Zaľúbenci Diana Hágerová a Roman Juraško: TAKTO si ich našla láska a... Akú plánujú SVADBU?!

Čo pre vás znamená láska?

– Roman: Emócia, ktorá človeku berie rozum a robí ho šťastným. Keď človek celým telom prežíva intenzívny pocit v súvislosti s konkrétnou osobou. Niečo neopísateľné a krásne. To je pre mňa synonymum lásky. (Úsmev.)
– Diana: Najväčší pocit, ktorý k niekomu môžem cítiť. Nemyslím prvotnú zamilovanosť, ktorá časom vyprchá, keďže je to aj chemická reakcia. Láska ostáva. Keď si vážim toho druhého, vzhliadam k nemu, jeho názor je pre mňa dôležitý, je to človek, s ktorým chcem riešiť radosti aj starosti. Láska je niečo, čo rastie, aj keď toho človeka poznám dlhodobo.

Vraj muž má dobývať ženu...

– R: Slovo „dobývať“ by tam podľa mňa nemalo byť. To sa robí vo vojnách. To, čo sme zažili my, bol postupný proces bez akýchkoľvek negatívnych pocitov, bez chuti niekoho dobývať. Postupne sme sa spoznávali a ani sme si neuvedomili, kedy sa z kolegov stal pár.
– D: Pre mňa ako pre ženu je príjemné, keď o moju pozornosť muž bojuje. Veľmi ma to teší. Zároveň absolútne neodsudzujem, ak je to na­opak. Ak je muž hanblivý, možno je dobré, ak sa žena nebojí urobiť prvý krok. U nás je zvykom, že muž je dobyvateľ. Keď sa spätne obzriem, Roman sa snažil, ale nie prvoplánovo.
– R: Podľa mňa to nie je dobývanie, ale prejavenie náklonnosti. Dobývanie je pre mňa permanentné tlačenie, vyvolávanie, posielanie darov... Prejaviť náklonnosť je jedna vec, dobývať druhá. Aspoň v mojom slovníku. Evidentne to nemáme všetci rovnako. (Úsmev.)

Ako si spomínate na svoje prvé rande?

– R: Neviem zadefinovať, ktoré bolo prvé. (Úsmev.) Keď sme boli prvýkrát spolu niekde sami bez toho, aby sme za tým hľadali niečo viac? Keď sme si dali prvú pusu? My sme sa stretávali ako kolegovia, potom sme boli kamaráti, telefonovali sme si, hodiny sa rozprávali o rôznych veciach, potom sme sa stretávali a rozprávali, až potom prišla tá romantická časť.
– D: Mala som tu byť, keď si o tom hovoril. (Smiech.) Neviem, ktoré bolo prvé, lebo náš vzťah vznikal postupne. Počas lyžovačky som mala prvýkrát pocit, že sme pár. Pamätám si, že keď sme sa začali zbližovať, k Romanovmu číslu som si dala nejakú fotku a melódiu a mala som motýliky v bruchu, keď som videla a počula, že mi volá. (Úsmev.)

Kedy ste pochopili, že ste stvorení jeden pre druhého?

– R: Asi keď som ju prvýkrát pobozkal. Vtedy som dostal aj spätnú väzbu, že nebudem odmietnutý a má to zmysel. V tom momente bolo evidentné, že aj ja sa jej páčim, a vtedy som chcel, aby bola tou pravou. Videl som v nej všetko, čo som si na ženách vždy vážil a čo sa mi na nich páčilo.
– D: (Smiech.) Musím sa opakovať, neviem presne zadefinovať, kedy som to pochopila. Z kolegov vznikli kamaráti, ktorí sa postupne zbližovali a zistili, že im je spolu tak dobre, že to má zmysel. Aj po rokoch sa mi občas stane, že mám motýliky. (Úsmev.) Aj keď už nepočujem to zvonenie, lebo ho mám vypnuté kvôli deťom, ale mám inteligentné hodinky, ktoré mi ukážu, že, ach, láska mi volá.

Tri roky ste zasnúbení. Plánujete svadbu?

– R: Ak rozprávanie o tom, akú svadbu by sme chceli, je plánovanie, tak áno. Ale či sme začali hovoriť o presnom termíne, to nie. Rozprávali sme sa o tom, ako asi chceme, aby vyzerala, ale žiadne konkrétne veci typu „o rok v lete bude svadba“ nemáme.

Aká je teda predstava?

– D: Veľký deň, ale pre nás niečo malé. Skôr to chceme prežiť súkromne. Mám pocit, že veľmi často robia ľudia svadby ako veľkú párty s kamarátmi, so širokou rodinou, ale je to zábava skôr pre hostí. Nevesta so ženíchom často prežívajú stres, aby to dobre dopadlo. Chcela by som, aby naša svadba bola komorná, aby sme ju vychutnali my aj deti. (Úsmev.)
– R: Môžem potvrdiť. Páči sa mi, ako to povedala Di, že my a deti, lebo to naozaj už nie je o tom, že len my dvaja. My sme už rodina.

