Braňo Bystriansky (40) miluje teplé noci pod holým nebom. Má ich za sebou už stovky a to v rôznych krajinách. Aj toto leto ich prežil niekoľko. Naložil rodinu do karavanu a šesť týždňov sa túlali krížom-krážom po Európe.

Tento rok ste si kúpili karavan. Splnili ste si chlapčenský sen?

Áno, už ako chlapec som si predstavoval, ako budem cestovať. Pokojne si môžem hovoriť dieťa šťasteny, lebo sny sa mi plnia. Je totiž dôležité vedieť si ich želať. Je hlúposť želať si plný kufor peňazí. Lepšie je: „Chcel by som vedieť niečo robiť dobre.“ A ono to neskôr prinesie peniaze.

Toto leto ste ho mali možnosť prvýkrát vyskúšať. Rodinka si pochvaľovala?

Prázdniny boli úžasné. Nasadli sme do karavanu a ani sme poriadne nevedeli, kam pôjdeme. Mali sme len predbežný plán. Za šesť týždňov sme prešli kus Európy, zažili sme mnoho vecí. Väčšinu času sme strávili na Sardínii, potom sme si ešte pozreli Dolomity. Šesťročná dcéra Lesanka je už od jedného roka zvyknutá spať v stane, takže karavan bol pre ňu luxus. (smiech) A pre syna Matúša, ktorý na dovolenke oslávil prvé narodeniny, to bola cestovateľská premiéra.

Manželku ste museli dlho prehovárať na prvú noc pod stanom?

Neviem, či som ju prehováral. Myslím, že som jej dal dosť jasne najavo, že to takto chcem. Čiže nemala veľmi na výber. (smiech)

Ako teda dopadla prvá spoločná stanovačka?

Manželka mala asi osemnásť a ja dvadsaťtri rokov. Boli sme na Sicílii. Jeden večer, možno päťsto metrov od nás, sme zažili prestrelku. Bol to krásny romantický večer na pláži a zrazu streľba! Hral som sa na hrdinu a vravel, že to je normálne, že o nič nejde. Ale obavy som, samozrejme, mal. Alebo počas jazdy som požiadal manželku, aby sa pozrela do mapy, kadiaľ máme ísť, lebo tam bola nejaká obchádzka. Keď rozložila mapu, cez otvorené okno ju odfúklo preč. Musel som zastať na okraji cesty a šiel som ju hľadať medzi tých hrdlorezov. Bol som vtedy strašne nahnevaný. Žena ma sledovala v spätnom zrkadle, ako zúrim. (smiech)

Viete si v podobne nebezpečných situáciách zachovať chladnú hlavu?

Áno, hneď mi napadne, ako daný problém vyriešim. Aj manželka je v pohode, keď ide o vážne veci. My sa vieme pohádať len na somarinách. V dôležitých veciach sa zhodneme.

S akými zážitkami ste sa vrátili tento rok?

Určite budeme ešte dlho spomínať na to, ako som ženu s dcérou zabudol na pumpe. Natankoval som, vrátil som sa do auta, pozrel som, že Matúš spí v sedačke a v karavane bolo tiež ticho. Myslel som si, že ony dve spia tiež. Tak som teda naštartoval, až zrazu prišla zvonka poriadna rana, pozerám bokom a nejaká bláznivá ženská beží popri aute. Pozriem lepšie, veď to je moja žena. Dcéra za ňou kričala: „Maminka, nenechávaj ma tu. Nikoho tu nepoznám.“ (smiech)

Vymenili by ste niekedy karavan za päťhviezdičkový hotel?

Určite nie. Hotelov si počas roka na divadelných zájazdoch užijem dosť. Neláka ma to. Chcem byť radšej v prírode. Keď človek spí mesiac pod holým nebom a potom si ľahne do postele, je to zvláštny pocit. Takáto forma cestovania má množstvo výhod. Človek objaví krásne miesta, kam nechodí veľa turistov, a spozná nových ľudí. Čundráci sú iná fajta ľudí, sú mimoriadne ústretoví.

Vaše deti majú zaujímavé cestovateľské zážitky už od útleho detstva. Aj vy ste s rodičmi takto čundrovali?

Pamätám si na prvú dovolenku s rodičmi a bratom v Bulharsku. Spali sme v stane na pláži, kde nikto nebol. Mal som iba šesť rokov. Neskôr sme s kamarátmi chodili na čundre a spávali sme pod holým nebom.

Snívali ste vtedy pod hviezdami, že raz vy, študent elektrotechnickej priemyslovky, budete stáť na doskách, ktoré znamenajú svet?

Ako chlapec som o herectve nesníval. Bola to náhoda. V pätnástich ma zavolal kamarát na konkurz do divadla a zobrali ma. Rodičia z toho neboli nadšení. Hercov brali, že sú to len „kolotočári“.

Dodnes ste pre nich iba „kolotočár“?

