Vypeká pre robotníkov! Adriana Poláková žije v kaštieli a.. Fúúú, TOTO by tam chcela chovať?

– Asi aj vyčerpanosť z neustáleho naháňania sa z jednej roboty do druhej. Potom prišiel prvý lockdown a uvedomila som si, aké je super nikam neutekať, nebyť 12 hodín v práci a stále niečo vybavovať. Tak som si povedala, že je čas spomaliť, aby som nedopadla zle.

Chápem. Žijete teraz v prenádhernom historickom kaštieli, cítite sa tam ako vojvodkyňa?

– História je naozaj bohatá a postupne ju aj odhaľujeme pri prerábkach. Ako vojvodkyňa sa vôbec necítim, ale cítim sa tam krásne a pokojne. A to je najviac.

Momentálne kaštieľ prerábate na penzión, ako vám to ide?

– Ako sa vraví – pomaly, ale isto. (Úsmev.) Niekedy sa vyskytne problém. Ako naposledy – koreň z brečtana poškodil dlažbu aj zárubne dverí, tak to celé musíme opravovať. Lebo roky sa o to nikto nestaral.

Fíha! A chcete kaštieľ úplne zmodernizovať alebo mu ponecháte aj nádych histórie?

– Nádych histórie určite ostane, dvesto rokov by sa ani nedalo vymazať. Ani to nechceme. Práve to robí to miesto také výnimočné. A veľa tu nemeníme, keďže sme ho už kupovali ako penzión.

A čo vy a manuálne práce? Všimla som si, že dokonca chováte hydinu, je to celkom zmena oproti predošlému životu,

nezľakli ste sa jej?

– Vyrastala som na dedine, sliepky, prasiatka, zajace… To všetko bolo súčasťou môjho detstva, takže som sa nesmierne potešila, že ku kaštieľu nám pribalili aj sliepočky.

Ako sa vám spolunažíva po toľkých rokoch vzťahu na diaľku?

– Úplne super, keďže partner stále pendluje medzi Švajčiarskom a Rakúskom, ale keď je doma, akoby sme spolu žili roky rokúce. (Úsmev.)

A čím vás priateľ očaril?

– Je neskutočne pokojný, rozvážny a džentlmen.

Ako najradšej spolu trávite voľný čas?

– Veľmi radi si spolu pozrieme dobrý film.

Zaujíma ma, vlastniť penzión bol váš spoločný sen?

– Asi aj áno, lebo hneď sme si podelili, čo a ako bude vyzerať. Že ja budem mať na starosti hostí a priateľ zabezpečí všetko okolo IT, internetu a podobne.

A čo koronavírus, ovplyvnil vaše možnosti stretávať sa?

– To áno, počas prvej vlny sme neboli spolu štyri mesiace, ale dvaja dospelí ľudia vedia takúto situáciu prežiť. Každý deň sme si volali, niekedy aj dvakrát. Mala som sem-tam pocit, že sme spolu viac v kontakte ako pred koronou. (Úsmev.)

Dala vám pandémia aj nejakú životnú lekciu?

– Áno, ako som už spomínala v úvode, zistila som, že menej je viac.

Téma čísla, v ktorom bude náš rozhovor uverejnený, je o snívaní v zmysle „keby bolo keby“. Máte aj vy nejaké „keby som mohla, tak by som...“?

– „Keby bolo keby“ existuje pre mňa iba v rozprávkach. Žijem tu a teraz, podľa toho sa aj rozhodujem a nikdy neberiem späť rozhodnutie, lebo každé jedno bolo pre mňa poučením. A som vďačná za každú životnú lekciu.

Sme na začiatku nového kalendárneho roka. Nový rok značí nový

začiatok, chceli by ste s niečím začať vo svojom živote v tomto roku?

– Áno, určite by som sa opäť rada vrátila k športu. Tu sa síce nabehám hore-dole až-až, ale také to cielené behanie mi už začína chýbať.

Áno, rozumiem. Máte dve deti. Mamou ste sa stali v pomerne mladom veku, vidíte v tom dnes výhodu?

– Nič lepšie, ako byť mladou mamou, nepoznám. Inak sa na veci pozeráme v dvadsiatich a inak v tridsiatich. Neviem to porovnať, ale som veľmi rada, že som bola mamou v dvadsiatich štyroch rokoch, a rovnako tak, že som mala dve deti rýchlo po sebe. Nemenila by som. (Úsmev.)

A ako vzali deti vaše sťahovanie do Rakúska?

– Už sú dospelé, žijú svoj život, tak­že skôr ja som to ťažšie znášala. Ako každá mama, keď je zrazu bez detí. Ale ako som povedala, odišla som od dvoch dospelých ľudí, iné mamy musia byť bez detí, povedzme, od šestnástich, keď idú študovať na druhý koniec republiky, a ja som iba dve hodinky od tých svojich.

Aká ste mama – kamarátska alebo skôr prísna?

– Som mama trpiaca opičou láskou, ako sa vraví. Sem-tam na niečom trvám, teda že som prísna, ale skôr som kamarátska. (Smiech.)

Je pečenie stále vašou vášňou alebo je odsunuté na vedľajšiu koľaj a prioritou je kaštieľ?

– Pečenie ostalo. Dokonca tu pečiem skoro každý deň, pretože keď sú tu ľudia, či už návšteva, alebo majstri, vždy všetkých pohostím koláčom. A veľmi im chutí, takže vypekám jedna radosť. (Úsmev.)

Takže stále pečiete aj naživo cez internet, na sociálnych sieťach?

– Áno, každú stredu, ak mi to čas dovolí a nemám plný dom robotníkov, pečiem naživo na Facebooku. Vždy sa na to veľmi teším. Jednak si oddýchnem a jednak sa porozprávam so svojimi fanúšikmi, ktorí ma sledujú z celého sveta – zo Švajčiarska, z Belgicka, Anglicka, ale aj USA či Austrálie.

Napriek častému vypekaniu musím povedať, že máte skvelú postavu. Ako to robíte, že vyzeráte tak skvele, neochutnávate?

– Z ochutnávania sa nepriberá, ale zo zbytočného prejedania. Takže koláčik áno, sem-tam jeden kúsok, ale nie pol plechu. (Smiech.)

Máte nejaký tip, ako ostať silná, až kým sa vám nepodarí, čo ste si zaumienili?

– Vysnívať si to, potom si to predstaviť, dať snu formu a tvrdo pracovať, aby sa ten sen mohol stať skutočnosťou. Vytrvalá práca, ale dlhodobá. Nič sa neudeje z večera do rána. ■