Vydatá Judit Bárdos sa učila dojiť: TOTO je dôvod! Prečo si nedá preč medzierku medzi zubami?!

Momentálne je v kinách film Piargy, ktorý je zasadený do predvojnového obdobia. Aké posolstvo má podľa vás priniesť divákom?

– Myslím si, že posolstvom tohto filmu je dotknúť sa pravdivých emócií v ľuďoch. Aby si uvedomili, že všetci robíme chyby. A nech je to akékoľvek obdobie, ľudia sa nemenia a pocity lásky alebo zamilovanosti sú stále živé.

Film poukazuje aj na postavenie žien v patriarchálnej spoločnosti. Ako vnímate ich dnešnú situáciu?

– Postavenie dnešných žien je podľa mňa oveľa slobodnejšie a zároveň to kladie na ženy oveľa väčšie nároky. No myslím si, že ešte stále sme nedospeli k tomu, aby sme sa my ženy medzi sebou rešpektovali. V tom zmysle, že ak nejaká žena cíti, že chce byť tri roky doma s dieťaťom a nepracovať, a iná cíti, že chce so štvormesačným dieťaťom pracovať, tak je to v poriadku. Lepší sa to, ale stále máme v sebe kopu predsudkov. Aj muži, aj ženy. A musím povedať, že som rada, že nežijem v tom období, ako žila Juliša.

Juliša  túži po tom, aby si ju ľudia vážili. Máte s ňou niečo spoločné?

– Myslím si, že všetci máme v sebe, nazvala by som to ego, chceme, aby si nás okolie vážilo, rešpektovalo, aby sme niečo znamenali. Podľa mňa je to prirodzená ľudská vlastnosť.

Vraj ste sa museli naučiť dojiť kravu.

– Áno, naučila som sa to. Našla som jedného pána v Medveďove a učila som sa dojiť na koze. A veľmi som sa tešila na nakrúcanie. (Úsmev.) Stala sa však taká vec, že nám priniesli kravičku, veľmi zlatú, nádhernú, a tá kravička nikdy predtým nebola dojená ručne. Takže vôbec nechápala, čo od nej chceme, veľmi sa bála, chcela ísť preč. Potom sme sa už aj my báli, taká bola divoká. Nakoniec je teda tá scéna zachytená až tesne po dojení.

Vaša postava sa dostáva do milostného trojuholníka. Miluje manžela aj svokra. Je možné milovať dvoch ľudí naraz?

– Ťažko povedať. Hovorí sa, že sú rôzne formy lásky a že sa to dá. Ale v Julišinom prípade veľmi veľkú úlohu zohráva to, že otca nikdy nemala. A na starom Roháčovi ju nejakým spôsobom začne priťahovať tá jeho rozhodnosť a skúsenosti. Je to zvrátené a bizarné, ale asi sa to dá.

Nedávno ste mali svadbu. Ako sa cítite ako vydatá pani?

– Veľmi dobre. Príde mi to ako krásny rituál, gesto, že si poviete pred kamarátmi a rodinou „áno, sme spolu a milujeme sa“. Je to krásny pocit. (Úsmev.)

Svadbu ste mali pod holým nebom. Nebáli ste sa, že vám to naruší zlé počasie?

– Celý čas sme to sledovali. Ale, samozrejme, bol aj plán B, keby náhodou. (Úsmev.)

Prezraďte, čo vám zo svadobného dňa najviac utkvelo v pamäti?

– Ten pocit, že tam boli všetci blízki ľudia, na ktorých nám záleží a ktorým na nás záleží. Že sa spojili energie. To bolo niečo veľmi krásne.

Hrali ste už v mnohých snímkach. Máte nejakú vysnívanú rolu?

– Konkrétnu asi nemám. Rada by som hrala v nejakom filme na klavíri. To viem, nepotrebovala by som dablérku. (Úsmev.) Alebo by som sa pokojne naučila hrať na ďalšom hudobnom nástroji kvôli nejakej role. Snívam skôr o tom, aby som bola stále zaujímavá a inšpiratívna pre tvorcov, aby ma obsadzovali a boli so mnou spokojní. A aby ma to bavilo. To je podľa mňa dôležité.

Chceli ste byť odjakživa herečkou?

– Vôbec. (Smiech.) Nevedela som, čím chcem byť, no od detstva ma bavil spev, tanec, recitovanie, hrala som na klavíri. Celé to vzniklo tak, že keď ma na ZUŠ riaditeľ počul hrať, povedal mojim rodičom: „Nech ide okamžite na konzervatórium, taká je dobrá!“ Nechcela som, lebo mi konzervatórium prišlo také divné. Predstavovala som si ho ako kláštor. (Smiech.) Tak som šla na gymnázium. Pred prvým ročníkom som šla na klavírnu súťaž a vravela som si, že sú tu samí fajn ľudia a že medzi nimi chcem študovať ďalej. Potom som sa prihlásila na konzervatórium, musela som opakovať prvý ročník. Až v treťom ročníku som zistila, že sa vlastne najviac kamarátim s ľuďmi z hudobno-dramatického odboru, a zároveň mi už veľmi prekážala samota – musíte denne štyri až päť hodín cvičiť. Na ten režim sa časom naladíte, ale mne to začalo prekážať a potrebovala som kontakt s ľuďmi. V treťom ročníku som si vymyslela, že by som skúsila herectvo, a hneď ma prijali. (Úsmev.)

