TOTO sa stalo Viktorovi Vinczemu na ceste z... Čože? TO naozaj stratili jeho... Fúú, nepríjemné

Dozvedela som sa, že ste aj pilotom, ako ste sa k tomu dostali?
– K lietadlám som mal vzťah od detstva. Rodičia dúfali, že zo mňa aj z brata budú futbalisti. No bol som „babrácky“ futbalista. Počas zápasu som pozeral na oblohu na prelietajúce lietadlá a útočníci okolo mňa v pohode behali. (Smiech.) A keď sa nás v piatom ročníku na základnej škole pýtali, čím chceme byť, keď vyrastieme, povedal som, že pilotom. V istom momente sa táto láska prerušila z pragmatických dôvodov, vediac, že to bude stáť veľa peňazí, času a štúdia. Cez pandémiu sa vyvŕbili okolnosti tak, že som mal na to čas aj priestor. Povedal som si, že ak to nevyskúšam teraz, tak nikdy. A to sa potvrdilo aj podarilo, približne polovicu roka som licenciovaným pilotom. (Úsmev.)

Je pre vás pilotovanie relax?
– Relax je to len na tridsať percent. Tou hlavnou motiváciou je, že sa chcem učiť nové veci. A pilot sa učí každý deň. Aj ten, ktorý už lieta roky rokúce. Je to pozorovanie vlastných schopností, kam sa dostávajú, riešenie prípadných krízových situácií, jemné napätie a stres z toho, aby všetko dobre dopadlo a aby som niečo nepodcenil. Teda úplný relax to nie je, ale niečo, čo robím rád vo voľnom čase. Je to vášeň a veľmi ma to baví.

A čo na túto vášeň vraví manželka?
– Bola so mnou dvakrát lietať, prvýkrát sa už po polhodine pýtala dole na zem. Druhýkrát bola aj so Zuzanou Kovačič Hanzelovou a v Tatrách začali obe vykrikovať, tak sme šli okamžite späť. (Smiech.) Veľmi mi drží palce, ale nemali sme veľa príležitostí spoločne to vyskúšať. Obávam sa, že by to bol veľmi stresujúci zážitok, pretože Adelka sa trocha bojí aj vo veľkom lietadle, nieto ešte v malom, v ktorom cítiť skoro všetko.

Ale vy ste aj vyštudovaný právnik, čo asi nevie veľa ľudí. Kedy ste si uvedomili, že chcete pracovať v televízii?
– Už pred vysokou školou som pracoval v rádiu v Nitre ako moderátor. A počas toho, ako som študoval právo, začali nám hádzať polená pod nohy. Napríklad sa predĺžila koncipientská prax až na päť rokov. Právo ma začalo „obchádzať“ už počas školy, a to napriek tomu, že som ho chcel robiť a bavilo ma. Prešiel som konkurzom do televízie a moja cesta už bola jasnejšie definovaná. Mal som vtedy 22 rokov a zrazu tá voľba bola reálna a v neprospech práva. Videl som, že moji kamaráti a kolegovia, ktorí študovali so mnou, sa až teraz po tridsiatke stavajú na vlastné nohy. A ja už deväť rokov pracujem v televízii a robím sám na seba.

Vaša ďalšia vášeň je ekológia. Spolu s Adelou ste známi ekologickým zmýšľaním. Prišlo to už pred tým, ako ste ju spoznali?
– Ako redaktor spravodajstva som sa dostal k zdrojom a informáciám, ktoré ma absolútne šokovali a netušil som o nich. Spýtal som sa sám seba, ako je možné, že sa o tom tak málo hovorí, a keď som to netušil ja, čo potom ostatní? A druhý impulz bola Adelka, lebo ona s rodinou žili ekologicky už dlho, ešte za minulého režimu, dávno pred tým, ako to bolo „módne“. Kombinácia týchto dvoch impulzov vytvorila toho „Ekovinczeho“ súčasnosti. (Smiech.)