Otec mi tak istý čas ešte hovoril, dnes mi vraví maestro. Z toho tiež nie som nadšený. Rodičia pochopili, že to s herectvom myslím vážne až vtedy, keď ma prijali na VŠMU. Uspel som na druhýkrát. Medzitým som rok balil vo fabrike mixážne pulty do dební. Hovoril som si, že nechcem takto žiť, preto som mal motiváciu na sebe pracovať, aby som sa na školu dostal. Keď ma už videli v divadle stáť vedľa pána Chudíka, Zvaríka a iných osobností, bola to pre nich veľká vec a urobilo im to veľkú radosť. Hlavne preto, lebo v puberte veľa nádejí do mňa asi nevkladali.

Bol som veľmi živé, také výtržnícke dieťa. Zaujímalo ma všetko, čo bolo zakázané. Kým o dva roky starší brat bol seriózny, cieľavedomý a každé leto chodil pracovať do Nemecka, ja som po škole hodil tašku, išiel som na pivo a nepremárnil som žiadnu príležitosť, keď sa dalo zo školy zdrhnúť. Keď boli nejaké problémy, neriešil som ich s bratom. Radšej som išiel za starkou do Zvolena, ktorá mi dávala životné rady: „Keď ťa bijú, zober kameň do ruky, treskni ich a bude pokoj.“ Hneď som si to zobral za svoje. (smiech) My dvaja s bratom sme boli úplne rozdielni. Bývali sme síce spolu v jednej izbe, ale každý mal svoj svet. Zblížili sme sa až teraz v dospelosti.

Keď som otca vytočil, vedel ma stĺcť jedna radosť. Nevytáčal som ho cielene, ale robil som to dosť často. Vždy som vedel, keď som robil niečo zlé, že za to príde aj trest. Napriek tomu som si to užil. Toľko som povyvádzal, že o mnohých veciach dodnes rodičia nevedia.

Tak je možno najvyšší čas im niečo prezradiť.

Ako dvanásť či trinásťroční sme s kamarátmi chodili neďaleko vlakovej stanice na miesto, kde nákladné vlaky pribrzďujú a vchádzajú do stanice. Vyskakovali sme na ne a čakali, kam nás až dovezú. Páčil sa nám adrenalín. Keď si ale toto prečíta mama, vlasy sa jej dupkom postavia.

Aj vy ste na deti prísny, ako bol váš otec?

Nie som až taký prísny. Moje deti majú veľkú voľnosť. Hoci šesťročnej Lesanke už rastú rožky. Ale darí sa jej so mnou manipulovať. Minule mi povedala: „Trošku urobím na teba oči, dám ti dve pusinky a potom mi všetko dovolíš.“ (smiech)

Asi áno, aj keď ona je často prísnejšia. Ja som napríklad dcéru ešte nezbil. Manželka ju občas vyfliaska, len tak výska.

Nie, to nesmiem spraviť. Keď mňa otec bil, mama sa ma išla zastať,a tak spravil poriadok aj s mamou. (smiech)

S manželkou ste spolu sedemnásť rokov. Iskra, ktorá preskočila na začiatku, je vo vzťahu stále?

Áno, iskierka zapálila oheň, ktorý sa stále zväčšuje. Veď čo už len môže viac muž od ženy dostať ako krásnu dcéru a úžasného chalana. Bol by som ešte šťastnejší, keby sa mi ju podarilo nahovoriť na tretie dieťa. Žiaľ, už sa mi to asi nepodarí. Bavili sme sa o tom a odmieta to. Pri druhom tehotenstve si totiž odtrpela viac, ako je normálne. Som vôbec rád, že to prežila.

Dnes takmer každý rieši, ako vyzerá, čo dá do úst, obzvlášť vtedy, keď je na očiach verejnosti. Aj vy ste tomu prepadli?

Robím to presne naopak. Kým moji kolegovia si dávajú pozor na to, čo si v reštaurácii objednajú, aké oblečenie si kúpia, aby zapadli do dnešnej uniformovanej módy, pričom to možno ani nemajú radi, ja jem a vyzerám podľa toho, čo sa mne páči a mám rád. Niektorí to majú tak programovo vymyslené, že ešte aj komunikujú a kamarátia sa len s tými, z ktorých niečo majú. Nielen v rámci divadla si dohadujú spoluprácu s riaditeľmi, tlačia sa na tie-ktoré role. Mne sa to zdá byť nečestné.

✔ Ktoré krajiny by rád precestoval karavanom?<br />Škandináviu, Korziku a vnútrozemie Francúzska.

✔ Aká sezóna ho čaká?<br /> V divadle budeme skúšať hru Václava Havla Audiencia. Budeme chodiť na zájazdy s predstavením Rozhodcovia.

✔ Prekvapuje manželku nevšednými darčekmi, keď má sviatok?<br /> Nie. Poviem jej, nech si nájde na internete, čo chce a ja jej to zaplatím.

Imro z Paneláka, Braňo Bystriansky: Zabudol ženu na pumpe!

Výber pre vás

Imro z Paneláka, Braňo Bystriansky: Zabudol ženu na pumpe!

Súvisiace články

Juraj Slezáček z Paneláka: Z testu pre deti vyšiel ako debilný!

Zuzana Haasová z Paneláka: Radšej plastika ako drahé krémy

Veľká spoveď Diany Mórovej: Každá žena robí, čo môže

Výber pre vás