ZLOMENINA, vykĺbenie a zdeformovaný prst: Moderátorka Oľga Konečná z STVR je riadne DORANTANÁ!

Nie, v televízii som vždy moderovala iba športové prenosy a športové relácie. Od základnej školy som hrávala basketbal a šport ma pohltil natoľko, že som si bez neho svoj život nevedela predstaviť. Preto som robila všetky kroky k tomu, aby bol šport súčasťou môjho života aj v momente, keď sa budem musieť rozhodnúť, akým smerom sa bude uberať môj profesionálny život. Od 16 rokov som vedela, že sa chcem živiť športom, a od 18 rokov som už mala jasno v tom, že to bude športová žurnalistika.

Za aktuálnou pozíciou televíznej moderátorky je prirodzený vývoj v športovej redakcii Slovenskej televízie, kde som si prešla naozaj všetkými pozíciami. Od pomocnej redaktorky, reportérky, vedúcej vydania, moderátorky palubovkových športov až po moderátorku najväčších športových podujatí. Tá cesta sa začala na vysokej škole, keď som počas prvého ročníka na žurnalistike začala stážovať v športovej redakcii  Slovenského rozhlasu. Bolo to v roku 2007, no a o rok neskôr som už bola na konkurze do športovej redakcie STV pred otvorením športového kanála – vtedy to bola Trojka. Bola som jednou zo siedmich úspešných uchádzačov.

Olympijský deň je z vonkajšieho pohľadu asi veľmi stereotypný. O siedmej ráno maskérňa, od desiatej ráno do jedenátej večer živé vysielanie v štúdiu. Za tými hodinami je však veľa zhonu, vymýšľania nových scenárov, sledovania celého olympijského programu a nepretržitá práca s celým tímom. Zhon živého vysielania pri týchto veľkých podujatiach milujem. Aj keď spím málo hodín, nikdy sa nesťažujem. Som totiž vďačná za privilégium prežívať všetky tie emócie s divákmi prostredníctvom televíznej obrazovky.

Berie to úplne normálne. Sleduje šport od úplného malička. Teším sa z toho, že prirodzene sa o šport zaujíma a za svojich hrdinov si vyberá práve športovcov. Po televíznych prenosoch sa potom na nich hrá, „lyžuje“ po obývačke na lyžiach, lebo vidí pretekať Peťu Vlhovú, alebo šprintuje po dome ako Janko Volko. (Smiech.) Je to milé a mňa osobne to veľmi teší. A ako vníma maminku v televízii? „Dobre, ocko, už sme ju videli, môžeš mi, prosím, zapnúť rozprávku?“ (Smiech.)

O žiadnych veľkých športových výkonoch sa aktuálne hovoriť nedá. Na dovolenke plávam či lyžujem, na záhrade strieľam na basketbalový kôš. Práve k týmto športom ma odmalička viedol môj otec. 

Ako každá správna basketbalistka som mala mnoho podvrtnutí členkov. Myslím si, že doteraz sa z toho úplne nespamätali. No a spomienkou na moju športovú kariéru je aj deformovaný malíček na ruke, ktorý poznačila zlomenina a vykĺbenie.

S basketbalom sa budem opakovať, lebo je to pre mňa najkrajší šport na svete. V televízii si však nenechám ujsť Tour de France, samozrejme, lyžovanie. Odkedy vysielame plochú dráhu, kde je hviezdou náš Martin Vaculík, nevynechám ani to.

Musím sa pousmiať pri tom slove „expertka“. Môj manžel máva podtitulok „expert“ v televíznych prenosoch a nie je s ním stotožnený. Do pozície expertky sa nepasujem ani ja. Mám prehľad, vnímam aj historické súvislosti, no nebudem klamať, historické fakty z rukáva nesypem. Aj keď veľa vecí si pamätám. Snažím sa byť tou najlepšou „expertkou“ na televízne vysielanie. Práca v štúdiu s prvkami, efektami, grafikami, dramaturgia štúdia, to všetko spadá do našich pracovných povinností a ja sa snažím, aby si práve toto divák naozaj užil. Aby dostal k priamemu prenosu ten najlepší servis, aký vieme ponúknuť.

Premýšľam, ako premýšľam, ale žiadny takýto šport mi nenapadá. Moderovala som štúdiá k rôznym športom a keď ste do toho zainteresovaná aj osobne, nájdete krásu v každom športe.

Zuzana Rehák Štefečeková je pre mňa najväčšou favoritkou na zisk medaily. S nádejou sa budem pozerať aj na našich vodných slalomárov a na nášho zápasníka Tajmuraza Salkazanova. A tajne dúfam, že príde aj nejaké slovenské prekvapenie.

Ak spomeniem Veroniku Zuzulovú, asi to nikoho neprekvapí. Chémia v štúdiu medzi nami je spôsobená práve naším blízkym vzťahom v súkromí. S manželom, ktorý je bývalý hokejista a aktuálne manažér na Slovenskom zväze ľadového hokeja, sme súčasťou športového prostredia, a tak je prirodzené, že medzi našimi kamarátmi sú športovci či tréneri, ktorí k nám chodia na grilovačky. Každý žijeme vo svojich komunitách, tou našou je tá športová.

Oddych po olympiáde nie je vždy samozrejmosťou. Aj keď tie tri týždne sú naozaj intenzívne, športové vysielanie pokračuje a nás čakajú napríklad paralympijské hry. Máme naplánovaných pár výletov po Slovensku. Nepotrebujeme more, stačí, že bude rodinka opäť spolu.