Zuzana Haasová poriadne prekvapila: Ako s partnerom riešia hádku? Odpadnete, čo spolu robia!

– Nedávam si. Nový rok pre mňa v tomto nezohráva úlohu. Nový rok sa pre mňa začína dňom narodenia, teda starý rok ukončujem narodeninami, keď vlastne vstúpim do ďalšieho roka svojho života.

– Nie, nečítam horoskopy, veď nepozerám ani televíziu. (Smiech.)

– Pretože keď nepozeráte televíziu, viac sa venujete sebe. Samozrejme, keď sa mi chce, pozriem si seriál a rada idem do kina. Ale radšej sa rozprávam s partnerom pokojne aj dlhé hodiny. A keď náhodou máme nejaký konflikt, máte čas si to vydiskutovať.

– Bozkávame sa! (Smiech.)

– Samozrejme! Aj keď zo začiatku sa akoby vzpierate, lebo cítite hnev, nechcete to, prieči sa vám to. (Smiech.) Ale to bozkávanie vás aj partnera obmäkčí. Vlastne tá láska je jediné, čo potrebujete... Veľa lásky. (Úsmev.)

– Každý človek by mal mať zmysel života. Mojím je niečo tu po sebe zanechať, keď tu už nebudem. A preto sa venujem rôznym projektom pre deti. Mám divadlo, kde hrám predstavenia pre deti, krúžky, semináre, ale robím aj koncerty pre deti a napísala som knihu pre deti. Dcére Romanke som rozprávala rozprávky. Ona mi povedala tému a ja som začala vymýšľať príbeh. Potom som si ich začala zapisovať. A tak pomaly vznikala kniha Cirkus Romána.

– Áno. V roku 2008 som napísala poéziu - Ďakujem mojim múzom. Toto bolo posunutie o level vyššie a musím povedať, že deti sú najvyšší level.

– Je venovaná deťom, ale aj rodičom, aby si vytvorili čas pre svoje ratolesti a spoločne komunikovali. Kniha je interaktívna, deti do nej môžu kresliť, vystrihovať, lepiť. Ilustrovala ju moja sestra Ivetka, ktorá je výtvarníčka, no nie je ilustrátorka. Ona síce tvrdí, že nevie maľovať. (Smiech.) No knižka je úžasná vďaka jej ilustráciám. Je v nej technika, ktorá je zastaralá a zabudnutá, a dovolím si povedať, že trčí zo všetkých tých počítačových ilustrácií.

– My stále niečo tvoríme. Sme taká „Haas mafia“. (Smiech.) Monika je choreografka, tanečnica, režisérka, herečka a mímka. Ivetka je najstaršia zo všetkých, spolupracuje aj s Monikou na jej predstaveniach, kde vytvára scény, kostýmy, je kostýmová výtvarníčka. Pracuje aj so mnou, 15 rokov mi vytvára vizuálnu stránku Divadla Haaf, teda všetky kostýmy navrhuje, vytvára a maľuje ona. Robíme pre deti aj workshop Cirkus Romána, jednoducho neustále niečo vytvárame.

– Romi má neuveriteľný nadhľad. Dokonca si zo mňa dokáže urobiť žarty. (Smiech.) Z toho sa teším, lebo sme zohraté. Mať nadhľad a brať veci s humorom je základ, čo ona pochopila. Ona ten humor má a má tiež kopu energie, no nie je po mne. Je svojská a individuálna, čo sa mi páči, a takto ju nikto nebude môcť porovnávať so mnou.

– V podstate deti, ktoré sa narodili do našej rodiny, ani nemajú inú možnosť, môžu ísť len v našich šľapajach. Či si vyberú tanec, spev alebo výtvarné umenie, to je na nich, ale tá umelecká sféra tam určite je. Ak Romanka pôjde umeleckým smerom, tak preto, že umenie na ňu vplývalo, už keď bola bábätko. Momentálne sa venuje hudbe, študuje ju a myslím si, že zabŕdne i do herectva. No či to bude aj robiť, uvidíme. Deti by nemali študovať, čo chcú rodičia, ale to, čo ich urobí šťastnými.

