Trinásta komnata Tomáša Hanáka: Čo v nej herec ukrýva?

Český herec, moderátor, textár,spisovateľ a v neposlednom rade dvakrát vyhlásený najsexi muž roka v susednom Česku Tomáš Hanák (55) zavítal do Bratislavy na premiéru nového českého filmu Cesta do lesa. A tak sme ho trošku vyspovedali.

Ja vlastne ani nemusím do lesa chodiť, lebo bývam uprostred lesov, a to v Křivoklátsku na Berounce. Každý deň sa tam chodím kúpať do rybníka. Už dlho som vedel, že mesto nebude to správne miesto, kde by som chcel žiť. Praha ma proste ničí. Viem, že aj tam sú krásne zákutia, ale to asi len v sobotu podvečer, prípadne v nedeľu dopoludnia, keď sú ulice poloprázdne. Taktiež s pribúdajúcim vekom človek potrebuje nabrať viac a viac energie. A to sa mi darí práve u nás na dedine. Keď sa vraciam domov z nejakej akcie, pred domom pomaly spomaľujem auto, počujem štekať psa a už sa neviem dočkať, ako sa zvalím na lavičku na záhrade a natankujem do seba energiu. Žijem viac-menej tak, ako som vždy chcel.

Skutočne nie. Okrem toho, že som ako dieťa päť rokov strávil v Žiari nad Hronom, vyrástol som v južných Čechách v dedinke pri Tábore. Moje detstvo bolo niekedy nudné, inokedy zábavné. S týmto krajom sa mi spájajú jesenné hmly, teplé leto, čerešne, ktoré sme zapíjali vodou a potom nám bolo zle, prvé lásky, hry s kamarátmi, ale nechýbali tam ani zvieratá. Pamätám si, ako som musel rodičom pomáhať, napríklad hrabať seno, i keď sa mi nechcelo. Mal som šťastie, že som mal takmer stredoveké detstvo. Skoro by som mohol poďakovať boľševikovi, že som toto obdobie mohol zažiť a, samozrejme, vďaka patrí predovšetkým mojim rodičom, ktorí ma v polovici roka 1956 splodili, a tak som sa v marci nasledujúceho roka mohol narodiť. Tie časy sa teraz zdajú až kúzelné, všetky veci mali svoju hodnotu. Vždy sme všetko museli zjesť, nikdy sa u nás nič nevyhadzovalo. Ničím sa neplytvalo. Keď som mal znosené topánky, mama mi ich dala opraviť a nieže mi kúpila nové. Takže detstvo na dedine som mal pekné. Aj s mojou prvou ženou sme rok a pol žili v pohraničí, pri hraniciach s Rakúskom, kde skutočne skapal pes, ale ani tam mi nič nechýbalo. A žiť mimo mesta mi vyhovuje aj teraz. Netrpím nedostatkom spoločnosti. A ak by mi náhodou aj chýbala, môžem o nej každý večer písať. A píšem o takej spoločnosti, ktorá by sa mi páčila, ktorú mám rád.

Snažím sa, ale výsledky nie sú veľmi radostné. Dve dcéry mám už dospelé a najmladší syn Tomáš má trinásť rokov. S ním je skutočne radosť byť. Obidvaja s manželkou ho máme veľmi radi, on to vie, a tak si s nami robí, čo chce. Je trošku rozmaznaný. Keď napríklad príde zo školy s tým, že jeho spolužiak Daniel má nový notebook, pozrieme sa so ženou na seba a keď vidíme, ako veľmi po ňom túži aj on, nakoniec sa necháme zlomiť. Na strane druhej sa ho snažíme viesť aj k tomu, aby nám pomáhal doma, v záhrade. Dnes to nie je tak ako kedysi. Deti sú zvyknuté, že rodičia ich napríklad odvezú na autobus do školy, namiesto toho, aby šli peši. Keby to malo byť na mne, tak by chodil peši za každého počasia. Moja žena je však odo mňa výrazne mladšia, konkrétne o 18 rokov, tak ona ho na ten autobus vždy odvezie. Keďže sa s ňou nechcem hádať, ustúpim. Čiže z mojej odpovede je jasné, že náš Tomáš nemá takú prísnu výchovu, ako som mal ja. Ale keď o ňom rozprávam, vidíte na mojej tvári úsmev, je teda jasné, ako ho mám rád a je skutočne senzačné s ním tráviť čas.

