva.

Váš otec je telocvikár, neboli ste tak trochu predurčený na športovú kariéru?

– (smiech) Je pravda, že som kvôli otcovi robil viacero športov. On je totiž na šport zaťažený. Takže okrem tenisu, ktorému sa venujem od piatich rokov, som hral napríklad aj hokej. No cestu profesionálneho hráča tenisu som si vybral sám.

Na medzinárodné turnaje ste začali jazdiť od 11 rokov a o pár rokov neskôr z vás už bol profihráč. To už na školu nie je toľko času. Uvažovali ste nad vysokou?

– Mal som dobré výsledky v tenise a musel som sa rozhodnúť – buď sa budem naplno venovať tenisu a hrať turnaje, alebo to budem kombinovať so školou, no svoj potenciál nevyužijem naplno. Rozhodol som sa pre prvú cestu.

Čo na to rodičia? Obaja sú učitelia a aj vaša mladšia sestra Dominika skončila manažment.

– Nakoniec to podporili, aj keď to pre nich nebolo ľahké. Ale chápu, že keď má hráč ciele a sny a chce si za nimi ísť, musí kvôli tomu niečo obetovať. V profesionálnom športe je to bežné.

Ale treba myslieť aj na zadné dvierka. Už viete, čo bude potom, keď s tenisom skončíte?

– Nad tým som zatiaľ uvažoval len letmo. Každý športovec by rád zotrval pri tom, čo robí. Takže to pravdepodobne bude nejaká aktivita spojená s tenisom. Zatiaľ to vnímam ako ďalekú budúcnosť. Pokiaľ budem zdravý a budem mať výkonnosť, chcel by som hrať ešte aspoň ďalších päť rokov.

Mnohí vaši kolegovia majú rôzne rituály. Niekto sa vraj celý turnaj sprchuje v jednej sprche, alebo pri zmene strán nestúpa na niektoré čiary. Ste aj vy poverčivý?

– Každý v športe máme nejakú takúto deformáciu a nájdeme si takúto bokovku na rozptýlenie. (smiech) Ale nemôžem povedať, že by som bol poverčivý. Len čo nastúpim na zápas, mám tunelové videnie. Nevnímam, čo sa deje okolo. Sústredím sa len na to, čo sa deje na dvorci.

Dvadsať rokov tenisu rovná sa koľko zlomených rakiet?

– Určite dosť, keďže za sezónu ich zničím aj 15 až 20. Vždy mám doma nejakú navyše.

Aj si tie, s ktorými ste dosiahli nejaký cenný úspech, odkladáte?

– Nepotrpím si na to. Možno som dal otcovi raz, dva razy nejakého hráča. Ale ak by to na nej nebolo napísané, dnes by som si nespomenul, koho som s ňou porazil. (smiech)

A čo tituly, ktoré si ceníte najviac?

– Zo Slovak Open. Je to domáci turnaj a vyhrať ho dvakrát bolo skvelé. Ešte sa to nikomu nepodarilo.

Ako profík veľa cestujete. Čo na to priateľka Simona? Keďže na plný úväzok moderuje poludňajšie a popoludňajšie správy v RTVS, predpokladám, že nemôže ísť všade s vami.

– Je to ťažké, no je to o kompromisoch. Tenis je moja práca. Simi má svoju, ktorú má veľmi rada, tak ako ja tenis, a ťažko by sa jej vzdávala. Preto, ak viem, že mám dlhú šnúru zápasov, počas ktorej by sme sa videli len málo, vždy sa poteším, keď cestuje so mnou. Samozrejme, iba pokiaľ jej to pracovné povinnosti dovolia, a to sa podarí len zriedkakedy.

Vy ste zase zrejme ustúpili pri jej adrenalínovom koníčku – free divingu. Nebojíte sa o ňu?

– (smiech) Každý z nás má nejakú únikovú vec, pri ktorej sa zresetuje a úplne vypne. Keby nebola bývalá plavkyňa, asi by som to znášal oveľa ťažšie. Keďže má skúsenosti s vodou, nebol som z toho taký nervózny.

Hráva s vami tenis?

- Pri našom životnom štýle nemáme na seba veľa času. A ten, čo máme, využívame inak ako na tenis. Ideme navštíviť rodinu, priateľov, radi zájdeme do kina alebo počúvame hudbu... Ale keď sme boli naposledy na turnaji v Amerike, chvíľu sme si spolu zahrali a bol som aj s trénerom príjemne prekvapený. Na amatéra, ktorý hráva tenis len sporadicky, má peknú techniku. (smiech)

Kto plánuje voľný čas?

– Vzhľadom na to, že som často na cestách, kontakt s rodinou a priateľmi udržiava viac priateľka. Podľa toho, kedy som doma, plánuje náš voľný čas.

Nie je tak trochu pod papučou, či mám skôr povedať pod raketou?

– Je pravda, že sa väčšinou musí ona prispôsobovať mne, ale keď mám voľno, vtedy mám možno zase nejaké tie papučky ja. (smiech)

Rozmaznáva si vás po dlhšom odlúčení? Vraj výborne pečie.

– Určite. Vždy sa ma pýta, na čo mám chuť. Takže väčšinou býva niečo dobré navarené i napečené.

Aj vaše obľúbené sushi sa naučila robiť?

– Nie, na to ideme radšej do reštaurácie. (smiech)

Kde ste sa vy dvaja zoznámili?

– Máme spoločných priateľov, ktorí nás zoznámili už dávnejšie, no spolu sme začali chodiť len pred dvoma rokmi.

Celkom slušná doba na to, aby ste už plánovali spoločnú budúcnosť...

– To sú veci, ktoré by sme si zatiaľ nechali pre seba.

Tak prezraďte aspoň profesionálne plány na tento rok.

– Hlavne byť zdravý. Minulý rok som sezónu začínal trikrát. Keď som sa rozbehol, prišli problémy s chrbtom a mesiac som nehral. Potom som dostal zápal pľúc. Začať do tretice nebolo ľahké, lebo nejaký čas trvá, kým sa dostanete do dobrej formy. Zo 44. miesta vo svetovom rebríčku som padol na 80. Ale za tých okolností si ho cením. Ostal som v prvej stovke. Teraz mám pred sebou pár mesiacov, kde si môžem body zase pripisovať a posúvať sa v rebríčku.

Akú hudbu počúvate?

– Veľa akustických vecí, nejaké funky, blues, džez, ľahší rock... Na svete je veľa dobrej hudby a o mnohých dobrých skupinách ani nevieme.

Obľúbená krajina?

– Páči sa mi Amerika a jej životný štýl. Na odbehnutie je super, no nevedel by som tam asi žiť.

Takže vaša krajina na život je Slovensko?

– Zatiaľ som o tom presvedčený. Uvidíme, či časom nezmením názor.