Hoci študoval v Grécku, aj tam stále rád chodieva, nepovažuje sa za odborníka na túto krajinu. Aj keď neje mäso už osemnásť rokov, netvrdí, že všetci by mali byť vegetariáni. Bude však z moderátora Martina Pyca Rauscha (35) televízny kuchár?

Boli by jedlá z vašej <a href="https://kucharky.cas.sk/knihy/kucharske-knihy/moje-jedlo.html?page_id=3720" target="_blank">kuchárskej knihy Moje jedlo</a> hodné prezentovania v jednej z kuchárskych súťaží, ktoré sú momentálne trendom aj u nás na televíznych obrazovkách?

To si nemyslím. Vôbec nespĺňajú podmienky súťaženia. Určite by neobstáli v kritériách, ktoré sú predpokladom na úspech práve tam. Okrem toho ja nie som súťaživý typ. Nemám ambície ísť variť do televízie. Touto knihou som len chcel ukázať, ako sa stravujem a odpovedať na otázku, čo jem, ak nejem mäso. Kniha nevznikla ani preto, aby som teraz niekoho presviedčal o tom, že vegetariánska strava je tá najsprávnejšia voľba. Pre mňa je tento spôsob stravovania vhodný, ale určite to nie je zdravé pre každého.

Čo sa teda stalo v deväťdesiatom štvrtom, keď ste si povedali, že mäso už nikdy viac?

Nestalo sa nič, bola to skôr postpubertálna rebélia. V tom období si chce človek veľa vecí dokázať. Bol som študentom na hotelovej akadémii, niečo som sa v škole naučil variť, a tak som si raz doma povedal, že uvarím sójové mäso. Otec o mne výrazne pochyboval, že to dokážem aj zjesť a vydržím sa takto stravovať nejaký čas. Týmto pochybovaním ma povzbudil. Povedal som si, že to určite dokážem. Po čase už zo mňa počiatočná rebélia opadla a mäso som vylúčil úplne. Takže aj mama mi už pripravovala jedlo zvlášť. Hoci to pri štyroch deťoch vôbec robiť nemusela, napriek tomu sa veľmi snažila. Zbytočne sa nad tým nezamýšľala, nekrútila hlavou. Možno len v kútiku duše dúfala, že ma to raz prejde. (smiech)

Súťaživý typ síce nie ste, ale aké ste mali ambície ako stredoškolák?

Nikdy som nemal veľké ambície, ani plány, čo chcem v živote robiť. Netušil som, kam sa budem po škole uberať. Vedel som, že musím absolvovať vojenskú službu, ale ďalej nič. Veď na hotelovú akadémiu som okrem iného išiel aj preto, lebo sa na nej študovalo päť rokov a tajne som dúfal, že dovtedy túto povinnosť zrušia. Žiaľ, nestalo sa, a tak som zabil rok v službe tomuto štátu a cítim sa ukrivdený kvôli zbytočne stratenému roku života a to hneď po ukončení školy! Vždy ma bavilo cestovať, ale o tom som ako chlapec mohol skutočne len snívať. Najlepšie je nezamýšľať sa nad tým, čo bude. Netreba mať veľké plány, lebo ak to nevyjde, človek je sklamaný.

Keďže veľa plánov som nemal, ani sklamania neboli veľké. Tým, že pochádzam z istých pomerov, spomínam si, že ako chlapec som si vravel, že chcem mať vlastný byt aj auto. Toto želanie som vyslovil ako pätnásťročný, keď som cestoval do školy v natlačenom autobuse. Našťastie, splnilo sa to. Ale určite som nebol upnutý len na byt, auto, byt, auto... A čo sa týka pracovnej oblasti, už dnes môžem povedať, že sa toho udialo nad rámec, ako by som čakal.

Ale vraj ste mali plány žiť v Grécku. Dnes ste rád, že ste z toho upustili?

Také plány som nikdy nemal. V Grécku som študoval a strávil tam dve letá na prelome rokov 2004 a 2005. Novinári si zo mňa urobili znalca Grécka, ja sa ním však necítim. Ale kto by nechcel žiť pri mori? Na dovolenke som tam bol aj tento rok. Videl som tú desnú situáciu. Napriek všetkému mám pocit, že Gréci to statočne znášajú. Možno si hovoria, dnes budeme hladovať, ale nemusíme zomrieť. Sú viac životaschopní. Podľa mňa, ak by sa Slovensko ocitlo v podobnej situácii, ľudia u nás by boli depresívnejší a páchali by viac samovrážd. My sme boli vždy niekým utláčaní, a to si nesieme stále so sebou.

Mimochodom, vy ste skutočne boli na vojne? „Neblicovali“ ste modrou knižkou?