Ako vám deti zmenili život?

– R: Extrémne. Mne to niekedy ešte stále nedochádza, že máme dve deti. (Úsmev.) Možno je to tým, že som sa stal otcom relatívne neskoro, mal som 38. Dlho je človek sám a je z neho komplexná osobnosť s nejakým stereotypom v živote. Ale toto je tá najlepšia vec, ktorá sa mi v živote mohla stať. (Úsmev.) Je to obrovská zodpovednosť, ale aj radosť. Nikdy v živote som nezažil toľko strachu, ale ani lásky k deťom.
– D: Veľmi. Zmenili ma ako človeka, zmenili niektoré moje hodnoty. Na mnohé veci sa pozerám inak. To, čo vám deti dokážu priniesť do života, je najväčšia radosť. Ako Roman povedal, aj najväčší strach. Je to škola, pretože vyformovať dve ľudské bytosti, naučiť ich úplné základy je extrémne komplexné a zmení to všetko.

Máte popri nich čas jeden pre druhého?

– R: Odkedy máme deti, tak sme dvakrát boli na rande. A trikrát sme boli pár hodín sami. (Smiech.)
– D: Máme pre seba čas v obmedzenom režime. (Smiech.) Ale s tým sa, samozrejme, počíta.

Ako najradšej relaxujete?

– R: Mám buď telefón, alebo čítam noviny, počúvam podcasty. Keď mám fakt čas, tak idem do prírody. Niekam na prechádzku do hôr, v zime lyžovať. To je pre mňa relax, keď som sám. Keď sme s Di, rozprávame sa. Keď deti zaspia, pozeráme seriály, konkrétne Akty X. (Úsmev.)
– D: Rada si zacvičím, čítam knihy. Odkedy máme deti, upokojuje ma upratovanie. Nie také klasické, ale triedenie vecí. Na všetko mám škatuľky, do ktorých zakladám, aby všetko malo svoje miesto. Spoločná zábava sú filmy a kino. Po skončení filmu všetko analyzujeme – či sa nám to páčilo, aká bola hudba, kamera, strih…

Vnímate ako výhodu, ak majú partneri rovnakú profesiu?

– R: V rámci našej profesie stopercentne. Ten druhý dokáže pochopiť, čo to zahŕňa, a akceptovať to. Práca v televízii je len jedna časť. Chodím na rôzne akcie po celom Slovensku, prespávam v hoteloch, čiže sa vyžaduje aj istá miera dôvery.
– D: Vnímam to ako veľkú výhodu, pretože viem, čo to zahŕňa, viem, ako to funguje. Absolútne jeden druhému rozumieme a zároveň sa nám párkrát stalo, že keď jeden z nás ochorel, ten druhý to za neho mohol vziať.

Chceli ste byť odjakživa moderátormi?

– R: Nechcel. Do poslednej chvíle som netušil, že budem moderátor, kým som sa ním nestal. (Smiech.) Od základnej školy som chcel byť právnik. Urobil som pre to všetko. Šiel som na gymnázium, hlásil som sa na právo, vyštudoval ho, rok som sa mu venoval a potom som sa dozvedel od kamaráta, že Markíza robí konkurz. Povedal mi: „Ty si bol vždy ukecaný, neprihlásiš sa?“ Zo žartu som sa prihlásil – ten najhorší dôvod, ktorý si človek môže vybrať. Chcel som to, ale neveril som. Nakoniec to vyšlo. (Úsmev.)
– D: Celý život som akoby netušila, čo budem robiť. Bavil ma šport, ale nie v zmysle, že by som mala ambíciu stať sa profesionálnou športovkyňou. Náhodou som šla na konkurz do Markízy, že idem na komparz do seriálov, a vykľul sa z toho konkurz na pracovné pozície. Dostali sme nejaké zadanie, tvorili sme reportáž, museli sme ju odprezentovať, robili sme počasie, rozhovor… Bola som z toho rozčarovaná. Nemyslela som si, že sa mi ozvú. Pozvali ma na druhé kolo, tretie a zrazu som bola v televízii. Som za to vďačná. Aj za celý život, ktorý sa od toho odvíja a ktorý mi to zabezpečilo, ale nebol to môj detský sen. (Úsmev.)

Dianka, dali ste zbohom dlhým vlasom...

– D: Už druhýkrát som sa tak rozhodla. Impulzom bolo podporiť projekt Ligy proti rakovine Vystrihaj sa Slovensko. Zbierajú vlasy a následne z nich spracúvajú parochne pre onkologické pacientky, ktoré ich dostávajú zdarma. Ozajstná parochňa z ľudských vlasov je naozaj drahá a treba na to aj špeciálnu starostlivosť. Často nie je v možnostiach pacientok zadovážiť si ju. Celá myšlienka je veľmi pekná. Liga proti rakovine robí extrémne záslužnú činnosť, nielen čo sa týka samotných pacientov a poradenstva, ale aj pre ich rodiny.

