Vica Kerekes uviazla v začarovanom kruhu: Čo jej pomohlo nájsť cestu von?

Aká je Vica?

Vždy hľadá niečo nové a koná podľa toho, čo vnútorne cíti. To najvzácnejšie v nás je naša intuícia. Narodíme sa s ňou, ale v dospelosti ju ako keby stratíme a konáme podľa rozumu. Musíme ju v sebe znovu nájsť, veriť jej a počúvať ju. Snažím sa podľa nej konať. Mám v sebe aj bojovnosť, no nerobím už veci nasilu. Viem sa životu poddať a otvoriť natoľko, aby som prijala všetko, čo príde.

Viete si aj povedať, čo chcete a čo nie?

Áno a je to ťažké. Bola som človek, ktorý nerád odmietal. Ani nie tak ponuky ako ľudí. A zrazu som sa cítila preťažená. Nemala som dosť síl a energie na svoj život a nebola som šťastná. Tak som si povedala: Vica, nemôže ťa mať predsa každý rád. To sa nedá. Musíš si dávať väčší pozor na to, komu sa otvoríš a komu nie!

Podľa toho, čo ste doteraz povedali, usudzujem, že máte rada výzvy.

Mám. Po škole a filmoch Démoni a Konečná stanica som cítila, že tu som sa už naštartovala a musím ísť ďalej. Prišlo Maďarsko. Tam, po dvoch rokoch v divadle, som si povedala, že som ešte mladá a nemôžem tam dlhšie ostať. Napriek tomu, že som tam mala dobrú výplatu, úžasných kolegov a krásne úlohy. Svet ma čaká, musím vyskúšať, kde sú moje hranice. Prišla Praha. A už to mám v sebe zas. Cítim, že musím naštartovať svoje motory a ísť ďalej. Nebojím sa toho. Možno padnem na zem, ale aspoň zo mňa raz bude spokojná babička. (smiech)

Kam ďalej, do Hollywoodu?

Neuvažujem nad tým, kam. Možno ešte pred rokom by som vám povedala, že do Škandinávie. Lákala ma. No cítim, že aj tak príde to, čo má prísť. A ja si poviem, či to chcem, alebo nie. Keď som koncom novembra odchádzala na šesť týždňov do San Francisca študovať jazyk, každý sa pýtal, či mám v Amerike nejaké úmysly. Ale ja len chcem počuť svet. Mala som intenzívne obdobie, tak som si povedala, že sa odstrihnem od svojho sveta a pôjdem do úplne neznámeho prostredia. Chcela som zažiť ten pocit a bola som zvedavá, ako na to zareagujem.

Ako ste zareagovali?

Bolo tam krásne a myslím si, že som to zvládla dobre. Samotu aj cudzie prostredie. Tá cesta bola pre mňa duševná očista…

V cudzom svete sa človek cíti ako nahý. Je pre vás vnútorná nahota ťažšia ako tá vo filmoch?

Áno, určite. Ľudia ju vedia zneužiť. Telo je krásna vec a je to niečo prirodzené. Ale úplne sa otvoriť so všetkým, čo v sebe máš a ukázať to dobré aj zlé, nie je také jednoduché.

Neodhaľujete všetky svoje tajomstvá?

To je vždy otázka – na koľko sa druhému otvoriť a odovzdať? Nie som si istá, či treba odovzdať všetko. Nechávam to na tie momenty, keď to musím zo seba vydať. Ale neženiem sa do toho, že som vo vzťahu a teraz ukážem celé svoje vnútro. Žena by mala mať svoje tajomstvá. (smiech)