Stačí vysloviť jej meno a už cítite vibrácie. Keď sa s Blankou Matragi (60), osobnosťou sveta módy a dizajnu, stretnete naživo, hneď je jasné, prečo. Toľko energie, talentu, životaschopnosti a odhodlania sa len tak nevidí.

Vznáša sa okolo vás aureola úspechu. Vyzerá to, že na čo siahnete, všetko sa vydarí. Je to naozaj tak, alebo je to premyslená stratégia, lebo o neúspechoch sa nehovorí?

Nemôžem povedať, že sa vydarilo všetko, na čo som siahla alebo kam som sa dostala. V mojom profesijnom snažení som sa ocitla aj v pekelných situáciách. Väzenie v Saudskej Arábii alebo podraz od človeka, ktorému sme aj s manželom dôverovali tak, ako by bol naša rodina, ma dostali na kolená. Ale vždy som vstala a to považujem za úspech.

Áno, idete ďalej, ako píšete vo svojej druhej knihe. Kam ďalej ešte môže zájsť návrhár, ktorý sa už dostal všade a po ktorého posielajú najbohatší z bohatých lietadlo, aby im priviezol šaty?

Aby to tak zostalo, aby som zúročila, čo som za roky driny vybudovala, nemôžem poľaviť ani na chvíľu. Nie som len návrhárka, ale aj umelkyňa a od šiat si veľmi rada odskakujem aj k iným oblastiam. Ku sklu, keramike, najnovšie k smaltu alebo ku kozmetike.

Dúfam, že áno a nebude to trvať dlho. Ale teraz sme s Petrom Hajdukom, vynikajúcim lekárom pôvodom zo Slovenska a svetovou kapacitou, po štyroch rokoch uviedli do života prírodné pleťové sérum Revitastem by Blanka Matragi. Nepreháňam, keď poviem, že je to elixír života, a nesmierne dôležité pre mňa je, že je prírodný. Chémie som si už odskúšala dosť, v danom momente funguje, ale po rokoch sa začnú prejavovať aj menej príjemné účinky. Okrem toho, že Revitastem je stopercentne prírodný, je unikátny v tom, že obsahuje nanočastice. Nanotechnológia v kozmetike! Je to fascinujúce. Dermatologický priemysel sa bude v nasledujúcich rokoch uberať presne týmto smerom, uvidíte!

To je zo mňa vyčerpané dosť. Včera sme tu v salóne mali dcéru nastupujúceho prezidenta a do noci sme riešili jej šatočky. Všetci odpadávali, no ja som ešte po ich odchode riešila veci, pretože nastaviť šatník novej prvej dáme je zodpovednosť. Keď to slečna Zemanová dobre zvládne, bude mať v budúcnosti veľkú moc motivovať ľudí. Tak, ako ich motivujem ja.

Pred tridsiatimi rokmi by som určite nedávala rozhovor tak sebavedome ako teraz, ale dostávam stovky mailov a listov, v ktorých mi ľudia píšu, že im mením životy a že im pomáham. Myslím si, že mám čo ponúknuť. Veľa som zažila: prelom storočí, vojny, spoločenské prevraty. Nie všetko bolo príjemné, no poučila som sa a zúročila to v živote a práci.

Latku ste si nastavili vysoko. Beriete iba perfektné veci, perfektnú robotu. Sú chvíle, keď sa cítite otrokom samej seba?

Je to veľmi zväzujúce. Človek, ktorý nastaví istý štandard, žije v napätí z očakávania reakcií okolia. Je to trocha skočenie do sebaobetovania sa. Stratíte časť slobody vlastného rozhodovania. Keby som si teraz vzala dovolenku, možno by mi niečo ušlo. No to nie je hlavný dôvod, prečo si ju nevezmem. Umrela by som, keby som mala dva dni ležať pri mori a nerobiť nič. Princezné ma pozývajú do ich nádherných hotelov v Oriente, no ja zdvorilo odmietam. Máme aj loď, na nej však vydržím maximálne tri hodiny. Potom musím rýchlo niečo robiť alebo sa aspoň hýbať. Ja si baterky dobíjam aktivitou. Nie som typ, ktorý chodí do kaviarní na kávu. Nikdy v živote som na žiadnej nebola, ani na pracovnom obede. Bola by to obrovská strata času.

