Čo pre vás znamená láska?
– Roman: Emócia, ktorá človeku berie rozum a robí ho šťastným. Keď človek celým telom prežíva intenzívny pocit v súvislosti s konkrétnou osobou. Niečo neopísateľné a krásne. To je pre mňa synonymum lásky. (Úsmev.)
– Diana: Najväčší pocit, ktorý k niekomu môžem cítiť. Nemyslím prvotnú zamilovanosť, ktorá časom vyprchá, keďže je to aj chemická reakcia. Láska ostáva. Keď si vážim toho druhého, vzhliadam k nemu, jeho názor je pre mňa dôležitý, je to človek, s ktorým chcem riešiť radosti aj starosti. Láska je niečo, čo rastie, aj keď toho človeka poznám dlhodobo.
Vraj muž má dobývať ženu...
– R: Slovo „dobývať“ by tam podľa mňa nemalo byť. To sa robí vo vojnách. To, čo sme zažili my, bol postupný proces bez akýchkoľvek negatívnych pocitov, bez chuti niekoho dobývať. Postupne sme sa spoznávali a ani sme si neuvedomili, kedy sa z kolegov stal pár.
– D: Pre mňa ako pre ženu je príjemné, keď o moju pozornosť muž bojuje. Veľmi ma to teší. Zároveň absolútne neodsudzujem, ak je to naopak. Ak je muž hanblivý, možno je dobré, ak sa žena nebojí urobiť prvý krok. U nás je zvykom, že muž je dobyvateľ. Keď sa spätne obzriem, Roman sa snažil, ale nie prvoplánovo.
– R: Podľa mňa to nie je dobývanie, ale prejavenie náklonnosti. Dobývanie je pre mňa permanentné tlačenie, vyvolávanie, posielanie darov... Prejaviť náklonnosť je jedna vec, dobývať druhá. Aspoň v mojom slovníku. Evidentne to nemáme všetci rovnako. (Úsmev.)
Ako si spomínate na svoje prvé rande?
– R: Neviem zadefinovať, ktoré bolo prvé. (Úsmev.) Keď sme boli prvýkrát spolu niekde sami bez toho, aby sme za tým hľadali niečo viac? Keď sme si dali prvú pusu? My sme sa stretávali ako kolegovia, potom sme boli kamaráti, telefonovali sme si, hodiny sa rozprávali o rôznych veciach, potom sme sa stretávali a rozprávali, až potom prišla tá romantická časť.
– D: Mala som tu byť, keď si o tom hovoril. (Smiech.) Neviem, ktoré bolo prvé, lebo náš vzťah vznikal postupne. Počas lyžovačky som mala prvýkrát pocit, že sme pár. Pamätám si, že keď sme sa začali zbližovať, k Romanovmu číslu som si dala nejakú fotku a melódiu a mala som motýliky v bruchu, keď som videla a počula, že mi volá. (Úsmev.)
Kedy ste pochopili, že ste stvorení jeden pre druhého?
– R: Asi keď som ju prvýkrát pobozkal. Vtedy som dostal aj spätnú väzbu, že nebudem odmietnutý a má to zmysel. V tom momente bolo evidentné, že aj ja sa jej páčim, a vtedy som chcel, aby bola tou pravou. Videl som v nej všetko, čo som si na ženách vždy vážil a čo sa mi na nich páčilo.
– D: (Smiech.) Musím sa opakovať, neviem presne zadefinovať, kedy som to pochopila. Z kolegov vznikli kamaráti, ktorí sa postupne zbližovali a zistili, že im je spolu tak dobre, že to má zmysel. Aj po rokoch sa mi občas stane, že mám motýliky. (Úsmev.) Aj keď už nepočujem to zvonenie, lebo ho mám vypnuté kvôli deťom, ale mám inteligentné hodinky, ktoré mi ukážu, že, ach, láska mi volá.
Tri roky ste zasnúbení. Plánujete svadbu?
– R: Ak rozprávanie o tom, akú svadbu by sme chceli, je plánovanie, tak áno. Ale či sme začali hovoriť o presnom termíne, to nie. Rozprávali sme sa o tom, ako asi chceme, aby vyzerala, ale žiadne konkrétne veci typu „o rok v lete bude svadba“ nemáme.
Aká je teda predstava?
– D: Veľký deň, ale pre nás niečo malé. Skôr to chceme prežiť súkromne. Mám pocit, že veľmi často robia ľudia svadby ako veľkú párty s kamarátmi, so širokou rodinou, ale je to zábava skôr pre hostí. Nevesta so ženíchom často prežívajú stres, aby to dobre dopadlo. Chcela by som, aby naša svadba bola komorná, aby sme ju vychutnali my aj deti. (Úsmev.)
– R: Môžem potvrdiť. Páči sa mi, ako to povedala Di, že my a deti, lebo to naozaj už nie je o tom, že len my dvaja. My sme už rodina.