Roman, vy zase pestujete dlhší zostrih?

– R: Naposledy som mal dlhé vlasy, keď som mal 18. Vyslovene dlhé asi do polovice chrbta, čierne, nosil som ich v cope. Odvtedy som bol väčšinou nakrátko. Tak som si povedal, že kým ešte mám vlasy (Smiech.), zo žartu si ich nechám narásť. Netuším, ako to má vyzerať ani ako by som chcel, aby to vyzeralo. Nechávam ich rásť a uvidím, čo s nimi urobím, keď budú dlhšie. Je to svojím spôsobom experiment. (Úsmev.)

Pomaly, ale isto sa blíži leto. Plánujete nejakú rodinnú dovolenku?

– D: Stihla som si uvedomiť, že pri deťoch človek často plánuje a ono to potom dopadne úplne inak. Chceli by sme ísť do Chorvátska, ale nielen my a deti, ale ako väčšia skupina. Uvidíme, či sa nám to podarí nejako skĺbiť. Mám aj takú ideu – páčia sa mi karavanové dovolenky a chcela by som, aby sme takto niekam vyrazili po okolí.

Spomínate si na dovolenky z detstva?

– R: Veľmi dobre. Chodievali sme veľmi často do Medulinu. Dodnes si pamätám tie dovolenky, bol som až taký nabudený. Pamätám si, že raz som sa tak spálil... Ako dieťa som chodil holý, nenosil som plavky. Ponáral som sa, respektíve len som strčil hlavu pod vodu. Vtedy sa ľudia nenatierali, mal som možno 10 rokov, a keďže som vystrkoval zadok, tak predovšetkým ten mi spálilo. Vyslovene ako paviánovi, taký som ho mal červený. Nemohol som sedieť pár dní, ale bolo to fajn. (Smiech.)
– D: Výborne. My sme kedysi na dovolenky cestovali autobusom. Moji rodičia si veľmi obľúbili Grécko, cesta v tom čase trvala 24 hodín, čo je dosť. (Smiech.) Bola som bezprostredný, komunikatívny typ ako naša dcéra a našla som si veľmi rýchlo kamarátov. Milujem vodu, takže ísť na dovolenku bolo pre mňa synonymom toho, že ideme k vode. Keď som bola malá, neboli smartfóny a možnosť urobiť 30 fotiek na jeden záber. Fungovali klasické fotoaparáty. Pamätám si, že som mala špecifickú pózu, ktorú som používala v rámci fotenia, a mala som pocit, že je absolútne úžasná, a na fotkách vyzerala tak hrozne. Také nejaké vykĺbenie boku. (Smiech.) Fotky mám v albume a vždy, keď si ich pozerám, smejem sa a mama mi povie: „Áno, ja som ti hovorila, aby si sa postavila inak, a ty si ne­chcela.“ Rada spomínam na dovolenky s rodičmi. Vždy so mnou šantili vo vode a snažili sa, nech si tú dovolenku čo najviac užijem.

✔ Prvú lásku ste prežili s...?
D: Prvú lásku, ktorá mi vydržala aj niekoľko rokov, som zažila, keď som mala 15. A nebol to Roman. (Smiech.)
R: Keď som mal 14. Bola to taká nešťastná láska, lebo som sa zaľúbil do výrazne staršej slečny, ktorá mala 18. Vtedy štyri roky boli veľký rozdiel a nebola na mladých zajačikov. (Smiech.) Dostal som košom a dosť ma to zlomilo.
✔ Na Romanovi máte najradšej?
D: Je asi najmúdrejší človek s najväčším prehľadom, akého poznám. Zistila som, že je to človek, s ktorým sa viem porozprávať asi o každej téme, ktorá mi napadne, a keď som ho čoraz viac spoznávala, zistila som, že má aj veľmi dobré srdce. A to je pre mňa veľmi dôležité.
✔ Na Diane máte najradšej?
R: Všetko. Je komplexná bytosť, veľmi dobrá, milá, inteligentná, úžasná mama a k tomu ešte aj krásna.
✔ Váš životný vzor?
R: Popravde, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Mám rodičov a starých rodičov, ktorí ma viedli, vštepovali mi nejaký pohľad na svet, ale nemám jeden konkrétny vzor. Skôr je to množstvo ideí, ktoré ma formovali a vedú ma životom.
D: Všeobecne a ľudsky je to moja mama. Mala ma pomerne skoro, keď mala 18. Myslím si, že na to, aká bola mladá, s otcom sa poznali relatívne krátko, hneď po tom, ako som sa narodila, začali stavať dom a pri tom, čo všetko sa dialo, tak to s neuveriteľným prehľadom zvládala a stále to zvláda.