Človek, ktorý chce splniť očakávania okolia, musí sledovať všetky trendy a dianie, musí na to vedieť zaujímavo reagovať. Svet si žiada kreativitu, nápad, originalitu a nekonvenčnosť. Zaujímam sa nielen o módu, kultúru a umenie, ale aj o inovácie, technológie, o vedu. Ešte pred dvoma rokmi som nevedela zapnúť počítač, nakoniec ma situácia a okolnosti prinútili. Vďaka možnostiam počítača som sa po tridsiatich rokoch tvorby rozhodla urobiť konfekčnú Ready-to-Wear líniu, aby som bola dostupnejšia pre viacero ľudí. Je to pre mňa obrovská výzva a zatiaľ stále aj otáznik, či to ľudia budú chcieť. Moja kolekcia Ready-to-Wear nie je úplne lacná, je tam ten autorský vklad, ale umožnila som ženám v Prahe aj Bratislave vojsť do môjho kamenného obchodu.

Mne sa na vašom oblečení páči, že je naozaj originálne, no zároveň aj veľmi nositeľné. A je jedno, či sú to šaty, legínsy, kabelka.

Tvorím tak, aby som každú vec bola ochotná nosiť aj ja. Aby to nebolo suchárske, ale ani scénický kostým. Hoci ten by som urobila veľmi rýchlo, mám rada, keď sú veci „príliš“.

Má sebavedomá Blanka Matragi niekedy trému?

Určite idem s obrovským rešpektom na rozhovor so zaujímavými ľuďmi. Nikdy neviete, ako budú naladení, či ich netrápi choroba, nešťastie v rodine. Trému som mala aj na začiatku, keď som vstupovala do palácov najmocnejších v Perzskom zálive. Lebo šancu uspieť máte len jednu, viac sa opakovať nebude. Je to hop alebo trop. To prostredie je také omračujúce, človek má okamžite rešpekt, cíti sa maličký a rozmýšľa, ako sa prejaviť.

No keby ste nezaujali, asi by vás nehodili do jamy s levmi, či áno?

Predstavy o Oriente máte poriadne skreslené. (smiech) Títo ľudia sú odmalička vychovávaní k tomu, aby sa vedeli správať k ľuďom, vycítiť potenciál talentu. A vedia ho z človeka aj dostať. Za tie roky som svoju profesijnú prezentáciu maximálne vycibrila, v palácoch už nemám trému ani strach. A už si poznám aj princezné, viem, čo ktorá chce. Priznávam však, že vždy, keď si šaty oblečú, na pár sekúnd prestávam dýchať. Až keď uvidím v ich očiach záblesk spokojnosti, nadšenia, si vydýchnem.

Je niečo, čo by sme sa my Európanky mohli naučiť od žien na Strednom Východe?

Určite suverénnosť a vystupovanie, mať väčšiu odvahu akceptovať inovácie a nové veci, tvary, materiály. Nie je to len o peniazoch. Keď moje krajčírky večer odchádzajú z dielne, nespoznávam ich, ako sú oblečené. V Oriente si ženy veľmi potrpia na krásu a estetickosť. Sú vychovávané k vysokému sebavedomiu, k suverenite, výraznému osobnému prejavu. Tam je aj dcéra domovníka hrdá na svojho otca. Slúži vám, príde vám upratať, ale neponižuje ju to, je hrdá na seba. Tu mi suverenita a hrdosť na svoj pôvod často chýbajú, ženy sa cítia ušliapané. Akoby neverili, že každý človek môže ostatným niečo dať, aj ten najjednoduchší.