Je skvelé, že robíte osvetu. Číslo, v ktorom je uverejnený náš rozhovor, je dovolenkové, navodzuje prázdniny a leto, a teda nedá mi nespomenúť tábor Detský Babylon. Ako ho vnímate aj po toľkých rokoch?
– Jeho súčasťou som od prvého ročníka, ktorý bol v roku 1999, a nevynechal som ani jeden rok. Najskôr som tam bol ako dieťa, potom ako praktikant, potom vedúci. Zatiahol som doň aj Adelku a je to pravidelná súčasť každého leta. Neviem si predstaviť, že by som tam nešiel. Vnímam ho perfektne, lebo zlepšuje život deťom, ktoré ho navštevujú. Robíme tam s deťmi divadlo, je to prostriedok na to, aby sa deti, ktoré sa hanbia, dokázali prejaviť pred kolektívom. Keď sa vrátia domov, zrazu vedia vystupovať inak. A špeciálne, ak k nám chodia viac rokov po sebe, vidíme veľký progres. Stávajú sa z nich ešte väčšie osobnosti a toto je základný cieľ, ktorý sa nám potvrdzuje každý rok. Tak- že nemôžem to vnímať inak ako super. (Úsmev.)

Zaujímalo by ma, či vás deti vnímajú ako tváre z televízie alebo ako vedúcich.
– Keďže tábor je počas dvoch týždňov veľmi uzavretým vesmírom odstrihnutým od reality, tento „šoubiznisový moment“ trvá možno dva dni. Potom zapadneme v dave ostatných vedúcich. Aj preto, že ostatných, tých starších účastníkov Detského Babylona to už nezaujíma. My sa tam veľmi tešíme, lebo je to pre nás mentálny oddych od toho, čo robíme počas celého roka. (Úsmev.)

K letu patrí aj cestovanie a viem, že vy uprednostňujete ekocestovanie, ako to vyzerá?
– Ekocestovanie zahŕňa dopravu čo najmenej zaťažujúcu životné prostredie. Samozrejme, musí to dávať zmysel. Nechcem sa tu hrať na „ekoteroristu“, lebo ním nie som. Ak ideme na dovolenku na druhú stranu planéty, nepôjdeme tam predsa vlakom, na bicykli alebo autom, pôjdeme lietadlom. Ale ani nepôjdeme na víkend do Barcelony len preto, lebo sú lacné letenky. S Adelkou pravidelne chodíme na dovolenku do obľúbeného hotela v Nemecku. Minulý rok sme šli vlakom a zvládli sme to v pohode. Samozrejme, nie vždy sa to dá. Ale veľmi sme si zvykli na iné druhy dopravy počas celého roka v rámci mesta či krajiny a sú pre nás automatické. Niektorí ani ne­chcú vyskúšať, kam sa za posledných dvadsať rokov posunula verejná doprava. Napríklad tá v Bratislave je na skvelej úrovni, a preto ju využívam.

A prezraďte, máte radšej aktívne dovolenky alebo oddychové?
– Asi kombináciu, záleží na tom, na ako dlho vieme ísť na dovolenku, pretože v našom prípade je to dosť komplikované. (Smiech.) Máme veľmi radi, špeciálne po intenzívnych pracovných obdobiach, dovolenku, kde dva týždne vyslovene ležíme. Lebo tento stereotyp, ktorý zrazu máme, je niečím výnimočný a bežne ho nemávame. Ale vieme si užiť aj dobrodružstvo, záleží na aktuálnej nálade a časových možnostiach.

Aký cestovateľský zážitok bol ten naj?
– Za seba môžem povedať, že Spojené štáty americké sú pre mňa zážitkom na celý život. Počas strednej školy, keď som mal len 17 rokov, som tam celý rok žil. Bol to jeden z najdobrodružnejších zážitkov. Bol som tam sám a žil som s cudzími ľuďmi celý rok. Chodil som do cudzej školy v cudzom prostredí. Jeden z najlepších zážitkov môjho života. (Úsmev.)

A máte aj nepríjemný zážitok z ciest?
– Áno, stratili mi kufre práve v Amerike. Keď som šiel domov, videl som, ako odtlačili moje lietadlo a stáli tam dva kufre – zrovna tie moje. (Smiech.) Potom, našťastie, prišli ďalším lietad­lom. Nejaké okrádačky sme našťastie nezažili.

Keď sa balíte na dovolenku, čo nesmie chýbať vo vašej cestovnej lekárničke?
– Toto vždy rieši Adelka a na cesty berieme pohotovostný balíček, kde je všetko základné.