V niečom áno, v inom nie. Ja som v jeho veku už aktívne vesloval. Tomuto športu som sa vrcholovo venoval sedem rokov. Bol by som rád, keby aj on niečo podobné robil. Aby zažil pocity, keď tréner naňho sprosto kričí a dáva mu zabrať. Je to hlavne o tom, aby sa naučil disciplíne a zlepšil si kondíciu. Keď sa však naňho pozriem, a teraz rozmýšľam, ako to povedať, aby som nevyznel ako úchylák, keď skrátka vidím, ako vyzerá v tvári, akú má postavu, hovorím si, že ten sa nám teda podaril. Navyše nie je hlúpy. Vediem ho však k tomu, aby sa nebral príliš vážne. Varujem ho, aby nešiel za každú cenu s davom, ale si vedel urobiť žarty aj zo seba. Myslím, že ho vychovávam zdravo. Ale pekný je, to sa musí uznať. (smiech)

(smiech) Ďakujem. Pamätám si, že mi vtedy volali z nejakého magazínu, že som bol vyhlásený za najcharizmatickejšieho muža a chceli odo mňa rozhovor. Povedal som, že si ho napíšem sám. A tak som napísal poriadne ironický rozhovor. Bolo v ňom, že som po vyhlásení tejto ankety ako prvej volal mame, ktorá od radosti plakala a vravela mi: „Chlapče, ty si to dokázal! To je najviac, čo sa ti v živote mohlo podariť.“ Potom som napísal, že som hral v talianskom erotickom filme, kde som bol úplne nahý, lebo si myslím, že krása sa nemá skrývať. Ďalej, že mám v zube diamant, hoci mi odtiaľ tečie krv a zle sa mi hryzie, ale krása je aj v tomto prípade prednejšia. Napísal som to teda s poriadnym zveličením a ľudia to zožrali. Keď to vyšlo, pokladníčka v našom dedinskom obchode si ma mimoriadne obzerala a hľadala, kde sa ten môj diamant ligoce, a sused, ktorý hrabal záhradu, sa ma pýtal, ako sa točia erotické filmy. Už na tejto mojej reakcii je teda poznať, že to zásadne neriešim a viem, že je to len rozhodnutie nejakej redakčnej rady. Jeden rok to je Hanák, na ďalší zas niekto iný. Môj život to vôbec neovplyvnilo. Určite nemám doma na stenách všade rozvešané zrkadlá, do ktorých by som sa na seba neustále pozeral a večer v posteli nehovorím svojej žene: „Uvedom si, moja drahá, vedľa koho spíš.“ (smiech) V mojom prípade to absolútne nehrozí.

Ak máte na mysli, či píšem svojej žene milostné listy, ktoré sú previazané stužkou, ku ktorým by mohla privoňať, tak to nie som ja. Som romantik despota. Moja romantika spočíva v tom, že svoju milovanú Báru ráno o pol piatej budím, aby sme sa išli spoločne pozrieť na východ slnka. Ona by si ešte síce rada pospala, ale napriek tomu so mnou ide. Ako som už spomínal, bol som vychovaný na dedine, kde bolo hlavne veľa práce a žiadna romantika. Keď sa niekto zranil a tiekla mu krv, nešlo sa k lekárovi. Niečím si ranu oviazal a makal ďalej. Ak bol niekto unavený, len sa naňho zrevalo a hneď na únavu zabudol. Čo sa týka romantiky, tak moja tvrdá výchova nie je dobrá, ale zas nie som ani žiaden ufňukaný typ. Po každom predstavení však nosím žene domov kvety, ktoré dostanem. Verte mi, že ich má už plné zuby.

Už nie. (smiech)

Keď sme sa dali dokopy, mal som štyridsať a Bára dvadsaťdva rokov. Pre mnohých to vyzeralo hrozivo. Dnes, keď ja mám päťdesiatpäť a manželka tridsaťšesť rokov, je to v najlepšom poriadku. Ďakujem Stvoriteľovi, že moja žena je z tých šťastných, že čím je staršia, tým je krajšia. Nestačím sa čudovať. Neustále si opakujem: „Hanák, keď o túto krásnu ženu nechceš prísť, musíš stále niečo nové vymýšľať.“ A tak napríklad vymyslím, že ideme na predĺžený víkend do Istanbulu, tento rok sme mesiac vandrovali so stanom po USA, vrátane 65-hodinovej cesty vlakom zo Seattllu do New Yorku. No, práve to sa jej príliš nepáčilo. V každom prípade sa musím aj ja snažiť, aby som nestarol. Ale tým nechcem povedať, že všetci muži okolo päťdesiatky majú opustiť svoje manželky, s ktorými veľa prežili, a vymeniť ich za mladšie.