Vy ste prišli do Libanonu ako mladá žena zo socialistických pomerov, hoci s úžasným portfóliom titulných stránok. Bolo ťažké začať v inom svete?

Kamkoľvek som prišla, nechceli ma, lebo sa im zdalo, že už mám za sebou iné veci. Nakoniec sa našiel jeden odvážny salón, ktorý ma zamestnal.

Všade musíte otvárať oči. Som bojovníčka a v Oriente je veľmi veľa kontrastov. Počas vojny bol v Libanone obrovský neporiadok, haldy sutín, prachu, zápachu. A potom vojdete do paláca, kde sa servíruje na striebre. Treba to vedieť vidieť, vnímať, ale nefrustrovať sa tým, naopak, zobrať si z každého, čo sa dá.

Fakt sa nikdy nesťažujete, nefrflete? Ani tajne doma?

To u mňa neexistuje! Ku všetkému som kritická, ale nie som ušomraná, nesťažujem sa. Keď niečo chcem, idem si za tým. Všetko sa dá vyriešiť, dosiahnuť. Veď aj so spomínaným lekárom Petrom Hajdukom som sa stretla tak, že som po celom svete zháňala najskôr kozmetiku a potom lekára, ktorý by mi pomohol so šupinkami, ktoré sa mi robili na perách. Nakoniec mi v Libanone istá lekárka povedala, že veľká kapacita pochádza zo Slovenska a žije v Prahe. Hneď som sa uňho objednala. A hneď som vycítila jeho potenciál, tak som sa rozhodla s ním spolupracovať. Mám veľké a citlivé tykadlá, viem dobre odhadnúť, že sa v človeku skrýva talent. Nemusí byť vedľa mňa, stačí, že o ňom čítam v časopise, vycítim to.

Zafungovali tie tykadlá, aj keď ste stáli vedľa pána Makrama? Dnes vášho manžela, vtedy neznámeho mladíka, na zastávke električky v Prahe Nusliach?

Myslím, že áno. Pôsobil exoticky, ale netrvalo dlho a vysvitlo, že je úplne iný ako ja. Je introvert, vo veciach potrebuje mať dokonalý poriadok a systém. Ja som extrovertná, netrpezlivá. Chaos mi neprekáža, vždy robím niekoľko vecí naraz. Bála som sa, či sa naše dva temperamenty dajú skĺbiť, ale asi je to o tom, že protiklady sa priťahujú. Predtým som mala priateľov bohémov a výtvarníkov a hrozne to škrípalo, človek nie je schopný ustavične sa naťahovať o názory. Môj muž sa nastavil tak, že sa so mnou nebude prieť, že ma v mojom talente podporí. Je to partner na pohľadanie!

Je to spôsobené tým, že je z inej kultúry? Že mal inú výchovu?

To práveže nie. Muž z arabského sveta by mal skôr sklon moje krídla trochu pristrihnúť a získať pre seba a rodinný klan ženu takpovediac na „pokračovanie rodu“. To je základ tamojšej kultúry. Ale v rodine môjho muža to tak nie je, aj preto môžeme spolu fungovať.

Neverím žiadnej žene, ktorá tvrdí, že s mužom prežili šťastne niekoľko desaťročí. Všade sú krízy. Ale v Oriente rodina drží spolu, nech sa deje, čo sa deje. Rodine môjho muža sa páčilo, že som pôsobila exoticky a prejavom presvedčivo, že spoločnosť odo mňa hneď žiadala veci. Vlastne som preslávila ich meno. Hneď na začiatku som robila pre pani prezidentovú, ministerské kruhy. Cez svoju prácu som seba, môjho muža Makrama aj jeho rodinu uviedla do prostredia, kam by sa bežne nedostali. Rodinný klan som síce nerozšírila, nemám deti, ale prispela som k váženosti rodiny.

