Už sa teší na BABIČKOVSKÉ povinnosti! Kedy príde na svet VNÚČA "diablice" Silvie Šarközi?

Silvia, práve v týchto dňoch sa dožívate 50. narodenín. Ako sa s týmto vedomím cítite? Predsa len, je to významnejšie jubileum.
– Priznám sa, že svoj vek príliš neriešim. Teším sa každému rôčiku navyše, pretože nie každý mal to šťastie vychovať svoje dieťa až do dospelosti. Moji rodičia zomreli príliš skoro, preto každý rok, o ktorý som ich prežila, beriem ako veľký dar.

Vyhodnocujete svoj život? Na čo ste hrdá a čo by ste, keby sa dalo, vo svojej minulosti zmenili?
– Keby som mohla veci ovplyvniť, tak by som určite nechcela prísť o otca, ktorý zomrel, keď som mala iba 12 rokov. A tiež o mamu, ktorá odišla predčasne. Mala 43 rokov. Keby som mala ich, tak žijem v podstate svoj vysnívaný život doteraz, pretože nič iné by som nemenila. Som hrdá na viacero vecí, napríklad na to, že som vyštudovala školu, ktorú som chcela a že sa dokážem živiť tým, čo ma veľmi baví – hudbou.

Pociťujete 50-ku aj fyzicky?
– Ako sa to vezme. Celkovo sa cítim v dobrej kondícii, ale na druhej strane, už sa mi zhoršuje zrak a pribúdajú kilečká. (Smiech.)

Navonok vyzeráte stále veľmi dobre, príťažlivo. Máte krásne vlasy, postavu. Čo vás to stojí? A priznáte aj nejaké skrášľovacie kúry?
– Ďakujem pekne. Vlasy sú pre mňa mimoriadne dôležité, preto im venujem mimoriadnu starostlivosť. Používam rôzne zábaly, masky na vlasy, kúry. Keďže mám problematickú pleť, prípravky na pleť si musím vyberať dôkladnejšie. A čo sa týka tých skrášľovacích procedúr, mám za sebou tak­zvanú drakuloterapiu. Je to v podstate ošetrenie pleti vlastnou krvnou plazmou. Vyhladzuje to vrásky a celkovo omladí. Invazívnych zásahov sa však bojím, tak-že plastické operácie za sebou nemám.

Pleť máte naozaj krásne vypnutú. Na svojej oslave nebudete vďaka tomu vyzerať ako päťdesiatnička, ale tridsiatnička. Teda predpokladám, že budete mať veľkú oslavu, či nie?
– Budem, pravdaže, a poriadne veľkú. Malo by sa nás tam stretnúť minimálne 100 ľudí. Spolu to poriadne oslávime. Hoc, my sa vo veľkom počte stretávame aj na bežnej kávičke, takže aj vtedy to vyzerá ako malá oslava. (Smiech.)

Oslávite aj s vašimi fanúšikmi? Cigánski diabli ich majú dosť, isto by sa potešili…
– Jasné! A na to sa veľmi teším! V polovici novembra začína turné, na ktorom oslávime aj Ernestovu päťdesiatku, pretože on ju mal v máji. Budeme koncertovať po viacerých mestách Slovenska až do februára. Bude to veľkolepé!

Aké darčeky by ste si priali dostať?
– Mám rada drobnosti, ktoré dokážu, že ma dotyčný, ktorý mi ich podaruje, pozná a že pri kúpe toho darčeka myslel na to, čo by ma potešilo. Bonusom je, keď je darček vtipný. Vôbec nemusí byť drahý. O to vôbec nejde.

Možno celkom pekným darčekom by mohlo byť, keby Vanessku na vašej oslave požiadal o ruku jej priateľ. Prijali by ste už rolu svokry a možno aj babky?
– Vanesska má ešte dva roky magisterského štúdia, takže zatiaľ by to pre mňa ešte pekný darček nebol. (Smiech.) Potom, keď doštuduje, to už áno! Myslím si, že na rolu babičky som pripravená. Dokonca až tak, že sa obávam toho, že budem až príliš premotivovaná babička. (Smiech.)

Ten čas tak rýchlo letí. Veď len nedávno bola Vanesska taká maličká. Spomínate na to obdobie rada?
– Áno, na to sa nedá zabudnúť. Krásne bolo aj obdobie, keď som ju čakala a pripravovala sa na rolu mamičky. A potom, keď som sa ňou stala, bola som veľmi šťastná, hoc mi chýbala moja mama. Ale cítila som ju pri sebe. Dokonca sa mi raz stalo, že som pri malej zaspala a zobudila som sa na to, že ma niekto akoby potriasol a snažil sa ma zobudiť. Keď som sa prebrala, Vanesska bola úplne na okraji postele. Už-už by spadla. Doteraz verím, že ma „zobudila“ moja mama.

To je silný zážitok. Veríte na veci medzi nebom a zemou? Na takéto „prepojenia“?
– Áno, určite. Viackrát sa mi stali také veci, pri ktorých si človek pomyslí, že sa neudiali len tak náhodou, ale že im asi „niekto“ dopomohol. Možno mama, možno otec… Neviem. Ale určite verím aj na veci nadpozemské.

Možno aj manželstvo s Ernestom, s ktorým ste už aj s randením, 34 rokov, je niečo medzi nebom a zemou. Veď to je už kus života! Apropo, keďže aj on mal 50-ku, neuskutočníte nejakú romantickú dovolenku vo dvojici? Lebo stále všade chodíte iba so skupinou. (Smiech.)
– Teraz rozmýšľam, že sme vo dvojici na dovolenke naozaj nikdy neboli. (Smiech.) Minimálne sme mali so sebou Vanessku a väčšinou kamarátov alebo rodinu. No, uvidíme, možno dačo vymyslíme. Ale zase musím povedať, že sami dvaja bývame napríklad počas obeda, pretože Vanesska vtedy ešte nebýva doma.

Pýtam sa preto, lebo som kdesi zachytila, že Ernest je romantik. Alebo skôr bol? (Smiech.)
– Áno, kedysi bol veľký romantik. Napríklad mi kúpil 100 ruží iba tak, bezdôvodne. Často ma tým rozčúlil a vysvetľovala som mu, že to nemusí preháňať, že ma viac poteší jedna ruža, ale častejšie. Toľko som ho krotila, až sa v ňom romantika stratila úplne. (Smiech.) A preto mám radu pre ženy: Nekroťte muža v prejavoch romantiky!

Zmenilo vás toľko rokov spoločného života?
– Sme spolu už toľko rokov, že si nevieme predstaviť život jeden bez druhého. A aj keď si občas navzájom lezieme na nervy, ideme ďalej! Zvykli sme si na chyby toho druhého.

Ako by ste chceli prežiť ďalších 50 rokov svojho života?
– Môj veľký sen je, nech sa nič nepokazí a naďalej môj život ide v tých istých koľajach. Nech nikto z môjho života neodíde, ale nech pribúdajú noví ľudia, ktorých budem milovať.