– Som optimistka na zabitie. (Smiech.) Keď sa oprostíte od toho, čo si o vás myslí okolie, vyhrali ste. Každému sa zapáčiť je podľa mňa únavné, takže to nerobím. (Smiech.) Všetko, čo robím, robím s dobrým úmyslom a vôbec nie som konfliktná. Aj na človeka, ktorý mi chce ublížiť, sa snažím pozrieť tým svojím optimizmom. Nehnevám sa na neho a takto mi ten človek nedokáže ublížiť. Ku každému treba pristupovať pokorne. Nevieme, čo ten človek má za sebou, aký má príbeh a prečo reaguje tak, ako reaguje. No a kritika je negatívna a pozitívna. Ak okrem negatívneho vie dať človek pozitívne hodnotenie, viem si z toho niečo zobrať.

– Bola to drina a nie je jednoduché povzniesť sa nad veci a takto sa na ne pozerať, ale mám to usporiadané, pretože som to tak musela urobiť. To, čo sa mi stalo s mojimi detičkami, bolo ťažké. Mnohým ženám sa stalo to, čo mne, alebo im zomreli deti štvorročné či 20-ročné, s ktorými už niečo zažili. Vyrovnať sa sama so sebou je dôležité. Je to jediná možnosť, aby ste vo svojom živote pokračovali ďalej.

– Je to voľba. Som s cukrovkou vyrovnaná, mám ju 34 rokov. Už ju dokonale poznám, ovládam a viem s ňou žiť. Je to zákerná choroba, ktorá nebolí, no sú oveľa horšie ochorenia a ľudia sa s tým nevedia stotožniť. Niekto žije naplno, lebo vie, že každý deň môže byť ten posledný, a niekto sa umára, je to výber.

– Veľmi som túžila mať sovu. Zverila som sa s tým kamarátovi Mirkovi Jarošovi a ten mi sprostredkoval Juraja, ktorý je už teraz mojím sokoliarom. Je to poľovník a sokoliar, on bol ten, ktorý ma viedol celým štúdiom a praxou, učil ma a sprevádzal. Študovala som dravce, manipuláciu s nimi, choroby, učila som sa napríklad, koľko majú vajíčok, kedy sa rozmnožujú, na diaľku rozpoznať, aký dravec lieta, a podobne. Vyštudovala som a stala som sa sokoliarkou s diplomom.

– Mala som sovičku, ale tá už išla do prírody. Je teraz v Malých Karpatoch a určite má niekde maličké. Bola to plamienka driemavá a volala sa Šumienka. Je úžasné, že ten dravec vás počúva a je vám verný. Bola som ňou fascinovaná. Ale budem mať zase sovičku.

– Moja práca je moje hobby, ale čo ma baví a zaujíma pomimo, je psychológia detí. Majú rôzne zázemia a v mojom krúžku dokážeme prostredníctvom hier pomôcť deťom. To je také moje. Baví ma aj cestovanie, písanie, momentálne humornou formou píšem akoby autobiografiu svojej cukrovky. (Smiech.) Za tie roky som si s ňou toľko zažila, že to chcem posunúť ďalej, možno práve ľuďom, ktorí dostali cukrovku a nevedia si predstaviť, ako s ňou žiť. Zároveň tam bude vyjadrenie odborníka. Ešte ma baví rozosmievať zachmúrených ľudí. Každý deň vstávam s tým, že ak sa mi podarí rozveseliť aspoň jedného človeka, môj deň bude úspešný.

✔ Aké hodnoty vštepujete svojej dcére?
– Hovoriť pravdu za každých okolností. Zachovať si dôstojnosť a nepadnúť niekde hlboko, napríklad v situácii, keď vám niekto ubližuje, nepadnúť na dno. Vtedy je dôstojnosť dôležitá a treba riešiť veci inteligentne. S nikým sa neporovnávať, pretože to porovnávanie spôsobuje nešťastie.
✔ Životné motto?
– „Túžim po tom, čo už mám!“ To znamená, že už nepotrebujem nič. Iba humor a lásku.
✔ Aké domáce práce máte rada?
– Rada robím všetky činnosti v domácnosti, pri ktorých sa aj zabavím. (Smiech.)