Speváčka Petra Černocká (63) otvorene hovorí o svojom súkromí. V knihe Z očí do očí, ktorá práve vychádza, sa zverila, ako niesla stratu svojho syna, ktorý zomrel krátko po pôrode, ale aj o svojom nevydarenom manželstve s manažérom Janom Vaculíkom.

Hovorí sa, že najlepším vkladom do života je šťastné detstvo..

V tomto smere som mala celkom šťastie. Otec právnik, mama úradníčka a o päť rokov starší inteligentný brat. Takže slušná rodinka, kde sa všetci mali radi. Všetko by išlo hladko, keby mamička nemala vrodenú srdcovú vadu, ktorá sa zhoršovala.

Bývala striedavo doma a v nemocnici, takže som ako malá občas musela chodiť aj do celotýždennej škôlky a neskôr som bola ako školáčka dieťa s kľúčom na krku, od ktorého sa očakávala samostatnosť. Keď bola mamička v nemocnici, po škole sme šli s bratom domov, napísali si úlohy a potom šli niekam von a potom už dorazil z práce otec a mohol sa nám trochu venovať. Bola to škola. Nakoniec som mala deväť a raz sa mamička z nemocnice nevrátila.

Ako veľmi sa potom zmenil váš život?

Nastalo obdobie, kedy zvyšok našej rodiny fungoval akosi mechanicky. Spočiatku som nemohla uveriť, že už mama nie je, pretože sa ani nikto nenašiel, kto by so mnou tento fakt nejako citlivo prebral. Otec na to zrejme nemal silu, brat bol nešťastný a čo sa v ňom dialo, si nechával pre seba. Takže nakoniec, ako plynul čas, sme si na novú situáciu museli zvyknúť. Našťastie pre mňa a nanešťastie pre brata Pavla sa otec skoro znova oženil.

Keď prišla Hana, tak sa našej novej mamke hovorilo, mala som desať rokov a v tomto veku si dieťa ešte dobre zvyká na novú situáciu. Celkom som sa skamarátila aj s novým bratom Vaškom, ktorého mala Hana z prvého manželstva a mal asi tak trinásť.

Brat Pavel však už bol v puberte, ktorá je pre chlapca problematická a do toho mu ešte priniesol otec do domu macochu. Nikdy sa s tým nezmieril a nový brat bol pre neho len votrelec navyše. Pavel bol v v tomto veku pochopiteľne nekompromisný a Haničku chápal ako ženu, ktorá si chcela sobášom s otcom len polepšiť.

Je pravda, že Hanička v dobe, kedy sa zoznámila s mojím otcom, bola v dosť príšernej situácii, čo som neskôr, keď som dospievala, začala chápať. Bola sama s malým synom a pracovala na zmeny ako sprievodkyňa v električke. Navyše, zaujímala sa o ňu ŠtB.

Kedysi bývala so svojím manželom majiteľkou vinárne a keď sa dostali k moci komunisti, prišla o všetko a doslova s bábätkom v náručí utekala za hranice. Raz mi to rozprávala, ako ju nejaký muž previedol v noci lesom cez hranice na Šumave. Človek si to ani len nedokáže predstaviť. Skončila v nemeckom lágri a neskôr sa dostala do Brazílie.

Tam sa jej síce všetko darilo, pracovala v cukrárni, majiteľka si ju obľúbila a dokonca jej chcela svoj podnik aj prenechať, ale! Jej manžel úplne prepadol alkoholu, začal týrať rodinu a tak jej nenapadlo nič horšie, ako pred ním utiecť späť do Česka. Na českej ambasáde ju uistili, že keď vie jazyky, v Prahe si určite nájde dobrú prácu.

Ako ste sa vtedy cítili vy v novej rodine? Podporovala Hanička vaše spievanie?

Pre mňa to bol vtedy obrat k lepšiemu. Nová mama si ma okamžite obľúbila. Myslím, že veľmi túžila po dievčatku, pretože v nemeckom lágri prišla po pôrode o dieťa a bolo to práve dievčatko. Sama dobre spievala, takže môj talent ju veľmi tešil.

Aj vy ste prišli po pôrode o dieťa.

To je síce pravda, ale tie zhody náhod boli neuveriteľné. Obe sme napríklad slávili v rovnaký deň narodeniny. Obe sme sa narodili 23. a 24. novembra. Aj fyzicky sme si boli veľmi podobné. Takže nikomu ani len napadlo, že nie som jej dcéra. Aj ona kedysi prišla ako dievča o svoju mamu a macocha jej priviedla staršieho brata. Celý život sme nachádzali ďalšie osudové podobnosti a snáď aj preto sme sa mali rady.

S vaším vlastným bratom Pavlom si k sebe cestu nenašli?

Je to tak, a paradoxne prišla chuderka i o dobrý vzťah so svojím vlastným synom Vaškom. Ten bol zvyknutý na lásku od svojej mamy a teraz sa o ňu musel deliť s dvoma cudzími deťmi. Chlapci na seba žiarlili a vždy si mysleli, že Hanička nadržiava tomu druhému. Kontrolovali si porcie na tanieri a niekedy to bolo až na smiech, keby to v skutočnosti nebolo všetko také smutné.

Zle, pretože môj jediný priamy žijúci príbuzný Pavel sa so mnou odmieta stýkať. Snažili sme si to vydiskutovať, ale dopadlo to zle. Hanička nás bez toho, aby to tušila, doživotne rozdelila. Na tom, aká vlastne bola, sme sa nikdy nezhodli.

Vďaka úlohe Saxany vo filme Dívka na koštěti ste sa stali najpopulárnejšou herečkou roku 1972 a s filmom ste cestovali aj po svete. Užívali ste si slávu?

