Vaše príbehy: Z väzenia domov

Vydaj neprichádza do úvahy! Vieš, koľko máš rokov? – otec bol neústupný a o Evinej svadbe nechcel ani počuť. „Oco, myslím, že si zabudol, že som tehotná,“ nedala sa. „No a čo? Nie si prvá ani posledná, ktorá vychová dieťa sama.“ Ale prečo by ho, dokelu, mala vychovávať sama, keď otca svojho dieťaťa ľúbi, chce s ním žiť do smrti a šla by za ním aj na kraj sveta? Svadba bude, či s rodičmi, alebo bez nich! – postavila si hlavu sedemnásťročná študentka zdravotnej školy. Maturita počká. A keby aj nepočkala, jej to bolo fuk. Eva si už nepamätá, kto prvý ustúpil, otec či mama. Zrejme mama, dievča z Oravy. Asi ona bola náchylnejšia vydať dcéru za Slováka. Karlove Vary, kde žili, považovala už za svoj domov, ale... Tak nech Eva ide, kam ju srdce ťahá!

Svadba bola ako z rozprávky. Aj prvé roky manželstva. Hlava rodiny pristavila k rodičovskému vlastný dom, zasadila strom a syn... Vlastne ten už bol splodený! A po ňom prišli na svet dve dcéry. Len Eva cítila, že s nedokončenou strednou školou je dobrá akurát k hrncom a plienkam. O maturovaní s troma malými deťmi však jej muž nechcel ani počuť. Nechcela mu robiť niečo za chrbtom. Len využila jeho odchody na montáže a urobila si ošetrovateľský kurz. Ten kurz by ešte prežil, ale zamestnanie s nočnými službami nie. Hádky nemali konca. Eva si spomenula na otcove slová: „Keď odídeš na Slovensko, nikdy nebudeš šťastná.“ Mal pravdu?

Sama

Keď sa nad tým všetkým zamyslela, mala po siedmich rokoch manželstva na výber len dve možnosti. Jednu zlú a druhú ešte horšiu. Zostať v manželstve, ktoré sa zmenilo na jednu nepretržitú hádku, alebo odísť a zostať sama. A to doslova. Muž sa nemienil vzdať detí za žiadnu cenu a Eva po rozvode nemala šancu o ne bojovať. Bola bez bytu, bez práce... V podstate na ulici. Rok po svadbe jej zomreli obaja rodičia. Otca ako pohraničníka na československo-nemeckých hraniciach postrelili a mama sa do dvoch mesiacov utrápila žiaľom. Eve bolo jasné, že naspäť je cesta nemožná. Zobrala prácu barmanky. Bola prvá, ktorá sa jej ponúkla. Síce na míle vzdialená jej profesii, ale peniaze potrebovala. Našla si podnájom. Z dna sa krôčik po krôčiku šplhala hore. Za deťmi. U prvorodeného Dávida (8) nemala šancu. Sklamala ho, prakticky pre neho zomrela. Nechcel ju ani vidieť. Dievčatá by aj chceli. Ale za ne rozhodol otec. Nie a bodka. Chodievala za nimi aspoň cez prestávku do školy. Pritúliť si ich na pár minút, kým nezazvoní a nezatvoria sa za nimi dvere triedy.

Zmluva s diablom

Milan bol kamarátkin kamarát. On bol sám a ona sama. Jednoducho jeden druhému zostali. Najskôr mali spoločný len podnájom, potom dcéru Mirku, za ňou Martinku, Máriu a Michalku. Na garsónku priveľa podnájomníkov, uvedomila si Eva. Potrebovali väčší byt – niečo, na čo nemali. Vtedy za ňou do baru prišli takí dvaja s vyholenými hlavami. Vraj jej peniaze dajú, stačí, ak im čosi podpíše. Asi jej v tom momente pripadali ako anjeli z neba, a tak zmluvu s nimi podpísala. Už o pár dní bolo jasné, že sa upísala diablovi. O peniazoch na jej byt nepadlo ani slovo, zostala len kúpno-predajná zmluva s Eviným podpisom v kolónke „predávajúci obchodných priestorov“ a pod ním suma so šiestimi nulami. Ona, čo nič nemala, práve spravila obchod za milióny! Akože. Keď trvala na dodržaní sľubu, ušlo sa jej len varovanie: Ešte raz o tom pípneš a dcéry sa ti zo škôlky nevrátia. Utekala na políciu. Udať samu seba a zachrániť deti. Postavili ju pred súd, naparili päť rokov za podvod a povedali, že ešte môže byť rada. „Vášho komplica zastrelili, môžete byť rada, že ste vyviazli takto.“ Rada... Myslela na svoje dievčatá a po lícach sa jej kotúľali slzy. Čo s nimi bude a čo bude s týmto tu, pohladkala si zaobľujúce sa bruško. Milan sa stratil, len čo zacítil problémy.

