Vendula Svobodová: Obviňovala som sa z ich smrti!

Vendula

Svobodová (39), žena, ktorá fascinujúcim spôsobom priťahuje a odpudzuje zároveň, žila pod takým mediálnym tlakom, že musela vysvetľovať aj to, prečo mala nalakované nechty na pohrebe svojho manžela.

Ja som človek, ktorý má rád výzvy. Na Slovensko som chcela prísť už pred rokmi, lebo Čechov a Slovákov stále pokladám za jeden a ten istý národ. Ale keďže som sa práve vtedy stala vdovou, nemala som silu dotiahnuť to. Čas však plynie a rokmi dozrel. Vaša nemocnica na Kramároch práve potrebovala novú transplantačnú jednotku, takže to bola aj vďačná zhoda náhod, v Prahe sme totiž kedysi tiež začínali jej budovaním. Podarilo sa nám vtedy vyzbierať značnú sumu peňazí, k čomu prispel aj úspešný lobing a v podstate tlak na politikov, aby ich uvoľnili... A kto iný než človek, ktorý stratil dieťa, má právo na niečo takéto upozorniť? Nuž a to isté sa podarilo aj na Slovensku.

Príliš si to neuvedomujem. Jednoducho idem ďalej. Človek má potom tendenciu zaspať na vavrínoch... Považujem to za normálne. Mám v charite cieľ, to áno, chcem, aby sme mali peniaze na naše projekty, ktoré mám jasne stanovené, no snažím sa ísť usilovne predovšetkým za cieľom, ktorým je charita ako taká. Chcela by som, aby neboli choré deti, a to nejde. Charita je, bohužiaľ, akoby nadštandard pre tých, čo sú chorí, a je strašne smutné, keď musíte z toho nadštandardu poľaviť a zháňať úplne základné veci, ktoré by mal zabezpečovať štát.

Môj otec bol vojak, takže do osemnástky som nevystrčila päty z domu. A potom som sa vlastne takmer vzápätí vydala. Nemala som žiadne preklenovacie hurá obdobie, ale s prvým mužom som si užila, to je pravda. Podľa mňa je vo mne divokosť aj dravosť, ale snúbiaca sa s dobrotou. Viem, že mám zvláštne vystupovanie, veľa ľudí si myslí, že som sebavedomá... Sila ľudí dráždi. To sa tak hovorí, že každému je naložené len toľko, koľko unesie a tak... Blbosť. Prídu do života nejaké veci a vy sa s nimi buď vyrovnáte, alebo aj nie. Je to, samozrejme, aj otázka vnútornej sily, aby ste pod tou ťažobou nepadli, no potom to niekedy môže byť považované za necitlivosť. Rozoznáva sa to ťažko, hlavne ľuďom, ktorí s vami nemajú osobný kontakt.

Nemám žiadneho súrodenca... (smiech) Takže som originál. Čo sa iným stane za život, mne sa stane za týždeň. Asi je to človeku dané, už to neriešim a naučila som sa mať rada svoj život. Čo sa týka mojich rodičov, otecko bohužiaľ umrel pol roka po manželovi a mama, to viete, bolí ju, čo sa mi stalo, ale keďže ma považujú za veľmi úspešného človeka, má z toho radosť.

Jasné, že áno. Po Karlovej smrti som napríklad mala pocit, že sme nebývali sami, ale že tam s nami bývalo minimálne ďalších 100 zasvätených ľudí.

Percentuálne? Asi dvadsať k osemdesiatim. Každý, kto je na očiach verejnosti, s tým však musí rátať. Ja som bola ľahký terč, žena, vdova, mediálne známa, s malým deckom, proti mne nevlastný syn – ideálne. Niektorí to využili, aby si so mnou vybavili účty, boli medzi nimi aj ženy, ktoré sa o Karla kedysi usilovali, takto to skrátka v živote je. Brala som to chvíľu ako strašnú nespravodlivosť, lebo som neublížila nikomu, neurobila som nič zlé, ale na druhej strane, aspoň sa mi vytriedili ľudia v mojom okolí.

Po Karlovej smrti som sa síce nezrútila doslova, ale štyri mesiace som nejedla. Obviňovala som sa, s čím som sa vyrovnala až omnoho neskôr, a dva mesiace po tom pekle, keď odrazu nastal vážny problém s mojím synom Jakubom, som si povedala, že musím prestať smútiť, ľutovať sa, nechať sa okopávať paparazzmi a utiekla som do Grécka. Tam som pracovala v kuchyni za 50 eur denne. Bolo to pre mňa veľmi terapeutické. Čistila som ryby, nakladala riady do umývačky, robila šaláty a nikto netušil, kto som. Ale u nás sa písalo ďalej tak, ako keby som sedela v Prahe na námestí!