Aj pán Makram, hoci mal svoju prácu, sa nakoniec stal súčasťou vášho salónu.

Je stavebný inžinier, má doktorát, svetový patent na to, ako robiť cesty tak, aby sa na nich nešmýkalo. Venoval sa svojej profesii, ale ako sa firma rozrastala, bolo treba robiť aj iné ako tvorivé činnosti, spravovať financie, robiť zmluvy, a ja by som to nezvládala. Sám navrhol, že si to zoberie na seba, lebo je najlepšie, keď tieto veci zostávajú v rodine. Inak by sa do éteru dostali veci, ktoré si človek neželá.

Ste spolu nepretržite, v práci aj doma vyše tridsať rokov. Čo robíte alebo, naopak, nerobíte, aby ste nemali „ponorku“?

Koncentrujem sa na tvorbu, snažím sa nepripúšťať si, že niekedy túžim po akejsi slobode, že by mi dobre padlo si oddýchnuť. Ale to sú len také momentíky. Takto je to dané, som s tým zmierená a zatiaľ ma to nevyčerpalo. Práve preto, aby som si nepripustila, že ma to zabíja, že už sme okukaní, spestrujem to a okoreňujem momentálnou kreativitou.

Niekedy áno, niekedy nie, po tridsiatich dvoch rokoch by asi každý chcel viac korenia a ozvláštnenia. Žena by čakala viac pozornosti, slov, maličkých darčekov, no muži zvyčajne oceňujú iným spôsobom. Môj muž Makram nie je výnimka. Na druhej strane by mi možno prekážalo, keby ma stále zahŕňal láskou, pozornosťou, kvetmi. Je nám spolu fajn, to je dôležité.

Značka Blanka Matragi je synonymom dychvyrážajúcich svadobných šiat. V čom ste sa vydávali vy?

V krémovom kostýme s líščím boa. Keď som sa takto dva dni pred Vianocami objavila v Prahe na radnici, v Makramových očiach sa mihlo sklamanie. Až po niekoľkých rokoch, keď som pochopila, aká udalosť je svadba pre ženy v Oriente a ako si potrpia na to, že musia byť najkrajšie a najžiarivejšie, mi došlo, že mu bolo ľúto za mňa. Ale ten kostým je úžasne nadčasový, dodnes ho mám a asi pred dvoma rokmi som ho mala opäť na sebe.

Nebolí vás srdce, keď si princezná dá vaše šaty raz a potom skončia niekde v truhlici?

S každými šatami sa lúčim s kúštičkom smútku v srdci. No nesmútim za nimi ako za stratenými deťmi. Šaty na jednu príležitosť sú v bohatých kruhoch samozrejmosť. Prekáža mi to aj neprekáža, lebo potom chcú zase ďalšie a ďalšie. (smiech) No keď som dostala zákazku storočia v Perzskom zálive, týždne som sa trápila, pripravovala návrhy a do paláca som dovliekla plné kufre vecí, šejcha mi hovorí: Ale, Blanka, my už máme vybraté. Spod pazuchy vytiahla skicu s mojou prácou, ktorú som jej ako návrh ukázala pred rokmi, keď sme chystali jej svadbu. Jej dcére sa zas tak páčil živôtik maminých svadobných šiat, že sme ho použili a dorobili k nemu šaty. To bola svadba! Päťtisíc hostí z celého Perzského zálivu. Pýtali ste sa ma, či mávam trému. Tak na tejto svadbe som ju mala. Uspieť so šatami na takejto udalosti je asi také, ako keby som urobila tridsať prehliadok v Paríži.

Je to veľmi zväzujúce. Keď sa chcete dostať do syndikátu haute couture, musíte dvakrát do roka urobiť kolekciu na prehliadku. No keď urobím jednu svadbu, kde sú všetci, čo v Perzskom zálive niečo znamenajú, je to oveľa honosnejšie a reklamne nastavenejšie než prehliadka pre širokú verejnosť v Paríži. Nikdy som sa nechcela týmto spôsobom upísať diablovi, stále prezentovať nové kolekcie. Navyše, veľa mojich klientok si nechce obliecť veci, ktoré by boli takto prezentované. Chcú exkluzivitu, mnohokrát si ani neželajú, aby sa akýkoľvek detail ich šiat vôbec kdekoľvek prezentoval.

