Vážna CHOROBA manžela ju ZMENILA: Mária Podhradská alias SPIEVANKA PRESTALA robiť TOTO!

Mária, tento rozhovor robíme na začiatku októbra. Aj vám sa v duši „zjesenieva“? Hovorí sa, že jeseň je depresívna…
– Jeseň milujem. Milujem jej farby a tiež to, že na jeseň sa aj lepšie vonku beháva, pretože nie je také teplo ako v lete a ešte nie je tak chladno ako v zime. Ale samozrejme, tiež nie som počas nej vždy vysmiata. Je to prirodzené. U mňa to však nesúvisí so zmenami ročných období, ale s tým, čo práve prežívam.

A čo práve prežívate?
– Momentálne sa teším z toho, že na jeseň nám vyjdú dva nové krásne produkty – pokračovanie úspešného projektu zábavné učenie Angličanina 3 a pokračovanie úspešnej knihy Kúzelné čítanie od Albi. Súkromne sa teším z toho, že manželovi zabrala liečba a že sa s ním môžem prechádzať tou krásnou jesennou prírodou.

Zmenilo sa vaše správanie, názory, ale aj vnútorné myšlienky po tom, ako váš manžel bojoval s chorobou?
– Áno. Prestali sme s manželom veci odkladať „na potom“. Začali sme robiť veci, po ktorých dlhšie túžime a nenašli sme si doteraz na ne čas. Od vysadenia záhonu ruží či ušitia závesu, výletu do Barcelony až po môj návrat aj k dospeláckej tvorbe. Skrátka, na konci života nebudeme ľutovať to, čo sme urobili, ale to, čo sme neurobili. A nemusíme prežiť nejaké ťažšie obdobie, ktoré nás zmení. Je to v hlave, v našom rozhodnutí.

Ako sa má váš manžel teraz?
– Manžel mal jedinú cestu – transplantáciu kostnej drene od cudzieho darcu. Vďaka Bohu sa našiel anonymný darca z Poľska. Manžel je teraz rok a pol po transplantácii a cíti sa dobre. Už mu zase nestíham, keď ideme behať. (Smiech.) Je veľmi šťastný, že každý deň môže prežiť taký svoj malý životný príbeh.

Prezradíte nám, ako ste sa zoznámili?
– Bolo to na turnaji v pingpongu v univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave. Toto centrum poskytuje vysokoškolákom zmysluplné a aktívne trávenie voľného času. Obaja sme tam veľmi často chodili, ale vôbec sme o sebe nevedeli. Raz prišiel za mnou, lebo sa so mnou chcel zoznámiť ako so speváčkou z mojej mládežníckej skupiny Atlanta, ktorú vtedy, tesne po revolúcii, poznala celá kresťanská komunita na Slovensku. Bola som známa. (Úsmev.) Pozval ma na čaj, potom na džús, a potom na výlet do hôr, a na ďalší výlet a už to bolo... Nedávno, 15. septembra, sme mali 22. výročie svadby.

Manžel má priezvisko Čačík aj deti. Aké priezvisko máte v občianskom preukaze vy?
– Ako oni – Čačíková. Umelecké meno som si nechala dievčenské priezvisko, pretože tak som bola známa ešte predtým, než sme začali s tvorbou pre deti a celým Spievankovom. Ale hlavne som chcela, aby sa to v škôlkach a školách neplietlo a aby naše deti mali rovnaké priezvisko ako obidvaja ich rodičia.

Veľká časť divákov a poslucháčov vás aj tak eviduje ako Spievanku. Vy však tvoríte aj pre dospelých. Naposledy ste vydali album Muzika. Čo vás baví viac?
– Baví ma všetko. Veľa rokov som venovala Spievankovu, potom som chcela spojiť moju vášeň k angličtine, ktorú som vyštudovala, s niečím náučným pre deti a vznikla Angličanina. Ale stále ma popritom lákalo tvoriť aj pre dospelých. Veď od svojich 20 do 27 rokov som pôsobila v skupine Atlanta. Chcela by som sa venovať s láskou všetkému aj naďalej a nejako rozumne si to prerozdeliť.

Vo všetkých projektoch je základom vášho umeleckého výkonu spev. A ten si vyžaduje starostlivosť o  hlasivky. Robíte s nimi niečo špeciálne?
– Hlasivky sú jemný sval. Základom starostlivosti o hlasivky je správne sa pred výkonom rozospievať. Treba ich rozohriať, pekne pomaličky, aby sa im z dlhodobého hľadiska neublížilo. Po výkone je zas dôležitý hlasový kľud. Ten tiež precízne dodržiavam. Cmúľam aj rôzne tablety. Môj svokor je lekár ORL a keď potrebujem, niečo mi poradí.

V detskej tvorbe váš hlas prispôsobujete deťom a v dospeláckej znie tak, že mám z neho až husiu kožu. Keď som počúvala album Muzika a hlavne pesničku Bok po boku, tak to tak bolo.
– Skladbu Bok po boku som napísala ako vyznanie môjmu manželovi k 20. výročiu našej svadby. Je v nej celý náš spoločný životný príbeh.

Manžel pochádza z Topoľčian, vy ste z Bratislavy, ale v pesničke spievate o Nitre. Aký vzťah máte k tomuto mestu?
– Môj manžel sa tam narodil a žil prvých päť rokov svojho života. V Nitre celý život žili jeho starí rodičia, ku ktorým mal veľmi vrúcny vzťah a často ich chodieval navštevovať. Preto má manžel veľmi silný vzťah k Nitre a túžil v nej bývať. Vďaka nemu som aj ja objavila toto krásne mesto a teraz sa veľmi často vraciame do starého babkinho bytu a chodievame si tam oddýchnuť.

Videla som video, v ktorom ste vyprevádzali svojho syna do sveta. Aký bol dôvod jeho cesty? Musím povedať, že to bolo dosť emotívne lúčenie…
– Náš syn Maťko odchádzal na vysokú školu do Číny. Bola to vlastne americká škola, ale keďže nedostal štipendium v Amerike, ale v čínskej pobočke, rozhodol sa, že pôjde tam. Bola to preňho výzva. Denne sa učil tri hodiny po čínsky, takže po roku sa vie celkom slušne dorozumieť. Študuje politické vedy a má veľkú túžbu pracovať pre spoločnosť ako takú. Po roku sa vrátil späť na Slovensko a pokračuje v štúdiu vo Viedni.

Popri synovi kráčala v tom videu aj jeho priateľka. Keby si mladí povedali, že „idú do toho“, prijali by ste to?
– Jasné, ak by sa rozhodli vziať sa a mať deti už teraz, tak budem šťastnou babičkou a najlepšou svokrou. (Smiech.)

Ktorým smerom to ťahá vaše dcéry?
– Dcéra Terezka tento rok maturovala na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave v hudobno-dramatickom odbore. Tanec, herectvo a spev sú určite jej talenty, ktoré ona sama krásne rozvíja. Trinásťročná Katka je tiež umelecká duša. Aj keď má veľký talent na spev a spieva stále a všade, jej srdce ju ťahá k výtvarnému umeniu. Chcela by byť interiérová dizajnérka. Chápeme to a podporujeme ju v tom.