Áno, bol som a robil som moderátora v umeleckom súbore. S orchestrom sme chodili po kasárňach. Pamätám si na tie časy veľmi dobre. Ostatní nás tam volali umelci, ktorí z ich pohľadu nič nerobia. O to to bolo drsnejšie. Presne si pamätám tváre ľudí, s ktorými som tam bol, hoci s nikým nie som v kontakte. Bola to však dobrá skúsenosť, lebo nie je nič trápnejšie ako moderovať vystúpenie orchestra pre vojakov, ktorí sú v publiku z povinnosti, neúčasť sa trestala. Dno hanby som si teda vyskúšal dosť skoro. (smiech) Bolo to dobré aj v tom, že som zažil pocit, ako sa možno cíti človek, keď ho pustia z basy. Tak som sa presne cítil po mesiaci na prijímači, kde sme si napríklad raz denne presne o siedmej večer mohli ísť zapáliť. Na piatich metroch štvorcových nás bolo asi sto. Ironicky som si hovoril: „Som rád, že som Slovák a som vďačný tejto krajine za vojenskú službu. Pretože v inom štáte by som zrejme musel spáchať nejaký zločin, aby som sa cítil ako trestanec.“

Ste ako vyučený hotelový manažér prísnejší na personál v reštaurácii? Všímate si, či robia všetko správne a upozorníte ich, ak sa vám niečo nepozdáva?

Všímam si, ako sa personál správa, ale ak niečo nie je v poriadku, nie som taký, že by som ich upozorňoval. Viem sa prispôsobiť miestu, kde jem. Ale či už je to najluxusnejšia reštaurácia alebo zašitá dedinská taverna, pre mňa je dôležité, ako sa k hosťovi správajú. Ak mi donesú obitý tanier alebo špinavý príbor, ale som tam vítaný, akoby sme boli rodina, viem sa cez to preniesť. Žiaľbohu, u nás sa často stretávam s chladnosťou od personálu. Niektorí to riešia tak, že nenechajú prepitné. Ja zas nechám vždy. Ale keď odchádzam, určite si na mne všimnú, či tam ešte niekedy prídem, alebo som tam bol naposledy.

Asi dvakrát v živote, keď som si objednal niečo bez mäsa a v jedle som našiel šunku. Prípadne som si dal zeleninovú polievku, ktorá bola z mäsového vývaru. To ma vie nahnevať. Ak si však mám vybrať, radšej sa stravujem doma.

Čo teda pripravujete pre hostí, keď ich pozvete na obed či večeru? Prispôsobujete sa vy im, alebo oni vám?

Prispôsobujem sa pozvaným i celkovej atmosfére. Obyčajne však ani pre nich nevarievam mäso. Ale to neznamená, že som ho nepripravoval. Pamätám si, že keď som chcel potešiť mamu, keď bola chorá, varil som pre ňu mäso. Alebo na rodinnú oslavu pre dvanástich ľudí som piekol morku s jablkami a všetci si pochvaľovali. Vtedy som si z nej aj zobol, ale opätovne som sa presvedčil, že ostanem radšej pri svojom jedle. A občas varím mäso pre svoje mačky. Inak ma mäso v surovom stave odpudzuje.

Mávate rovnaké pocity aj keď idete okolo stánku s rýchlym občerstvením a poviete si: „Toto ja nikdy nebudem jesť...“?

Nesnažím sa nič si odopierať. Na čo mám chuť, to si dám. Asi mám dať niečo nezdravé, pripravím si napríklad hranolčeky s majonézovo-jogurtovým dipom, za tým si dám koláč, vínko a ešte čipsy. Alebo velikánsky nanuk a zapijem ho kolou. Na tom si viem poriadne zgustnúť. (smiech) Svoj spôsob stravovania však určite nevnímam ako diétu. Práve tie som nikdy nedržal.

Chýba mu práca v rádiu? ✔ Chýbajú mi staré časy, keď rádio bolo obrovským zdrojom informácií.

Aké jedlo sa mu spája s detstvom? ✔ Mal som veľmi rád omáčku zo sviečkovej.

Vypýtal si už v reštaurácii recept? ✔ Už sa mi to stalo. Napríklad v Taliansku.

Ako často športuje? ✔ Pre problémy s chrbticou je to u mňa viac o strečingu. Ak šport, tak plávanie, prípadne korčuľovanie.

Martin Pyco Rausch: Bude z neho televízny kuchár?

Výber pre vás

Martin Pyco Rausch: Bude z neho televízny kuchár?

Súvisiace články

"Arogantný frajer" Juraj Kukura: Vek je sprostosť

Horkokrvné manželstvo Batthyányovcov: Čím sa vytáčajú?

Zmyselná až do špiku kostí: Buďte aj vy ako Monica Bellucci

Výber pre vás