Povolávací rozkaz

Eva mala pár mesicov do pôrodu. Potom už bolo len otázkou času, kedy dostane „povolávací rozkaz“. Kým sa s igelitkou postaví pred bránu väznice, musí toho veľa stihnúť. Na prvom mieste boli deti. Súd rozhodol o ústavnej výchove, ale nechcela, aby sa jej stratili z očí. Musia byť blízko nej. Keď sa narodila Magdalénka, Eva už len rátala dni. Nevedala si predstaviť, že nebude s Mirkou, keď sa začne učiť násobilku, že nebude Martinke viesť ruku, keď sa bude učiť písať prvé písmenká, že Máriu Mišku neprivinie k sebe, keď ich v noci zobudí zlý sen. A Magdalénka? Kto ju naučí povedať mama? Úrady ju umiestnili v dojčenskom ústave na severe republiky. Štyri staršie deti zostali v blízkom domove rodinného typu. Dievčatká moje... Už zostalo len rozpredať nábytok a vyprázdniť prenajatý byt.„Idem na výlet a strašne dlho sa neuvidíme,“ úsmevom na rozlúčku ukrývala pred deťmi plač.

100 hodín a 100 dní

Nemalo význam obzerať sa za seba, Eva pevne chytila kľučku a vošla. V prijímacej kancelárii väznice ju čakala kôpka modrosivých teplákov. „Vyzlečte sa!“ navigovala ju staršia žena sediaca za pultíkom, ktorý miestnosť delil na dve polovice. V prvej sa ešte chvíľu cítila ako človek, v druhej už bola väzenkyňa. V neforemnej, o päť čísel väčšej teplákovej súprave ju odviedli do cely. Po deviatich dňoch jej dali možnosť odísť do inej väznice. Opäť jej vrátili šaty. Vďakabohu aj za tých pár hodín vo svojom. Toľko trval presun do ústavu na výkon trestu. A potom opäť všetko dolu. Našťastie, väzenské rovnošaty aspoň trochu prispôsobovali konfekčným veľkostiam. Čakala ju opäť nová cela a nové spoluväzenkyne. Jedna aj druhá sedeli za vraždu. Hoci tisíckrát jej vnútro protestovalo, že k ním nepatrí, tisíckrát ho zahriakla: Ale patríš! Zdalo sa jej, že deň tam má sto hodín a týždeň sto dní... Prosila až ministra, aby mohla vidieť svoje dievčatá. Povolili jej to po dlhých štyroch mesiacoch. Možno preto, že boli Vianoce. To bol darček! Krásny, aj boľavý zároveň.

Chcem sa vrátiť do basy

Keď prežila prvý rok, verila, že prežije aj druhý, tretí, štvrtý... V piatom sa dostala do väznice s voľným pohybom. Žiadne mreže, otvorená brána, žiadne sivé uniformy, normálne šaty. Za dobré správanie ju pustili o päť dní skôr. Okamžite utekala za deťmi. Ale kam potom? Občianske združenie Maják, ktoré pomáha takým ako ona, jej našlo ubytovňu. Eva tú zatuchnutú, špinavú a smradľavú miestnosť odmietla nazvať bývaním. „Čo mám robiť, aby som sa mohla vrátiť?“ volala zúfalá do väznice. „Eva, vy ste sa zbláznili!“ ozvalo sa v telefóne. Ešte nie, ale určite sa zbláznim, pomyslela si a donekonečna drhla izbu, v ktorej mala prespať. No hneď na druhý deň začala hľadať podnájom a potom otca svojich detí. Ani nevedela, či ich ešte niečo spája. Len nemohla zostať na všetko sama. Keď mu navrhla, aby začali tam, kde pred piatimi rokmi skončili, mykol plecom. Prečo nie? Aspoň budú zarábať na strechu nad hlavou dvaja.

Eva dostala šancu v Majáku. Zamestnali ju, aby pomáhala takým, ako je sama. Kto iný by im rozumel lepšie? Lenže akokoľvek dobre to nakoniec vyzerá, nie je to ono. Bez dievčat, ktoré sú stále v domove, to nikdy nebude ono. Evu síce pustili domov, ale garsónka, ktorú si s Milanom opäť prenajali, ním ešte nie je. Domov to bude, až keď v ňom budú všetci spolu. Urobí pre to všetko. Veď od nej už nemôžu žiadať nič horšie, ako prežiť päť rokov vo väzení preč od detí. Na všetko ostatné je pripravená.

Každý dostane, čo potrebuje

Občianske združenie Maják pomáha ľuďom po výkone trestu, týraným ženám a deťom, ťažko zamestnateľným, psychicky chorým, menšinám a chudobným. Vďaka projektu „Učíme sa pracovať“ dostávajú šancu vyskúšať si prácu s prútím, drevom či drôtom. Pracovníci Majáku zároveň vytvorili „Inkubátor pracovných zdrojov“, v ktorom „šijú“ pracovné miesta na mieru klientom. Výplatné termíny sú tiež na mieru – niektorých vyplácajú denne, iných raz za týždeň či mesiac. Projektom „Šatstvo za prácu“ učia ľudí, že nič nie je zadarmo. Každý dostane, čo potrebuje, ale až vtedy, keď si na to zarobí, napríklad upratovaním.
KONTAKT: 037/642 24 74, www.majak.sk