Václav Jiráček: Novodobý Jánošík

To všetko vystihuje českého herca Václava Jiráčka (31), o ktorého sa čoskoro pobijú nielen režiséri, ale aj jeho fanúšičky.

Uvedomuješ si vôbec, že niekto „tam hore“ ťa má asi veľmi rád? Veď vieš, ako sa to vraví: Veľa je povolaných, ale málo vyvolených. Cítiš sa ako ten „vyvolený“?

Vyvolený? To akože nemusím platiť v podnikoch a podobne? To nie... (úsmev) Ja to takto neberiem. To, čo robím, beriem ako každú inú prácu a som rád, že mám čo robiť. Zatiaľ ma ľudia nespoznávajú, nie je okolo mňa nejaké veľké haló. A mne to tak vyhovuje. Pravdupovediac, nechápem, prečo naša spoločnosť potrebuje vytvárať z hercov čosi ako celebrity, hviezdy alebo VIP. Čo si s tým majú potom tí ľudia počať? Dostávajú priestor, ktorý by možno omnoho zaujímavejšie mohli využiť iní ľudia, ktorí naozaj majú čo povedať.

Ľudia asi potrebujú nejaké ideály. Chceš mi snáď povedať, že keď si bol mladší, tak si nemal izbu oblepenú hrdinami z akčných filmov?

A vieš, že nemal? Ja som s tým mal problém asi vždy. Spomínam si, ako sa nás v piatej triede na základnej pýtali na hodine angličtiny na naše idoly, ale ja som nevedel, čo povedať. Aj dnes obdivujem jedine ľudí, s ktorými som sa stretol a niečím ma ovplyvnili. To sú moji hrdinovia.

Keď už je reč o tých hrdinoch, teba už onedlho uvidíme na plátnach kín ako hrdinu slovenskej histórie, Jánošíka. Okolo toho filmu bolo množstvo dohadov, veľa ľudí už asi ani neverilo, že sa niekedy dokončí. Ako si to celé vnímal ty?

Dosť zvláštne. Pre mňa je postava Jánošíka istým spôsobom magická, pretože je spojená s mojím životom najdlhšie. Keď som šiel na konkurz, bol som v prvom ročníku na DAMU, nakrúcať sa začalo v roku 2002 a skončilo sa až tento rok. Zdá sa, že je to moja životná úloha. No nielen preto, ako dlho fi lm vznikal. Tá postava mi bola jednoducho blízka. Jánošík si vybral spôsob života, ktorý nebol práve jednoduchý. Ale vzhľadom na okolnosti a svoju náturu mal asi len ťažko na výber.

Ešte pred Jánošíkom by mal mať premiéru film Hodinu nevíš, kde hráš tiež hlavnú postavu, tzv. heparínového vraha. Aký vzťah máš k tejto postave?

No, to bolo... ťažké. Žiť s tou postavou naplno niekoľko týždňov malo u mňa na svedomí niekoľko bezsenných nocí. Predsa len, postavy, ktoré hrám, zasahujú aj do môjho normálneho života mimo kamery a javiska. A toto bolo dosť na hrane, takže som rád, že som sa už s tou postavou rozlúčil a nemusím s ňou dennodenne žiť.

Takže sa cítiš aj v súkromí ako pred kamerou? Cítiš sa byť hercom aj mimo svetiel reflektorov?

Mnohí ma tak vnímajú. Možno si aj vravia, že aké postavy hrám, také vlastnosti mám aj v súkromí, čo mi napríklad v prípade filmu Hodinu nevíš nerobí bohvieakú reklamu. Preto som rád, že mám pri sebe ľudí, ktorí ma poznali predtým, než som sa stal hercom. Oni aj moja rodina sa na mňa pozerajú stále rovnako. Pre nich som iba chalan, ktorý si robí svoju prácu. A keďže ma majú radi, tak to so mnou asi nebude až také zlé. (úsmev)

Prečo si sa vlastne rozhodol pre túto profesiu, keď ti v podstate prekáža, že sú herci považovaní za celebrity?

