Úprimné priznanie Mary Bartalos: Po pôrode syna sa ich vzťah s mužom zmenil! Čo ju prekvapilo?

– Je to tá najkrajšia a najprirodzenejšia vec na žene. Kto potláča svoju prirodzenú krásu, toho napríklad nesledujem ani na sociálnych sieťach a nedávno som si uvedomila, že je toho čím ďalej, tým viac. Umelá krása a fotky upravené rôznymi filtrami, aby boli dotiahnuté až na neprirodzenú „dokonalosť“, ma hnevajú. Odjakživa som bola za prirodzenosť. Možno až na obdobie v pätnástich. (Smiech.) Ale to bola rebélia v puberte, ktorú mal asi každý.

– Mnohé ženy vidím nenalíčené a potom nalíčené. Väčšinou sa mi v prvom prípade páčia viac. Ak sa dopracujeme k tomu, že sa naučíme žiť so svojimi nedokonalosťami, máme vyhraté a sme najkrajšie.

– Také preumelkované ženy sa mužom nepáčia. Paradoxné je, že práve za takou sa otočia. (Úsmev.) Ale nie sú to ženy, s ktorými by si chceli založiť rodinu. Vo všeobecnosti sa mužom viac páčia ženy, ktoré nie sú výrazne namaľované, aspoň ja sa stretávam s týmto názorom. Vyslovene sa im páčia prirodzenejšie ženy a tie považujú za vhodné partnerky do života.

– Niekedy sa ráno zobudím a nie som so sebou spokojná. Prekáža mi na sebe azda všetko. Na druhý deň som úplne v pohode. Dokážem si povedať, vau, dnes mám super vlasy a podobne. (Smiech.) Je to podľa mňa spojené s ľudskou psychikou a či je žena vnútorne vyrovnaná a spokojná sama so sebou. Vtedy sa úplne inak vníma. Pretože žena je stále taká istá, ale sú dni, keď so sebou a zovňajškom „bojujeme“, lebo sa už budíme nervózne, nahnevané a vlečie sa to s nami celý deň. K tomu, aby sme boli so sebou spokojné, musíme každá istým spôsobom dospieť. Teraz sa najlepšie cítim úplne bez mejkapu. (Úsmev.)

– Doteraz ani nie. (Úsmev.) Musím a chcem to zmeniť. Odkedy sa Noel narodil, všetok čas venujem jemu a, samozrejme, manželovi. Pretože chcem aj potrebujem, aby bola moja rodina spokojná a domácnosť v poriadku. I keď mi manžel vždy hovoril, aby som si šla oddýchnuť, že on môže byť s malým, mne to nedalo. Takže teraz po roku už cítim, že to sama chcem. Stačí mi taká hodinka pre seba, ísť na kozmetiku či pedikúru, stráviť čas sama so sebou a za tú hodinu „opeknieť“. (Smiech.) Spozorovala som, že si to moje telo akoby žiada. Je to podľa mňa aj prvý krok začať sa troška vnímať, počúvať isté signály a to, čo si naše telo a duša žiadajú. Mnohé z nás toto stále podceňujú.

– Nedá sa povedať, že uprednostňujem ekologický spôsob života, ale snažím sa pomalými krokmi v tomto smere napredovať a, čo sa dá, zlepšovať v rámci udržateľnosti. Počas korony sme sa presťahovali do môjho rodného kraja a napríklad tam klimatickú krízu nikto nerieši. Máme miesta na Slovensku, kde sa ani nechyruje o takýchto veciach. Keď prídem sem, do Bratislavy, upozorňujú na to na každom kroku, hľadajú sa lepšie možnosti. Napríklad objednávka jedla. Keď jedlo príde v recyklovateľných obaloch, ukazujú tak ľuďom, že sa dajú robiť lepšie kroky. Teda sú to akoby dva rozličné svety.

– Nemôžem povedať, že som nejaká priekopníčka, ako žiť udržateľnejšie. A už vôbec sa necítim ako influencerka, dokonca nemám rada toto označenie. V rámci svojich možností a malými krokmi robím, čo je v mojich silách. I keď len niekde a troška, i to je niečo a lepšie ako nič. Ale myslím si, že každý z nás toto môže. Napríklad, ak ste v obchode a druhý človek vidí, že máte vlastnú plátennú tašku, môžete inšpirovať niekoho iného, aby si takú tašku zadovážil. Ja to robím prirodzene, v rámci svojho bežného života.