Z jednej hlúpej vety, ktorú som povedala v kuchyni, viete? Keď som prišla o dcéru, bola som schopná si vyčítať aj to, že ju raz v stredu varovala babička... Človek to má vtedy v hlave úplne vymetené. Hlavne som však netušila, že môj nevlastný syn ku mne pestuje takú nenávisť. Že mi dokáže takto cez noviny ublížiť... Fotkami, vymyslenými hovadinami... Nikdy som o tom doteraz nehovorila ani som ho nikdy verejne nenapadla... na rozdiel od neho. Keď si len pomyslím, že to urobil Karlov syn, že toho bol schopný? Veď ja som s tým človekom žila strašné roky. Všetci mi hovorili, že je to len pre peniaze. Neverila som, vravela som si, že mu zomrela mama, keď bol malý, teraz otec, tak to nezvládol. Ale je to škoda, považovala som ho za fajn šikovného chlapca. A on do mňa oprel celú bolesť zo straty otca. Že za to môžem. A pritom za to nemôže nikto. Je mi to ľúto, aj z hľadiska nejakej piety a úcty, že to muselo takto prebehnúť. Možno som kontroverzná, no oni na mňa hádzali špinu a tým akoby hádzali špinu aj na Karla.

Áno.

Určite. Aj som varovala príbuzných, bohužiaľ, všetci sa spoliehali na jeho teatrálnosť. Bol to preňho prosto ľudský, mužský a umelecký koniec. On sám to tak zhodnotil a sám sa tak rozhodol.

Depresia je ťažká choroba, ktorú nevidno. Keď máte zlomenú nohu, každý to vidí, keď máte zlomenú dušu, všimne si to málokto a ocitnete sa v stave, že nie ste schopní veci reálne posúdiť. Z času na čas si nejakú tabletku zobral, potom zasa nezobral... Malo to tak byť.

Ja som sa z toho všetkého, chvalabohu, naučila, že našťastie patrím k ľuďom, ktorí sú schopní vnímať v širších súvislostiach, keď sa im niečo stane. Rýpať sa v tom v zmysle, prečo práve ja, by bolo sebecké. To je bolesť, čo zviera vnútro, ale v podstate nikto z nás nevie, ako to všetko vlastne je. Možno sa naozaj tá duša uvoľní, bolesť, ktorú mala tu na zemi, zmizne a asi toto by si mal človek čiastočne uvedomovať, inak vás ten egoizmus, tá bolesť zabije. Ale keď vám niekto niečo vezme, choroba či Boh, potom nie ste schopní vnímať nič iné. Mne to tiež trvalo dlho, kým som sa z toho dostala.

Hovorila som si na striedačku, že v pohode môžem mať ďalšie, a potom zase, chcem mať vôbec ďalšie? To predsa nie je náhrada za to prvé dieťa. To bola ona a ona tu už nie je. Jasné, že som chcela dievčatko. Aby sa mi vrátila. Človek má z toho všetkého úplný chaos v hlave. Karel bol veľmi citlivý človek, i keď mal svoje tienisté stránky, ale bol to otecko... On to bral ako životnú prehru. A bol to prvý stupeň ku všetkému, čo sa mu potom v živote stalo.

Malá sa raz úspešne vyliečila a potom sa to po krátkom čase vrátilo. Opäť sme šli na liečenie a nasledovala transplantácia, kostná dreň sa prihojila, všetko bolo v poriadku, no potom nás zrazu pustili na víkend domov a to sa mi nezdalo. Mala som pravdu. Viete, keď vám raz niekto povie leukémia či rakovina, máte tam rovnítko – smrť. Bojovali sme dva a pol roka, človek tomu nechce uveriť ani vtedy, keď sa to už stane. Na druhej strane, aj keď to bolo niekedy šialené a nebolo jej dobre, zažili sme i pekné chvíle. Hrala sa, zlostila, jazdili sme spolu aj s infúziou po chodbe na kolobežke... Správala som sa k nej ako k zdravej. Úzkostlivá, pravdaže, som. Ale nefabulujem si zbytočne, pretože keď máte takéto skúsenosti, presne viete, ako to vyzerá, keď sa deje niečo vážne. To viete, že môže niečo vzniknúť aj z obyčajnej chrípky, ale mať až takú smolu, dvakrát za sebou...?!

