Chcem pomáhať ľuďom v núdzi

Nad tým, kam si podať prihlášku na vysokú školu, si Sandra dlho hlavu nelámala, bolo to jasné – štúdium sociálnej práce. Veľkým vzorom pre ňu bola jej mama, ktorá dvadsať rokov pracovala ako sociálna pracovníčka. Sandra sa počas školskej praxe starala o bezdomovcov, myšlienkou založiť združenie na pomoc ľuďom bez strechy nad hlavou sa však vtedy vonkoncom nezaoberala. Prišlo to samo od seba.

Zrod časopisu

„Organizácia, ktorá vydávala pouličný časopis v Maďarsku, chcela pomôcť rozbehnúť podobný projekt u nás, nemali sa však na koho obrátiť. Mne a mojim dvom spolužiakom sa myšlienka veľmi páčila. Takýto časopis nie je len pasívna pomoc, akou je vloženie peňazí do nastavenej dlane. Bezdomovec – predajca nečaká v kúte, kým ho niekto zachráni. Postaví sa na ulicu a predáva, čím sám vyvinie nejakú námahu a preberie zodpovednosť za svoj život. Možno to znie ako maličkosť, ale pre sebaúctu človeka je to veľmi dôležité,“ vysvetľuje Sandra. So spolužiakmi ponúkli maďarskej organizácii spoluprácu a tak sa zrodil časopis Nota Bene.

Pouličné začiatky

Traja študenti sociálnej práce začínali vydávať Nota Bene doslova na ulici. „Prvý mesiac sme si zriadili hlavný stan na železničnej stanici, porady sme mávali v bufete a časopisy vydávali vonku na krytej lavičke. Už bol október, začínalo byť zima a my sme na chrbtoch museli vláčiť ťažké ruksaky plné časopisov. Vyzeralo to s nami veľmi zle,” spomína dnes s úsmevom Sandra na neľahké začiatky. „Nakoniec sa nám podarilo s vypätím všetkých síl získať priestory na Karpatskej ulici.“ V ošarpanej budove sídlia dodnes.

Divadlo, internet a futbal

V septembri Proti prúdu oslávilo už siedme narodeniny. Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Hlavnou náplňou zostalo vydávanie časopisu Nota Bene, okrem toho však poskytujú aj právne a sociálne poradenstvo, v zime a v lete vydávajú šatstvo a teplé jedlo. Bezdomovci si tu môžu zatelefonovať, na počítači napísať životopis a na internete vyhľadať ponuky práce. Podľa Sandry je nemenej dôležitá aj práca takzvaných streetworkerov, ktorí pomáhajú priamo v teréne. Snažia sa nájsť východisko z ich situácie, poskytnú im jedlo, šatstvo alebo horúci čaj, prípadne im zabezpečia prepravu, nocľah a ošetrenie.

„Pred pár rokmi sme presadili zriadenie nízkoprahovej nocľahárne, v ktorej prichýlia každého, aj bezdomovcov, ktorí sú alkoholici a pre túto závislosť ich inde odmietnu. Bojovali sme o to dva roky a fakt, že sa nám to nakoniec podarilo realizovať, považujem za malý zázrak,“ hovorí Sandra o jednom z najväčších úspechov ich združenia. Okrem starostlivosti sa snažia utužovať vzťahy. Každý rok sa zúčastňujú na Svetovom pohári bezdomovcov vo futbale, chodia na výlety po slovenských mestách, usporadúvajú večierky či vydávajú knihy, ktoré píšu bezdomovci. „Aj divadlo Nota Bene, ktoré dnes už funguje samostatne, vzniklo pôvodne u nás. Týmito činnosťami sa snažíme v našich predajcoch rozpáliť iskru a vytrhnúť ich z apatie,“ konštatuje Sandra.

S predsudkami sa nestretla

Sandra by svoju prácu nemenila za nič na svete, aj keď priznáva, že občas mala zajačie úmysly. „Musím čeliť toľkým výzvam, že mi občas napadlo, či si nenájsť niečo jednoduchšie. Vždy si však nakoniec uvedomím, že táto práca má obrovský potenciál. Okrem toho pri nej cítim, že sa rozvíjam ako človek.“ Hoci veľa ľudí má predsudky voči bezdomovcom aj voči ľuďom, ktorí im pomáhajú, Sandra žiadne skúsenosti s negatívnymi reakciami nemá. „Ľudia v mojom okolí to berú tak, že je to práca ako každá iná.“ Prácu si neidealizuje, ako však hovorí, treba dať ľuďom možnosť voľby. „Ak im nedáte šancu, nemôžu sa slobodne rozhodnúť, či chcú na svojom živote niečo zlepšiť, alebo naďalej zotrvajú v začarovanom kruhu beznádeje. Veľa z ľudí na ulici si zvykne na svoj život natoľko, že už neverí žiadnej zmene. My ich postrčíme, aby si uvedomili, že nie sú pierko unášané vo vetre, ale že ich postavenie môže byť iné a oni sami vlastnými schopnosťami to potom dokážu.“