Áno, ale stále opakuje, že to nie je pravda. Ja však na nej vidím, že jej to robí dobre. Často si nasliním aj prsty a prisahám, že je to tak. Nosím síce dvojky dioptrie, ale v tomto prípade vidím veľmi dobre. Bára je proste krásna. Snubný prstienok nosím pyšne a domov sa teším. Mám to podobné, ako Paul Newman, keď sa ho pýtali na neveru: „Prečo by som chodil za roh na hamburger, keď mám doma dobre prepečený steak?“

Teraz to vyznie, že pán Hanák je veľký sympaťák, ale mám toľko práce, že vek skutočne nestačím sledovať. Bude to znieť čudne, ale večer, keď si čistím zuby a pozriem sa do zrkadla, občas mi napadne: „Veď ty si sa celý deň na seba do zrkadla ani nepozrel.“ Tým chcem len povedať, že mám toľko povinností, že sa tým nestíham zaoberať. Ak to pôjde takto ďalej, bude to dobrá cesta. Dokonca by sa mi mohlo stať to, čo postretlo môjho pradedka na dedine. Našli ho, ako ležal v maštali a vedľa seba mal položené vidly. Práve upratoval pod dobytkom, keď prišiel jeho koniec. Len tak, uprostred práce. Radšej by som bol za taký koniec ako za eutanáziu. Ktorú, mimochodom, schvaľujem.

Myslíte, že by sme sa o tom teraz bavili?

Tak určite by sa nejaké témy našli a týkali by sa skôr temných stránok. Teraz zvažujem, či to povedať. Strašne by sa mi uľavilo. Sú to záležitosti, ktoré sa týkajú mojej statočnosti. Keď som bol s Chartou 77, chytili ma za šírenie správy, ŠtB ma vypočúvala celé hodiny, nebolo to vôbec príjemné. Niežeby ma niekto bil, ale dodnes ma z toho mrazí. Nepodpísal som žiadnu spoluprácu, ale strach som mal. A keď na mňa zrazu, spoza chrbta zakričali, povedal som, komu som dal chartu prečítať, svojim dvom priateľom. Žiadne problémy z toho nemali, vďakabohu, ale sklamal som seba, bohužiaľ. Myslím, že každý má svoju 13. komnatu. Ale podobné skúsenosti môžu človeku pomôcť a vezme si z nich ponaučenie.

Nič zo mňa nedostanete. (smiech) Keby som povedal, že ich mám viac a určite by sa nejaké našli, tak by ste sa pýtali ďalej.

Nepoviem, sú to veľmi dôverné veci a týkajú sa osobného života. Nebudem nikomu dávať podnet na to, aby si prečítal tento rozhovor a povedal si: „Hanák má 13. komnatu, niečo tají, tak budem mať tajomstvá aj ja.“

Zriedka nastávajú chvíle, keďs manželkou a niekedy aj s deťmi človek hovorí veľmi úprimne. Také spovede. Je to hlavne vtedy, keď je človek vyčerpaný a už nemá silu hrať rolu sebavedomého. Je dôležité priznať si svoje chyby, ale je to ťažké. Je o mne známe, že som chľastal prvú ligu, keď bola dcéra malá. Vtedy som chcel len piť a nie sa o ňu starať. Myslím, že to dosť negatívne ovplyvnilo nielen jej detstvo. Hovoril som s ňou o tom, priznal som sa jej... Ale, samozrejme, svoju vinu už neodčiním.

Viem, že vás by to strašne zaujímalo, ale nechcem o tom hovoriť. A teraz už musíme končiť, musím si ísť zapáliť.

3 x o Tomášovi Hanákovi ✔ Písanie je preňho jednou z najväčších slobôd. Už v piatom ročníku na základnej škole za poetickú slohovú prácu dostal jednotku.✔ Ako dieťa strávil dva roky na Kube, kde jeho otec pracoval ako strojár.✔ Okrem iného si zahral aj v hollywoodskom dobrodružnom filme Kliatba bratov Grimmovcov.