Zuzana Smatanová si prešla náročným obdobím, ale TOTO sa u nej už zmenilo, budete oči otvárať!

Na hudobnej scéne pôsobíte 16 rokov. Je to asi dlhý čas na to, aby ste vedeli zhodnotiť, či to má speváčka na Slovensku jednoduché...

– Nemá. (Úsmev.) Každý interpret sa dnes musí obracať. Začiatky sú však najťažšie. Keď som začínala, nebol Youtube ani sociálne siete. Priestoru bolo menej, dnes je ho viac a každý si ho sám vie rozšíriť. Niekedy sme boli odkázaní len na rádiá, či sú ochotné nás hrať, alebo hudobnú reláciu v televízii. Aj dnes je ťažké dostať sa do rádií, záruka tu neexistuje.

Vnímate sociálne siete ako povinnú súčasť profesie?

– Túto formu sebaprezentácie považujem za povinnosť, ale snažím sa prispievať v rozumnej miere a vtedy, keď mám na to chuť. Určite však nie som nejako extra aktívna. Z Instagramu sa stala skôr produktová sieť, už ma trochu otravujú reklamy a známe tváre, ktoré to poňali ako spôsob zárobku. Chápem, aj to je spôsob privyrobenia, no podľa mňa už to presahuje medze. Sociálne siete používam len na komunikáciu s fanúšikmi a s mierou im ukazujem vlastný svet. Ale nechcem sa starať do druhých, každý to má tak, ako si nastaví.

Tvrdíte o sebe, že ste introvert. Prejavuje sa to aj tak, že si premyslíte, čo zverejníte?

– Sú príspevky, nad ktorými rozmýšľam. Mám v sebe taký vnútorný hlas, ktorý mi hovorí, čo áno a čo nie. Ním sa riadim a v mnohom ma zachránil. Byť sám sebou je možno klišé, no pre mňa je to veľmi dôležité, lebo aj cez tento internetový priestor sa dá ľahko spoznať osobnosť človeka.

Ktorý rok bol pre vás v živote najviac prelomový?

– Keď som mala 33, intenzívne som cítila, že sa vo mne niečo mení. Človek vtedy naozaj vnútorne dozrieva, a preto sa asi nenadarmo hovorí „Kristove roky“. Tento vek mi dal nový obzor, ale prelomový bol pre mňa aj rok 2019. Ten bol doteraz najvýraznejší, pretože som si uvedomila, kam chcem smerovať v živote. Rok 2018 bol najnáročnejší pracovne, zdravotne aj psychicky a po ňom som sa rozhodla, že si musím oddýchnuť. Mala som teda rok pre seba a veľa som sa počas neho naučila. Bola to katarzia. Venovala som sa hlavne svojmu ja a našla som v sebe potláčanú ženskosť. Od detstva som bola taký chlapec, pretože som chcela ochrániť svoju vnútornú zraniteľnosť. Dnes ma baví byť tou jemnou ženou, rozmaznávam sa, viac počúvam svoje telo, a tak som vnútorne spokojnejšia.

Je vám blízka aj ezoterika, veríte v znamenia a podobne?

– To nie. Toto ide mimo mňa.

Pracujete nejako na svojom zovňajšku?

– Dala som sa na squash. Je to akčný a dynamický šport, pri ktorom zabúdam na okolitý svet a sústredím sa iba na loptičku. Aj keď na druhý deň bývam celá dolámaná, dobrý pocit zostáva. Cvičím aj pilates, čo je, naopak, dokonalý relax pre dušu.

V posledných rokoch vás nestretávame na spoločenských akciách. Vyhýbate sa im?

– Málo chodím do spoločnosti, pretože si ju vyberám. Niektorá mi dáva energiu a niektorá ju, naopak, odoberá, preto volím prevažne tú, ktorá mi ju dopĺňa. Na spoločenských večierkoch stretnem aj známych, ktorých rada vidím, no radšej trávim čas s priateľmi, kde môžem byť uvoľnená a viem, že nikto z nich nebude riešiť, že mám tú istú mikinu ako včera a podobné hlúposti.

Máte brata, ktorý je starší o dva roky. Boli ste ako deti „parťáci“?

– Veľmi sme sa bili, vôbec sme neboli parťáci. (Smiech.)

A dnes?

– Dnes ho milujem. Hrá v mojej kapele, a keď mu čo i len naznačím, že som smädná, uteká mi priniesť vodu a vlastne čokoľvek. Sme si veľmi blízki, v kapele sa o mňa stará a vždy sa na neho môžem spoľahnúť. Začali sme si prirodzene chýbať, keď sme odišli z rodičovského domu na internáty.

Má tri deti, aká ste krstná?

– Rada sa im venujem a veľmi ma baví hrať sa s nimi. Nevidíme sa často, no keď sme spolu, veľmi si to užívam. So staršími synovcami (15 a 12) sa rada porozprávam a s malou, ktorá má štyri roky, sa hráme na princezné alebo varíme vonku polievku z listov a piesku. Je to milé a vždy sa na ne teším.

Keď ste s nimi, netúžite po vlastných deťoch?

– Zatiaľ mi to takto stačí. Niekedy, keď sú u nás na prázdninách, aj si poviem, aké je náročné byť stále v strehu, ale ak má človek vlastné deti, berie to, samozrejme, inak.

Kde ste trávili Vianoce?

– Posledných 10 rokoch som s maminou. Odkedy otec zomrel, máme také pekné babské Vianoce. Varíme spolu, pečieme vanilkové rožky a ozdobujeme medovníky. Sú to príjemné večery, sme si bližšie ako kedykoľvek predtým.

Ako budete silvestrovať?

– Vždy si Silvestra dohadujeme na poslednú chvíľu. S kapelou sme sa dohodli, že pred Vianocami ukončíme sezónu, aby sme sviatky mali v pokoji doma s rodinou. Raz som na námestí počas koncertu ochorela a sviatkovala som chorá. Vtedy som si povedala, že to za to nestojí, a už máme cez sviatky pokoj. Niekedy idem na chatu s kamarátmi alebo som len s mamou. Tento rok je to ešte otvorené. (Úsmev.)

Zvládate ešte divoké novoročné oslavy?

– Asi to ide s vekom. Človek si uvedomí, že na druhý deň už nevie fungovať ako kedysi a dlhšie sa zotavuje. Samozrejme, boli aj divoké Silvestre, ale dnes sú už striedme.

Čo by ste našim čitateľkám odkázali do nového roka?

– Aby sa o seba starali a vždy si našli čas pre seba. Nielen pre svoje telo, ale najmä pre dušu. Mentálne zdravie je veľmi dôležité a stres nám rozhodne neprospieva a oberá nás o energiu. Popriala by som všetkým ženám, aby sa mali rady a rozmaznávali sa, ako sa len dá.

✔ Ste dobrá šoférka?
– Myslím, že áno. Vďačím za to otcovi. Naučil ma predvídať a byť ostražitou. Tento rok sa snažím byť aj trpezlivá. Najmä v zápchach. (Smiech.)

✔ Čo ste na sebe v puberte najviac riešili?
– Asi pleť. Mala som akné.

✔ Išlo vám niekedy o život?
– Jasné. Veľakrát. (Smiech.) Raz mi dal otec šoférovať traktor a takmer som s ním spadla do potoka. Bolo to veľmi desivé.