Čiže napokon ste sa našli v herectve?

– Áno, vďačím za to aj konzervatoristickému preukazu. Vďaka nemu nás ako študentov pustili zadarmo alebo za menej peňazí do divadla, keď boli voľné miesta. A prichytila som sa, že stále chodím do divadla. Mala som aj najlepšiu kamarátku Andreu Ballayovú, ktorú prijali tiež na herectvo, hoci ona šla nakoniec do Prahy na DAMU. Možno to bol trochu aj jej vplyv.

Čítala som o vás, že ste pracovali aj v cukrárni. Vymenili by ste to za herectvo?

– Nie. (Smiech.) Ale pokojne by som si zahrala cukrárku. Myslím si, že by mi to šlo. Musím povedať, že je to veľmi dobré na vypnutie hlavy. Varenie. Musíte sa sústrediť a zároveň si pri tom vyčistíte hlavu. A to sa mi stalo aj v tej cukrárni. Šla som tam vlastne len na týždeň na výpomoc na Veľkú noc a ostala som tam dva mesiace. A keď som potom robila prvé kastingy, veľmi ľahko som si pamätala texty, pretože som mala úplne čistú hlavu. (Úsmev.)

Ako vás počúvam, tak ste tam aj piekli, nielen roznášali koláče.

– Aj som pripravovala ingrediencie, zdobila som, piekla som. Ale torty samotné som robiť nemohla. Iba ozdoby. A roznášala som po­dľa potreby, bola som aj šoférka.

Máme jeseň, sychravé počasie, čo na mnohých pôsobí depresívne. Ako si zvyknete v také dni zlepšiť náladu?

– Mne jeseň nevadí, celkom sa teším z tých farebných listov. (Úsmev.) Skôr ma štve január a február. To už je po Vianociach, stále je zima. Vtedy skôr pociťujem únavu z počasia. A poteší ma aj dobrý čajík. (Smiech.) Keď si niečo dobre navarím, pozriem dobrý film doma alebo v kine. Aj keď v kine to mám najradšej. Mám veľmi rada tú tmu, plátno. Takže týmto si zlepšujem náladu.

A ako sa staráte o zdravie a imunitu?

– Teraz som každé ráno začala piť zelený jačmeň. Vraj je to zdravé. Potom si dávam nejaké vitamíny. A keď som prechladnutá, tak používam infralampu alebo sa naparujem. Všeobecne veľmi nepijem alkohol. Viem sa uvoľniť aj bez toho. Čiže si myslím, že to svoje zdravie nejako veľmi neničím. (Úsmev.)

Medzierka medzi zubami je vaše poznávacie znamenie. Stretli ste sa pre ňu v detstve s posmechom?

– Vôbec. Deti často majú divné mliečne zuby, rôzne im odstávajú. Až oveľa neskôr si to niekto všimol, napísal o tom a odvtedy sa ma na to ľudia pýtajú. A na škole mi jedna profesorka povedala, keď som išla na prijímacie skúšky, že som vraj krásne dievča, usmejem sa a „hrúza, hrúza“. (Smiech.) Mňa neučila, ale všetci jej študenti si museli dať urobiť zuby. Tvrdila, že herec by mal mať dokonalý chrup, aby ním nerušil.

A vy ste si ju nechceli dať odstrániť?

– Začala som to riešiť. Jeden špecialista povedal, že by do toho  nešiel, druhý povedal, že by som musela dva roky nosiť veľký strojček a možno by sa mi to aj tak vrátilo. Vtedy som už bola na škole a prišlo mi veľmi nevýhodné mať strojček. Takže chcela som, uverila som, že je to prekážka, a po tom, keď som zistila, že to asi nepôjde, tak mi veľa ľudí vravelo, či som sa zbláznila, že je to moje, prirodzené a nech to neriešim.

V tomto čísle máme aj tému – matky verzus dcéry. Aký máte vzťah s tou svojou?

– Dobrý. Ona je veľmi komplikovaný človek. Má dve silné nálady. Vie byť veľmi veselá, vtipná, extrovertná a potom veľmi negatívna. Často z nej herecky čerpám, pretože je impulzívna. Pamätám si, že keď raz prišla kamoška k nám, hovorila, že moja mama je temperamentná. Vtedy som si to uvedomila. Pre jej temperament sa niekedy dokážeme pochytiť. Ale je to milujúca mama a nevymenila by som ju. (Úsmev.)

Čo pre vás znamená rodina?

– Všetko. Je to niečo, kam sa človek vždy vráti, čo ho napĺňa, inšpiruje a nabíja energiou.

Prezradila o sebe
✔ Na čo ste v živote najviac hrdá?
Na to, že okolie ma považuje za fajn človeka.
✔ Najradšej relaxujete...
Pri knižke, filme, v divadle. Som veľmi vďačný divák. A v prírode.
✔ Najobľúbenejšie jedlo?
Všetko mám rada. Som veľmi vďačný stravník. (Smiech.)