Ani neviem, prvé kontakty s herectvom som absolvoval už dosť dávno. Vážne som to začal brať, keď som mal asi 23 rokov. Predtým som sa pokúšal maľovať, vlastne som sa tomu normálne venoval, a popritom som pôsobil aj v pražskom divadle ABC. Myslím, že už v detstve som mal sklony predvádzať sa, vždy keď ma fotili, strúhal som najrôznejšie grimasy. Keď som sa potom hlásil na DAMU, hovoril som si, že herectvo bude viac o stretávaní s ľuďmi. Pri maľovaní som sa cítil trochu osamelo.

A pomohlo to?

Určite. A zistil som, že okrem toho ma na herectve baví aj kopec ďalších vecí. Baví ma tá hra, keď môžem byť niekým iným, baví ma to čarovné „keby“, baví ma učiť sa nové veci. Keď mám hrať potápača, musím sa ním naozaj stať. Keď treba, musím sa naučiť jazdiť na koni a šermovať...

O hercoch sa občas hovorí ako o ľuďoch, ktorí žijú mimo reality...

Povedal by som, že máme svoju vlastnú realitu, ale úplne mimo reality nežijeme. Musíme platiť dane, robiť nákupy a tak ďalej. Možno sa niekomu javíme zvláštni a divní, ale na druhej strane to by sa dalo povedať aj o iných profesiách. Záleží na uhle pohľadu.

Dobre teda, zostaňme pri istom uhle pohľadu, z ktorého to vyzerá tak, že keď chce človek v niečom vyniknúť, musí tomu veľa obetovať, mnohokrát aj rodinu. Ako to vidíš ty?

Keď mám pre niečo vášeň, tak tomu obetujem veľa. Aj podnikatelia pracujú 16 hodín denne a ich manželky ich možno už ani nepoznajú. Herci na tom nie sú o nič lepšie. Ale závisí aj od človeka, aké má hodnoty. Na priateľku si čas nájdem, ale zatiaľ nemám rodinu ani iné veľké záväzky. Môžem si preto dovoliť 100%-nú sústredenosť počas dvoch, troch mesiacov náročného nakrúcania. To je momentálne pre mňa komfort, ktorý si chcem udržať a zatiaľ v tomto smere nechcem nič plánovať. Rozosmial ma môj kamarát, ktorý svojej priateľke pustil nejaké apokalyptické filmy, aby ju prehovoril, nech počkajú s rodinou do roku 2012.

Myslela som si, že ľudia sú vo všeobecnosti na čakanie alergickí. Ale závisí to asi od okolností. Máš ty niečo, čo ťa na tomto svete štve?

Doslova som alergický na peľ, ale táto alergia mi dosť prekáža. Inak som v prenesenom význame alergický na prekrúcanie hodnôt a netolerantných ľudí, ktorí nie sú ochotní počúvať. Aj na fakt, že žijem v spoločnosti, kde sú podstatné peniaze a pekné auto. Snažím sa tomu nepodľahnúť. Viem si však, samozrejme, predstaviť aj život s kopou peňazí. (smiech)

Václav Jiráček v kocke:

Narodil sa v Prahe, žije v Prahe, a ako vraví, má toto mesto „veľmi, veľmi rád“.
Keď sa nevenuje herectvu, hrá na klávesy alebo maľuje. Okrem toho jazdí na in-line korčuliach a rád debatuje s priateľmi.
Zaujíma sa o psychológiu.
Rád by si už konečne zahral niečo komické.
Doteraz ste ho mohli vidieť vo filmoch Restart, Krev zmizelého, Na vlastní nebezpečí, Hlídač č. 47.
Čaká ho premiéra filmov Hodinu nevíš a Jánošík.
Teší sa na nakrúcanie filmu Mamas a Papas s Alicou Nellis.