Bola som vo filmovej delegácii v Tunisku i v Mexiku. Bolo to priam očarujúce. V Mexiku som bola vo februári na izbu mi priniesli čerstvé jahody. Pripadala som si ako hviezda. Do cudziny ma pustili vďaka filmu, inak mi úrady vycestovať nikdy nedovolili. Bola to neuveriteľná doba. Ešte divnejšie je, že sme sa vtedy domu ani nedivili a bola to pre nás normálna realita.

Mali ste po dvadsiatke, slávili ste úspechy s pesničkami, natočili ste hlavnú úlohu, otehotneli ste, vydali ste sa. Darilo sa vám, na čo ste si len siahli. Potom však prišla hrozná rana. Myslíte si, že to bola daň za úspech?

Ja to tak nevidím. Nikde nie je dané, že za úspech sa musí raz zaplatiť. Keď vám ale úspech zatemní mozog, začnete si myslieť, že je to len vaša zásluha a vtedy sa určite stane niečo, čo by vás malo vrátiť nohami na zem. To mi príde celkom fér.

Čo vám prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že syn Petr, ktorý sa vám narodil, zomrel?

To, čo by si pomyslel každý. Pýtala som sa, prečo práve ja, ako to, že sa to stalo práve mne. Zavinila som to snáď niečím? Do tej doby som si život riadila sama. Šla som od úspechu k úspechu, čo som pokladala za svoju zásluhu a naraz toto, čo som nemohla ovplyvniť. Asi som sa mala dozvedieť, že nie som tá najchytrejšia a najlepšia. Musela som sa zoznámiť s novou skutočnosťou, že existuje niečo, čomu sa hovorí pokora.

Pôvodne ste mali rodiť v inej nemocnici, lenže v dobe vášho pôrodu tam maľovali a preto vás presunuli inam. Mamičiek tam bolo dosť a lekári nestíhali. Váš syn zomrel kvôli zlej technológii pôrodu. Kto vám najviac pomohol?

Sú chvíle, kedy si môžete pomôcť jedine vy sami a nikto iný. Teraz žijeme v dobe, kedy sa radi necháme dojímať smutnými osudmi cudzích ľudí. Ide však skôr o sentiment, ako o skutočný súcit. Sú ľudia, ktorí pošlú peniaze postihnutému dievčatku, alebo si vezmú psíka, ktorého postihol mediálne zaujímavý osud a potom pokojne kašlú na starú mamu, pretože starí ľudia nie sú takí roztomilí ako deti alebo psíkovia.

Keď ste si brali manažéra Jana Vaculíka, museli ste sa vydávať?

Áno, vydávala som sa v štvrtom mesiaci tehotenstva. Šaty som mala šité na mieru v drahom salóne a keď som šla na poslednú skúšku, krajčírka sa vydesila, že ma minule zle odmerala, pretože mi šaty v páse boli úzke. Priznala som sa jej, že to nie je jej vina.

Ako smrť vášho syna ovplyvnila vaše manželstvo?

Na túto tému by som mohla len špekulovať. Na manželstvo sú dvaja a ja sa môžem len dohadovať, ako to vtedy môj muž prežíval. Dôležité je, že sme potom ostali spolu takmer 13 rokov.

Počas manželstva ste sa však zamilovali do kapelníka svojej kapely Kardinálové Zdeňka Mertu. Čím vás očaril?

To nebolo veľmi ťažké. Zdeněk okúzľujúci bol a ešte stále je. Kedykoľvek sa vidíme, vždy ma to zaskočí a ešte stále cítim to dôverné priateľstvo, ktoré medzi nami bolo a nemalo byť tak dôverné.

Keby som vtedy mala dieťa, možno by to dopadlo inak. Mala som pocit, že keď ma život nespravodlivo pripravil o potomka, tak snáď mám aj právo si od života niečo vziať. Čo ja viem, či som si nechcela zalepiť dieru v srdci?  Bolo to hlúpe a románik dlho nevydržal.

Keď ste s manželom mali po rokoch ročnú dcéru, rozviedli ste sa. Prečo?

To je jasné. Domnievali sme sa, že je možné niečo ako manželstvo. To je jeden z mýtov. Dá sa tým ale lepšie ospravedlniť, keď majú ľudia v manželstve bodrel a do istej miery im to umožňuje nerobiť si s nejakým tým vedľajším vzťahom starosti. Nakoniec to krachne, ako to krachlo u nás. Vždy, keď niekto hovorí o tom, ako sa dohodli na voľnom vzťahu, sa musím smiať. Niekedy je v tom spoločný majetok, inokedy deti, ale nakoniec emócie prevalcujú zdravý rozum. Je to len hra s časom. A navyše si tým ľudia vždy veľmi ublížia.

Dnes je vašim manželom muzikant a gitarista Jiří Pracný, ktorý hral koncom 80. rokov vo vašej kapele. Vyberáte si zámerne za partnerov muzikantov z brandže?

Je to skôr náhoda, pretože inak skoro všetci moju kamaráti s týmto odborom nemajú nič spoločné. Do istej miery ale je celkom bežné, že sa ľudia spoznávajú a dávajú dokopy na pracovisku. Keď sa v manželstve stretnú dvaja, ktorí majú rovnaké záujmy a prácu, tak to považujem skôr za výhodu.

Petra Černocká alias Saxana: Ako som prišla o dieťa

Výber pre vás

Petra Černocká alias Saxana: Ako som prišla o dieťa

Súvisiace články

Herečka Ivana Chýlková: Môj syn sa narodil so zlomenou rukou!

Exmanželka Jiřího Korna: Zostala som sama s dvomi deťmi

Výber pre vás