Ako vám deti zmenili život?
– R: Extrémne. Mne to niekedy ešte stále nedochádza, že máme dve deti. (Úsmev.) Možno je to tým, že som sa stal otcom relatívne neskoro, mal som 38. Dlho je človek sám a je z neho komplexná osobnosť s nejakým stereotypom v živote. Ale toto je tá najlepšia vec, ktorá sa mi v živote mohla stať. (Úsmev.) Je to obrovská zodpovednosť, ale aj radosť. Nikdy v živote som nezažil toľko strachu, ale ani lásky k deťom.
– D: Veľmi. Zmenili ma ako človeka, zmenili niektoré moje hodnoty. Na mnohé veci sa pozerám inak. To, čo vám deti dokážu priniesť do života, je najväčšia radosť. Ako Roman povedal, aj najväčší strach. Je to škola, pretože vyformovať dve ľudské bytosti, naučiť ich úplné základy je extrémne komplexné a zmení to všetko.
Máte popri nich čas jeden pre druhého?
– R: Odkedy máme deti, tak sme dvakrát boli na rande. A trikrát sme boli pár hodín sami. (Smiech.)
– D: Máme pre seba čas v obmedzenom režime. (Smiech.) Ale s tým sa, samozrejme, počíta.
Ako najradšej relaxujete?
– R: Mám buď telefón, alebo čítam noviny, počúvam podcasty. Keď mám fakt čas, tak idem do prírody. Niekam na prechádzku do hôr, v zime lyžovať. To je pre mňa relax, keď som sám. Keď sme s Di, rozprávame sa. Keď deti zaspia, pozeráme seriály, konkrétne Akty X. (Úsmev.)
– D: Rada si zacvičím, čítam knihy. Odkedy máme deti, upokojuje ma upratovanie. Nie také klasické, ale triedenie vecí. Na všetko mám škatuľky, do ktorých zakladám, aby všetko malo svoje miesto. Spoločná zábava sú filmy a kino. Po skončení filmu všetko analyzujeme – či sa nám to páčilo, aká bola hudba, kamera, strih…
Vnímate ako výhodu, ak majú partneri rovnakú profesiu?
– R: V rámci našej profesie stopercentne. Ten druhý dokáže pochopiť, čo to zahŕňa, a akceptovať to. Práca v televízii je len jedna časť. Chodím na rôzne akcie po celom Slovensku, prespávam v hoteloch, čiže sa vyžaduje aj istá miera dôvery.
– D: Vnímam to ako veľkú výhodu, pretože viem, čo to zahŕňa, viem, ako to funguje. Absolútne jeden druhému rozumieme a zároveň sa nám párkrát stalo, že keď jeden z nás ochorel, ten druhý to za neho mohol vziať.
Chceli ste byť odjakživa moderátormi?
– R: Nechcel. Do poslednej chvíle som netušil, že budem moderátor, kým som sa ním nestal. (Smiech.) Od základnej školy som chcel byť právnik. Urobil som pre to všetko. Šiel som na gymnázium, hlásil som sa na právo, vyštudoval ho, rok som sa mu venoval a potom som sa dozvedel od kamaráta, že Markíza robí konkurz. Povedal mi: „Ty si bol vždy ukecaný, neprihlásiš sa?“ Zo žartu som sa prihlásil – ten najhorší dôvod, ktorý si človek môže vybrať. Chcel som to, ale neveril som. Nakoniec to vyšlo. (Úsmev.)
– D: Celý život som akoby netušila, čo budem robiť. Bavil ma šport, ale nie v zmysle, že by som mala ambíciu stať sa profesionálnou športovkyňou. Náhodou som šla na konkurz do Markízy, že idem na komparz do seriálov, a vykľul sa z toho konkurz na pracovné pozície. Dostali sme nejaké zadanie, tvorili sme reportáž, museli sme ju odprezentovať, robili sme počasie, rozhovor… Bola som z toho rozčarovaná. Nemyslela som si, že sa mi ozvú. Pozvali ma na druhé kolo, tretie a zrazu som bola v televízii. Som za to vďačná. Aj za celý život, ktorý sa od toho odvíja a ktorý mi to zabezpečilo, ale nebol to môj detský sen. (Úsmev.)