Nedá sa. Pokúšala som sa ísť za ňou, ale asi to malo dopadnúť inak. To je, ako keď väzeň ťahá za sebou tú guľu, vždy to tam je. Ráno, keď sa zobudíte, v noci, keď snívate, keď šoférujete do práce, keď uvidíte iné dieťa a má rovnakú hračku, ako mala ona... Stále, stále, stále. A hlavne, tá nespravodlivosť, že mala 4 a pol roka. Že sa nemohla dožiť všetkých tých vecí, ktoré sú pre nás obyčajné... ísť do školy, mať chlapca a tak. Tieto deti, ktoré odchádzajú a ktoré som videla za celé roky, čo tieto oddelenia navštevujem, sú strašne múdre. Majú v sebe inú zrelosť. Druhá rana bola, keď mi odišiel životný partner a ja som si hovorila klasické, že musím žiť ďalej kvôli malému. A náhoda mi prihrala do cesty muža, v podstate prvého, ktorého som po tom všetkom uvidela, toho som si aj zobrala.... (smiech)

To je to pokrytectvo. Kto posudzuje časové lehoty, kedy človek môže alebo nemôže vstúpiť do ďalšieho vzťahu? Ja som si našla manžela po roku, to je pravda. Ale kto to určuje? Kto to hodnotí? Kto do vás vidí? To je šialené. Veľmi mi pomohlo, že

Patrik si sadol s Jakubom. Matka sa už asi na všetko pozerá inak.

Ale nie je! To je zdanie. Môj druhý manžel nie je baránok, za ktorého ho ľudia považujú... A to je dobre. Ja viem, on vyzerá ako bezbranný mladík, aj mu to vyčítam! (smiech) Jeho miesto vedľa mňa však nie je jednoduché. Sťažuje sa na to niekedy? Je to chlap. Sťažuje sa stále. Je veľmi empatický a citlivý, ale dokáže sa pekne odviazať. Má dosť spoločného s Karlom, takže napokon som skončila pri mužovi, ktorý je ako cez kopirák, čo sa mužských vlastností týka.

Naopak, som rada. Bavila som sa o tom s jedným kňazom, že za mnou chodia maminy a ja im nedokážem nijako pomôcť, len počúvam, počúvam. A on povedal, že to je práve ono, tým im pomáhaš. Zdalo sa mi to veľmi málo, lebo neviem definitívu, ktorá ich čaká, zvrátiť.

Napríklad transplantačka v Prahe je už celkom v pohode. Niektoré mamy chodia na ubytovňu, tá by ešte potrebovala dotiahnuť, aj keď sme ju už rekonštruovali. Strašne dôležité sú pre lekárov a výskum dobré prístroje. My nepodporujeme iba onkológiu, ale 30 ďalších nemocníc, robíme psychosociálne programy, odbery pupočníkovej krvi, dôležité sú aj tábory pre deti. Predstavujem si, že by tam v blízkosti bolo postavené malé centrum, kde by tá mama mohla ísť ku kaderníčke dať si vyfúkať vlasy alebo nalakovať nechty, je to jedno, deti by tam mali nejakú dielničku... Aby sa tá žena cítila ako človek. Pretože keď ste v tomto hroznom prúseri, vôbec sa necítite ako človek, ste ako robot.

Mám. Perfektne sa vykecajú – ony mne, ja im, dokážem im super poradiť... Ale sama sebe? Ani náhodou! Takže keby ste potrebovali poradiť... (smiech)

Láska. Aspoň u mňa to funguje. A potom je veľmi užitočné zmieriť sa sama so sebou... To je super. V poslednom čase som dokonca aj rada sama, čo mi pred štyridsiatkou nehrozilo. Vždy som vyhľadávala niekoho, niečo, ľudí, kamarátky, nevedela som byť sama.

Veľmi by som si to želala.

Jasné... (smiech) V rámci nejakých stresov, čo som v živote zažila, som bohužiaľ musela už aj v prípade Jakubka podstúpiť umelé oplodnenie, ale keď to príde, zaručene to na mne spoznáte. Keď sa zväčším, beriem hormóny. To máte osem kíl navyše v priebehu desiatich dní. A okrem toho z nich ešte blbnem a plačem pri reklame na plienky.

Vendula Auš Svobodová

bola dvanásť rokov vydatá za legendárneho českého hudobného skladateľa Karla Svobodu. Ich dcéra Klárka podľahla ako štvorročná zákernej leukémii a manželia sa zmietali v mnohých skutočných i údajných krízach a škandáloch. Tragické udalosti nedokázalo zvrátiť ani narodenie syna Jakuba v roku 2005. O dva roky neskôr spáchal Karel Svoboda samovraždu, zastreleného ho našla po príchode do ich rodinnej vily manželka Vendula. Nasledoval nechutný mediálny kolotoč, ktorý roztočil Svobodov syn z prvého manželstva Petr, a súdne ťahanice o dedičstvo nemali konca-kraja. V roku 2009 sa Vendula tajne vydala za podnikateľa

Patrika Auša.