Asi pred štyrmi rokmi na konci novembra som bola s manželom v dome našej kamarátky a obzerali sme si jej kočík. Čakala druhé dieťa a potrebovala dvojitý. Ja som bola tehotná prvýkrát, asi v šiestom mesiaci, a hľadala som alternatívu k ťažkému kočíku, ktorý som dostala vopred. Naše brušká boli smiešne obrovské.

Cestou domov sme sa s partnerom zastavili v obchode. Ale vo večerných hodinách, možno v supermarkete, alebo keď sme boli doma, som si uvedomila, že od toho rána som necítila pohyb môjho dieťaťa. Možno od obeda. Nemohla som si spomenúť. Nepanikárila som. Neviem si naozaj spomenúť na to, čo som si pôvodne myslela, ale šla som do postele a pokúsila sa zaznamenať akýkoľvek pohyb.

V noci som sa vybrala do kuchyne. Bolel ma žalúdok a dieťa sa stále nepohybovalo. Napísala som kamarátke, ktorá pracovala na nočných zmenách. „Vypi pohár pomarančového džúsu, povedala mi, alebo studenú vodu. To ich zvyčajne preberie.“ Stále nič. „Neboj sa,“ povedala. Ignorovala som pocit nevoľnosti a hľadala na internete tipy na zabezpečenie, aby sa dieťa pohybovalo. Nič nefungovalo a ja som sa vrátila do postele. Ráno som povedala manželovi, že chcem ísť za pôrodnou asistentkou. Dieťa sa stále nepohybovalo a ja som začala panikáriť. Obliekli sme sa do práce a napísali na číslo, ktoré som mala na pôrodnú asistentku. Ako sme kráčali k budove, prišla správa. „Nechoďte sem. Musíte ísť do nemocnice na monitorovanie.“

Viezli sme sa tam v samostatných autách, pretože naše pracoviská boli v opačným smerom od seba a plánovali sme ísť do práce za predpokladu, že všetko bude v poriadku. Manžel najskôr odišiel domov, aby rýchlo nakŕmil psa, a ja som sa sadla do svojho auta a snažila sa nepanikáriť. Keď som prišla na oddelenie, pokúšali sa ma upokojiť. Manžel sedel na stoličke vedľa postele, sako ešte stále zapnuté, tvár bledá. Môj vlastný tlkot srdca pulzoval nahlas cez reproduktor, ale sám.

Pôrodná asistentka sa zavolala lekára, ktorý prišiel s mobilným ultrazvukovým strojom. Predpokladám, že som vtedy vedela, ale mala som nádej, kým nepovedal: „Je mi ľúto.“ Neviem, čo ešte povedal. Plakala som. Myslím, že aj môj manžel, ale neviem, nepozerala som sa na neho. Položila som hlavu na jeho hruď znova a znova som opakovala lekárove slová. Je mi to ľúto. Boli sme premiestnení do súkromnej miestnosti hneď, ako som sa dala dokopy. Malá miestnosť s posteľou, stoličkou, umývadlom. Nie je to druh lôžka, na ktorom by ste chceli spať – je na vyšetrenia.

V tejto miestnosti lekári vysvetlili, čo sa bude diať ďalej. Odobrali sa krvné vzorky. Potom som zavolala mame a povedala jej, čo sa stalo. Počula som vzlykanie a vedela som, aké to bolo pre ňu sklamanie. Chcela prísť, pomôcť, ale povedala som nie. Len som chcela byť so svojím manželom. Ako by som mohla znášať zranenie v jej očiach? Napísala som svojmu šéfovi a poslala e-mail otcovi, ktorý bol vtedy na dovolenke. Napísala som svojim najlepším priateľom z univerzity, ktorí žijú ďaleko odo mňa. Povedala som minimálnemu počtu ľudí a požiadala som ich, aby povedali ostatným. Rozprávanie bolo ťažké.

Mohlo byť len skoré popoludnie, keď sme sa vrátili späť, ale v skutočnosti neviem, čo sme robili počas zvyšku toho dňa. Sedeli na pohovke a vzájomne sa objímali, myslím. Rozlúčka s niekým, koho milujete, nie je jednorazová vec. V prvom roku po narodení už nehybného telíčka Brandona, tak sme ho pomenovali, som naďalej cítila stratu. Prvé týždne boli ťažké. Deti boli všade. Oznámenia o tehotenstve tiež všade. V reálnom živote, online a v televízii.

Takmer po štyroch rokoch mám dve ďalšie deti, ktoré prišli na svet bezpečne. Ako mama týchto krásnych dievčat si uvedomujem to, čo som zmeškala tým, že som nedržala v náručí Brandona. Neviem, ako to vyzerá jeho brucho. Nikdy som nevidela jeho oči otvorené. Nepamätám si, čo cítil. Nikdy nevieme, či by jeho tmavé vlasy boli neskôr blonďavé, ako u dievčat. Všetci traja majú rovnaké dlhé prsty, rovnaký malý nos a dokonalé pery. Keď naše deti spia, vyzerajú tak podobne. Napísala som predtým o procese odpustenia si za to, že som ho stratila. Ak by som sa mohla vrátiť a vymazať tie dni a urobiť tak, aby sa Brandon nikdy nestal, vôbec by som to neurobila. Je môj syn, vždy ním bude, a som hrdá na to, že som ho porodila. Zaslúžil si oveľa viac. Zaslúžil si plný a šťastný život. Ale dúfam, že v tomto krátkom období vedomia v mojom lone sa cítil milovaný a v bezpečí. Pretože sme ho milovali a vždy milovať budeme.

Budúcu mamičku postihla obrovská tragédia: Dôvod, prečo je za ňu vďačná, vás prekvapí aj dojme

Výber pre vás

Budúcu mamičku postihla obrovská tragédia: Dôvod, prečo je za ňu vďačná, vás prekvapí aj dojme

Súvisiace články

Nešťastná mamička 2-krát potratila a potom prišla ďalšia rana: Namiesto krstín plánovali pohreb...

Prekonala som dva potraty: Každý z nich priniesol úplne odlišné pocity

Inšpirovala ju strata, ktorú prizná máloktorá žena: O tej bolesti treba hovoriť

Výber pre vás