Ľubo a Rado Romanovci: Divadlo je našou srdcovkou

Dokonalá lúpež je prvou hrou, v ktorej si spolu zahráte?

RADO: Nielen to, pre mňa je to vôbec po prvý raz, čo sa postavím na javisko pred divákov, hoci divadlu sa venujem už dvanásť rokov. Keď som poslal priateľom a spriazneným firmám pozvánky na premiéru, odpísali mi, že môj herecký výkon si nemôžu dať ujsť. (smiech)

Rado, prečo ste sa rozhodli na chvíľu vyzliecť kabát riaditeľa divadla a obliecť kabát herca?

RADO: Chcel som si vyskúšať pocit, keď herec vyjde na javisko pred divákov. Povedal som si, že keď príde malá rola, v ktorej by som hre neuškodil, tak si ju zahrám. A tak som debatu o tom, koho obsadiť do úlohy, pre ktorú sme nevedeli nájsť herca, ukončil zvolaním: Toto zahrám ja! Ale asi som to nemal hovoriť, vyvinulo sa to tak...
ĽUBO: ... že som ho zobral za slovo. (smiech)
RADO: Moja postava seržanta však nie je hocijaká úloha! Pikantnosťou je, že zatýkam podozrivého vdovca McLeavyho, ktorého hrá môj otec.
ĽUBO: Inak je dosť nepríjemné, viete, keď vás zatýka syn, hoci aj na javisku.
RADO: Otec na skúškach aj vykrikuje: Zatýka ma vlastný syn! (smiech)

A nemáte trému? Je to predsa vaša prvá rola...

ĽUBO: Na skúškach Rado mal trému, ale zlepšuje sa to. Skúšal som s ním preto aj individuálne. Je to pre neho o to ťažšie, že po skúške zíde z javiska, je z neho opäť riaditeľ divadla a herci za ním chodia vybavovať veci.
RADO: Na javisku sa garde otočí, ja som začiatočník a ten, kto sa pýta. Ale myslím si, že nezaškodí baťovským systémom vyskúšať všetky profesie, ktoré divadlo obsahuje, aby som vedel, čo to zahŕňa, a nikto mi nemohol tvrdiť, čo sa dá a čo sa nedá.

Ako to, že ste na doskách nestáli oveľa skôr? Nemali ste herecké ambície ako váš otec?

RADO: Myslím si, že ľudia, ktorí sú herci, musia mať už odmalička motiváciu vystupovať pred ľuďmi a niečo im ukazovať. Ja som skôr introvertnejší typ, nemal som ambíciu vystupovať.

Ale zrejme vďaka otcovi máte k divadlu blízko...

RADO: To áno. Umenie je pre mňa jedna z najzaujímavejších vecí v živote. Okrem toho sa v divadle dostanem do styku s veľmi zaujímavými ľuďmi z rôznych profesií, s fotografmi, grafikmi, výtvarníkmi, so spisovateľmi, spevákmi či s hercami, ktorí sa na ňom podieľajú.
ĽUBO: Viedol som svoje deti k divadlu a umeniu odmalička. Brával som ich do múzeí a sedávali v hľadisku na mojich premiérach. Keď boli menší, chodievali hlavne na rozprávky a neskôr na všetky hry, v ktorých som účinkoval.

Rado, keď ste sa v mladosti dívali na otcovo vystúpenie, boli ste niekedy nervózny aj za neho?

RADO: Pamätám si, že som spočiatku mával takú vnútornú nervozitu z toho, ako to zahrá. Ale tým, že hrával veľmi často, na Novej scéne mával každý mesiac premiéru, mi to už po čase pripadalo normálne. Bola to rutina, asi ako keď niekto príde opraviť elektrinu. Ale určite sme mu v hľadisku všetci vždy držali palce.
ĽUBO: Radova mama povedala, že pri premiére tejto hry teraz bude dvakrát nervóznejšia, za mňa aj za Rada.

Ľubo, čo vám sadne viac, stolička režiséra alebo herectvo?

ĽUBO: Treba si rozmyslieť, dokedy chce herec hrať, čo chce hrať a či sa chce ďalej v tejto oblasti realizovať. Ako herec sa dostanete do určitého štádia, keď začnete hrať otcov, ohrdnutých milencov alebo prekvapených susedov. Tému o starých ľuďoch však môžete hrať raz, dvakrát do roka, takže ak chcete existovať v divadle, musíte si nájsť niečo, čo by vás zaujímalo. Ja som si splnil sen, ktorý sníva každý herec v šatni, o tom, že keby som bol režisérom, tak by som to robil celkom inak. Teraz sa venujem dramaturgii a réžii. Nie som typ režiséra, ktorého zavolajú do divadla a povedia mu: tu máme hru, zrežíruj to. Prevádzkových režisérov si vysoko vážim, ja by som nedokázal režírovať akúkoľvek hru na požiadanie. Vyberám si hry, na ktoré mám kľúč, viem, ako ich poňať. Som pozitívne naladený človek a mám rád komédie.

Vo filme Pokoj v duši ste stvárnili podnikateľa Budaja. Aký bol po dlhom čase návrat pred kameru?

ĽUBO: Priznávam, že sa mi do toho príliš nechcelo. Ale režisér filmu, Vlado Balko, kedysi o mne natočil krátky film, a keď prišiel a povedal, aby som hral v jeho novom filme, nemohol som odmietnuť. Na druhej strane, rola podnikateľa, ktorým som aj v reálnom živote, ma príliš nezaťažovala. Naopak, bolo to zaujímavé. Keď som si prečítal scenár, uveril som mu. Myslím si, že je to film, ktorý sa bude dať v zahraničí predať, pretože napriek tomu, že je slovenský, zobrazuje problém vzťahov a môže sa odohrávať kdekoľvek.

Ako rodina spolu podnikáte v rôznych oblastiach. Aké sú pozitíva a negatíva rodinnej firmy?

ĽUBO: Ak to funguje, niet lepšej firmy, pretože problémy sa neriešia len v kancelárii, ale aj na spoločnom obede, na návšteve detí, vnukov. Ale takáto firma môže byť zároveň veľmi nebezpečná, lebo vie rodinu aj rozbiť.
RADO: Keď príde k problému, je to horšie, lebo ten problém sa vám premietne aj do rodiny. Keď sa rozídete so spoločníkom, každý idete svojou cestou a je to vybavené. Ale keď sa vo firme rozídete s bratom, nemôžete ho len tak vymazať zo svojho života.

Často riešite v súkromí firemné záležitosti?

RADO: Je to skôr problém môjho otca, on to stále robí. Už mu aj hovoríme, nerozprávajme sa o robote, teraz sa slávia narodeniny. Asi sa to už neodnaučí. (smiech)

Ako trávi rodina Romanovcov spolu voľný čas?

ĽUBO: Chodievame na Záhorie na chatu. Nie je to jedna chata, ale dva domy na spoločnom dvojhektárovom pozemku, takže sa tam všetci pomestíme. Máme v kuchyni veľký stôl, pri ktorom sedávam so svojimi vnukmi, synmi a s nevestami, ktoré mám ako dcéry, a cez víkendy spoločne obedujeme.