Toto ste o ňom netušili Ján Koleník o vzťahoch s hereckými kolegami: Kto je jeho bútľavá vŕba?

Je nielen profesionálny, ale aj slušný a charizmatický človek, ktorý sa nebojí vyjadriť svoj názor. Ako vníma našu politickú situáciu a ako si spomína na školské časy?

O chvíľu sa dočkáme ďalšieho pokračovania seriálu Za sklom, v ktorom stvárňujete vyšetrovateľa. Je to jedna z vašich obľúbených postáv?

– Áno, pretože je to seriál, o ktorom si myslím, že má svoju spoločenskú váhu. Je aktuálny, konkrétny, podáva správu o súčasnom dianí na Slovensku. Nemôžeme sa v televízii iba zabávať, lebo máme v živote veľa problémov a stresu, a tváriť sa, že sa nás nič netýka. Musíme cez tvorbu poukazovať na veci, ktoré hýbu našou krajinou.

Sledujete aktuálne politické dianie na Slovensku? Ako ho hodnotíte?

– Je to katastrofa. Ľudia, ktorí vedú krajinu, sú nekompetentní, ich politika je otrávená kauzami a prepojeniami na mafiu. Tí, ktorých sa to týka, sa to snažia zľahčovať, odpútavať pozornosť. Ich voliči hľadajú pravdu v dezinformáciách a konšpiráciách. Aj pre politiku je spoločnosť naladená veľmi negatívne, nehumánne a radikálne. Ľudia sú úplne dezorientovaní. Nevedia, čo majú čítať, komu veriť. Po vražde novinára a po dôkazoch, ktoré sa vynárajú, skoro 20 percent voličov stále verí strane, ktorá ma kontakty so strojcami vraždy. A to je nepochopiteľné.

Neuvažovali ste niekedy nad vstupom do politiky?

– Haha! Vôbec nie. Nemám na to povahu. Vidím, že teraz je politika veľký biznis, ide v nej o záujmy egocentrických ľudí, veľký boj o moc a takým ľudom a prostrediu sa vyhýbam. Nie je na tom nič lákavé.

Čo by ste v našej krajine chceli zmeniť ako prvé?

– Nikto z politiky nenesie za nič zodpovednosť. Na prvé miesto sa dostalo pokrytectvo a klamstvo. Mnohí politici menia rétoriku, ako im vyhovuje. Chýbajú dôveryhodní ľudia vo vedení krajiny. Mala by sa obnoviť dôvera v spravodlivosť, zdravotníctvo, prekopať vzdelávanie a podporiť kultúrnosť. Za to, že sme si vychovali na Slovensku extrémistov, môže aj súčasná vláda. Nečakám, že ľudia budú automaticky spokojní s inou vládou. Stále máme, bohužiaľ, veľké sociálne rozdiely, ale nemali by sa zo spoločnosti vytratiť základné hodnoty, ktoré odlišujú ľudí od zvierat.

Boli ste aktívny aj počas prezidentských volieb, dokonca ste sa objavili v predvolebnej miestnosti pani prezidentky Čaputovej. Čím si vás získala?

– Vyjadruje sa veľmi konkrétne v dôležitých témach pre Slovensko a Európu, ktorej sme a budeme súčasťou, či sa to niekomu páči, alebo nie.

Poďme k trošku ľahším témam. Ste súčasťou obľúbeného seriálu Oteckovia. Vďaka nemu ste získali stovky detských fanúšikov. Ako vnímate túto cieľovú skupinu? Je podľa vás dôležitá?

– Je ohromné pritiahnuť k televízii takú masu detí a mladých ľudí, pretože ju formujeme, ale môžeme to robiť dobre aj zle. Je to v rukách rodičov a učiteľov v školách, aby deti čo najskôr motivovali k niečomu zmysluplnému a hlavne ich učili hľadať pravdu, pýtať sa. Zábavné seriály ich veľa nenaučia.

Myslíte, že by ste boli podobný otec ako ten, ktorého stvárňujete v seriáli? Ako vnímate rodičovstvo?

– Dieťa je silný element v živote každého z nás a človek nepozná sám seba, kým sa nestane rodičom. Všetko je úplne inak, ako si predstavujeme. Ale snažil by som sa ho správne nasmerovať. Dieťa je absolútne naprogramovateľné a to je zázrak, ale aj veľká zodpovednosť.

Aký bol váš otec, keď ste vyrastali? Čo vás naučil a aký máte vzťah?

– Rodičia ma vo všetkom podporili. V štúdiu na vysokej škole, v hudbe, spoločenskom tanci. Veľmi im ďakujem, že ma neobmedzovali v tom, čo ma bavilo. A takisto, že nado mnou držali tvrdú ruku a boli na mňa nároční. Naučili ma, ako sa správať k ľuďom.

Na vašich sociálnych sieťach vidieť, že veľa cestujete. Máte vysnívanú krajinu, ktorú túžite navštíviť?

– Ten dojem je klamlivý, pretože sa pohybujem len vo veľmi blízkom okolí a fotím obyčajnú lúku alebo kopec tak, aby vyzerali zaujímavo. Necestujem zatiaľ ďaleko. Pod nosom máme pekné miesta, tie chcem vidieť ako prvé. Napríklad som nebol v Londýne, Ríme, Aténach, takže určite nie som cestovateľ. Nemám rád turistický ruch a miesta, kde je veľa ľudí.

Kde mimo Slovenska by ste si vedeli predstaviť žiť?

– Neviem. Nechcel by som byť v situácii, že by som musel utekať. Dúfam, že to nikdy nenastane. Môžeme byť radi, že žijeme v tejto geografickej polohe a, koniec koncov, aj v modernej, bezpečnej a demokratickej krajine, len si to akosi nevieme uvedomiť a zúfalo hľadáme nepriateľa.

Bolo to tak vždy? Nikdy ste neuvažovali nad tým, že sa presťahujete?

– Nie, nikdy. Žil som rok a pol v Moskve, trištvrte roka v Prahe, skúsil som si to, ale vždy ma to ťahalo domov.

Máme tu október a deti už naplno zarezávajú v škole. Aké máte spomienky na školské lavice?

– Škola bola pre mňa predovšetkým tvorivé prostredie. Robil som aj nadprácu v rámci niektorých predmetov – odborné práce z biológie, pôsobil som v školskom rozhlase. Ale pamätám si na učebnice. Už vtedy nám chýbali učebnice dejepisu a vôbec mi to neprišlo zvláštne. Dnes by som už bil na poplach.

Rád ste chodili do školy? Patrili ste k dobrým žiakom?

– V tom, čo ma bavilo, som bol dobrý. Mal som rád angličtinu, biológiu, geografiu aj slovenčinu. Matematika a chémia neboli moje silné stránky. V škole som sa však vždy nejako prebavil, dokonca aj počas predmetov, ktoré ma nezaujali. A mal som rád kolektív, kvôli ľuďom som sa tešil do školy. 

✔ Máte medzi hereckými kolegami niekoho, s kým sa rád stretnete na káve aj mimo pľacu?

- Máme takú spriaznenú skupinu v SND. Je v nej, našťastie, viac ľudí, ktorí si dôverujeme, a je nám spolu fajn.

✔ Čo si na ľuďoch všímate ako prvé?

- Či nehrajú nejakú pózu.

✔ Máte svoju bútľavú vŕbu?

- Mám ich viac. Dôvera je to, čo z ľudí robí priateľov.