– Začala som na strednej škole, a to separovaním odpadu, lebo som mala pocit, že to je dobré. Až keď som bola na vysokej škole, vtedy to tak celkovo viac vypuklo. Vo veľkom sa začalo nakupovať napríklad v secondhandoch, triediť, kompostovať, recyklovať a podobne. Momentálne sa najmä snažím produkovať čo najmenej odpadu. Máme záhradku a vieme si tam vypestovať vlastné ovocie a zeleninu, tiež podporujeme lokálnych predajcov vždy, keď sa dá. Nemôžem povedať, že si niečo nekúpim, lebo je to z plastu. Alebo ak nemajú ekologické plienky, tak jednoducho kúpim obyčajné, nič sa nedá robiť. Nie som extrémistka, že by som nekúpila to, čo potrebujem, len preto, že to nie je eko. Snažíme sa nevytvárať odpad, neplytvať jedlom ani oblečením. Noel nosí aj veci zdedené po bratrancoch, ak sa dá, zašijem či zaštopkám oblečenie, veci nevyhadzujem, skúšam ich všemožne recyklovať. Snažím sa riadiť svojím sedliackym rozumom.

– Deti rýchlo rastú a Noel má 90 % vecí zdedených po bratrancoch, má ich päť, z toho troch starších. On sa aj rýchlo zašpiní, lebo sa veľa hrá vonku. Preto mi vôbec neprekáža dávať mu nosené oblečenie. Nie som ten typ matky, ktorá má všade nastajlované dieťa. Chodí jednoducho a obyčajne oblečený, tých zvyšných desať percent má oblečenie na príležitosti, kde musí byť čistý a pekne oblečený.

– Je to zásluha mojej sestry, odkúpila rodičovský dom mojej mamy a prerobila ho na vidiecky štýl. Po pár rokoch sa však sestra presťahovala do mesta a my sme ho zase po niekoľkých rokoch odkúpili. Práve cez koronu sme sa tam presťahovali. Okrem niekoľkých vecí sme sa domček snažili prispôsobiť sebe, zariadiť ho a zútulniť.

– Skôr jednoduchosť a minimalizmus. Neobľubujem príliš veľa dekorácií a vyložených vecí. Mám rada obrazy alebo fotky, to áno. No mám maximálne vyložené sviečky a kvety, to je také prirodzené. Preferujem skôr čisté línie, nie veľa rušivých vecí. Úplne najradšej mám prírodné materiály, ako je drevo, aj látky také príjemné na dotyk, bavlnu, ľan a farby skôr tlmené, bielu, hnedú a béžovú, ktoré pôsobia harmonicky.

– Prišlo to v pravom čase, pretože som bola vo veľkom pracovnom kolotoči a pauzu som potrebovala. Bolo to totiž psychicky náročné obdobie, končil sa projekt Tvoja tvár znie povedome a potrebovala som oddych. Tehotenstvo som zistila v predposlednom kole. Neskôr v piatom mesiaci som ukončila natáčanie Oteckov, no napríklad predstavenia v divadle som hrala až do siedmeho mesiaca. S materstvom som sa hneď stotožnila a veľmi som sa tešila.

– S týmto nápadom prišiel manžel Adi. Ja som meno Noel počula len u herca Noëla Czuczora. Ale Adi poznal jedného zahraničného futbalistu. A keď som ho počula ja, tak bolo rozhodnuté, lebo sa mi naozaj zapáčilo.

– Áno, dlhšie nám trvá, kým sa niekam vychystáme. (Smiech.) Ale naozaj, predtým sme chodili všade načas. Teraz sa aj o hodinu dlhšie chystáme. Je to také logisticky náročnejšie na prípravu. (Úsmev.) S manželom sme veľmi spontánni v manželstve i v rodičovstve. Zmenilo to náš vzťah, samozrejme, nie je to už len o nás dvoch. Viac-menej sa všetko točí okolo malého. Aj keď si niečo naplánujeme, skoro vždy sa to zo dňa na deň mení, v závislosti od malého. Stalo sa nám, že sme mali niekam ísť a cez noc Noel ochorel. Taktiež už nie je jednoduché napríklad spraviť si večer vo dvojici pri filme, pretože niekedy malý zaspí neskoro a my už sme obaja unavení, lebo je veľa hodín. (Smiech.)