Vy ste odmietli aj hollywoodsky červený koberec.

Nedá sa povedať, že odmietla. Veľmi rada by som obliekala hviezdy na červenom koberci, no funguje to za veľmi tvrdých reklamných podmienok. Oblečiete celebritu na červený koberec a musíte za to agentúre zaplatiť státisíce dolárov! Nechcem byť súčasťou takéhoto kolotoča, nepotrebujem to.

Naopak, veľmi! Napríklad film podľa mojich kníh. Už sú napísané scenáre, ale musí to byť koprodukcia, aby v tom bola sila prechodu z komunistickej šedivosti do palácov najmocnejších pánov cez vlastnoručne vytvorené práce. To je fakt „matroš“! (úsmev)

A potom ste sa zase vrátili. Určite to nebol len smútok za domovom, čo vás sem ťahalo, alebo áno?

V arabskom svete rýchlo reagujú na nový dizajn, vedia ho zúročiť, reklamne podporiť, okamžite je na festivaloch. Z Paríža a Londýna prichádzajú všetky premiéry rovno do Bejrútu, sú tam peniaze, ale nie je tam ten tvorivý potenciál ako tu. Takýto potenciál schopných ľudí na takom malom priestore asi nemá obdobu! Hoci som niekedy zdesená, ako sa to vytratí pre neprajnosť, závisť alebo neadekvátne odprezentovanie. Vraciam sa sem rada aj preto, že tu predstavujem svoju módu v butiku a že sú tu veľkí mecenáši umenia. Vždy som sa považovala hlavne za výtvarníčku a som rada, že sa môžem realizovať aj inak ako v šatách. Že som mohla urobiť šaty v nadživotnej veľkosti zo skla, alebo teraz diela, ktoré som robila na Smalt Art Vítkovice. Tu sú ľudia, ktorí chcú aj iné ako šaty. Chcú moju kreativitu a energiu, a tie som schopná namiešať do čohokoľvek

Dielami českej rodáčky, ktorá si urobila meno v Oriente, sa môžete pokochať na www.blanka.com, na dlhodobej výstave Timeless v pražskom Obecnom dome, v butiku v Prahe alebo Bratislave, ale môžete sa ich aj dotýkať. Napríklad doma v kúpeľni, keďže Blanka Matragi navrhuje aj nádherné predložky. K tomu lustre, sklo, porcelán, šperky a, samozrejme, sochy. A ak chcete nakuknúť do jej duše a do orientálnych palácov, siahnite po jej autobiografii Jedu dál (Ikar, 2011).

Živel menom Blanka Matragi: Arabský svet jej leží pri nohách

Výber pre vás

Živel menom Blanka Matragi: Arabský svet jej leží pri nohách

Súvisiace články

Mirka Partlová: Na deti sa ešte necítim, potrebujem dozrieť

Spoveď Evy Sakálovej: Do dvadsiatky som si nepripadala pekná

Mirka Partlová: Na deti sa ešte necítim, potrebujem dozrieť

Spoveď Evy Sakálovej: Do dvadsiatky som si nepripadala pekná

Lucia Šoralová: Dnešné matky sú na deti zbytočne prísne

Lucia Šoralová: Dnešné matky sú na deti zbytočne prísne

Spoveď Tiny a Riša: Syn sa nám podaril na prvýkrát

Spoveď Tiny a Riša: Syn sa nám podaril na prvýkrát

Maťo Ďurinda: Chcem byť zodpovedný kvôli rodine

Maťo Ďurinda: Chcem byť zodpovedný kvôli rodine

Výber pre vás