– Sme celkom akční a veľa chodíme na výlety. Snažíme sa, aby si zvykol na cestovanie. Cestoval s nami už vtedy, keď mal dva týždne. Neobmedzujeme sa, že by sme niekam nešli, lebo malý... Radšej ho berieme so sebou. Ale teraz je väčší, už vie vydržať v aute, chce to len tréning. (Smiech.) Pre neho je ťažké cestovať v sedačke, pretože je neposedný.

– Náš syn je veľmi živé až hyperaktívne dieťa, ale dalo sa to čakať. Aj my sme takí, máme radi pohyb a ako deti sme boli hyperaktívni. Aj ja, aj Adi. (Úsmev.) Noel je veľmi odvážny, aktívny a šikovný, pohybovo nadaný. Ale tým, že je taký neposedný, dajú sa s ním robiť rôzne aktivity. Aj sa tešíme na to, ako s ním budeme chodiť na hory a túry, keď už pôjde po svojich. Momentálne, keď Noel zbadá napríklad preliezačky, je to pre neho veľká výzva a veľmi sa z toho teší. (Smiech.) Radi chodíme tam, kde sa môže vyjašiť a zahrať.

– Mám v sebe večné dieťa. A mne to nevadí, pretože to môj život ozvláštňuje. Neviem si predstaviť, že by som bola vážna bez detského cítenia. Vidím to aj u malého a asi aj to, že som herečka. (Smiech.) Keď mu čítam a zmením hlas, je mu to smiešne. Je úžasné, ako sa mení, vníma veci a hlasy okolo seba, a ja vidím, ako sa vyvíja. Pred pár mesiacmi sme si iba listovali v knižke a pozerali obrázky, teraz, keď je starší, pozoruje, čo robím, a v očkách mu vidno, ako chce, aby som sa s ním takto hrala, menila hlasy podľa zvieratiek a je to naozaj krásne. Zároveň vníma akoby prvé divadlo. (Smiech.) Je to pre mňa super signál, čím bude starší, tým to bude pre mňa lepšie a teším sa na naše hranie.

– Náš Noel má rok a tri mesiace a prekonal už veľa chorôb. Často niečo chytí, vyrážku, baktériu alebo vírus. Chudáčik, akosi sa to na neho lepí. Na druhej strane si vravím, že si to azda odbil teraz, a verím, že bude imúnny, keď pôjde do škôlky medzi detičky. Pretože od iných mamičiek viem, že škôlka býva kameňom úrazu. Ale on sa veľa hrá vonku na dvore, v piesku, vo vode, so zvieratkami a myslím si, že byť vonku je pre deti to najlepšie. Ak už teda niečo chytíme, riešim to, ako mi vraví intuícia. Nie som prehnane hysterická, ale nechcem to ani podceňovať. No snažím sa poradiť s mamou a so sestrami, ktoré už majú skúsenosti. Keď sa mi niečo nezdá, volám našej lekárke alebo k nej ideme. Viem už z vlastnej skúsenosti, čo na čo zaberá. O babských receptoch si myslím, že sú v poriadku, aj keď liečba je možno dlhšia. Nie som veľmi za lieky ako antibiotiká. Ak sa im dá vyhnúť, snažíme sa to riešiť inak. Okrem jedného razu sme všetko vyliečili bez nich, našťastie.

– Čítam, to je môj obľúbený relax. Keďže som na materskej, snažím sa čítaním aj trénovať mozog, aby mi nezakrpatieval. (Smiech.) Je to naozaj dôležité. Oddych je pre mňa čítanie, a keď mám čo i len malú chvíľku pre seba, tak vždy prečítam aspoň kúsok z rozčítanej knižky. 

✔ Varenie alebo pečenie?
Aj, aj, mám rada oboje.
✔ Kniha alebo film?
Prvá mi spontánne napadla kniha, no mám rada aj film.
✔ Vaše obľúbené miesto?
Všade tam, kde je moja rodina. Pre mňa miesto tvoria ľudia.