Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Prekonala som dva potraty: Každý z nich priniesol úplne odlišné pocity

Jej nádej na dieťatko sa onedlho rozplynula.

Zdroj: Shutterstock‎

Reklama

Angela Garbez na svojom príbehu poukazuje na odlišnosti, ktoré môžu sprevádzať opakované životné tragédie.

Pred štyrmi rokmi ma v šiestom týždni tehotenstva prebudilo krvácanie. Vypadli zo mňa spletence tkaniva a zafarbili červenou moje stehná i oblečenie. Zavolala som poradenskej sestre, ktorá sa pokojne spýtala niekoľko otázok. Krvácanie je normálne, ubezpečila ma, keď som ticho sedela na druhom konci telefónu a neverila ani jedinému slovu vychádzajúcemu jej úst. Nenávidela som ju. Nenávidela som svoje telo za to, čo som cítila ako zradu. Sestra mi povedala, aby som počkala niekoľko hodín a ak by som ešte krvácala, mala som prísť, aby mi mohli vziať krv. Po obede sa krvácanie zhoršilo. Vybrala som sa tak na krvné testy. Nasledujúce ráno mi lekár povedal, že výsledky sú nepresvedčivé a mala by som prísť na ďalší test. Nepotrebovala som test, aby mi povedal, čo som už vedela. Trvalo týždeň, než som prestala krvácať. Pre mňa to znamenalo stratu buniek - nie dieťaťa. A napriek tomu celá táto záležitosť zahltila moju racionálnu myseľ.

Za šesť týždňov tehotenstva sa v mojom živote nič nezmenilo. A napriek tomu, keď pominulo, nasledoval pocit straty. Skúsenosť s tehotenstvom môže byť rozdielna, dokonca aj v jednom živote. Môj prvý potrat nastal pred ôsmimi rokmi, len niekoľko dní po návšteve gynekologičky. Spýtala sa ma rutinnú otázku - dátum poslednej menštruácie. Nemohla som si spomenúť, a potom som si uvedomila, že to bolo pred viac ako šiestimi týždňami.

Urobila test moču - bola som tehotná. Odchádzala som z kliniky a zavolala kamarátke, ktorá ma o pár minút vyzdvihla na neďalekom parkovisku. Potom ma môj priateľ, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, vyzdvihol z jej bytu, kde som sedela na gauči a plakala. O dva dni neskôr som začala krvácať. Vrátila som sa do ordinácie gynekologičky, kde vykonali ultrazvuk. "Teraz tu nie je nič," povedala osoba, ktorú si už nepamätám. "Museli ste potratiť." Nemala som žiadne otázky. Nepamätám si nič okrem úľavy. Moje telo urobilo rozhodnutie a ja som mu to za to bola vďačná. No o päť rokov neskôr, keď som bola opäť tehotná a s manželom sme s nadšením plánovali oznámiť našim rodinám tehotenstvo na Vianoce, sa okolnosti zmenili. Stále si pamätám to ráno, keď som začala silne krvácať.

V jedno chladné ráno dva mesiace po druhom potrate som stála v tme mojej spálne s lekárom na telefóne. Bola som opäť tehotná. Moja prvá myšlienka bola, či by existovala väčšia šanca, že by som o dieťa opäť prišla. "To pravdepodobne nie je to, čo chcete počuť," povedal môj lekár. "Ale ja by som vás nepovažoval za abnormálnu, kým sa vám to nestane trikrát za sebou." "Takže čo mám robiť?" Spýtala som sa. "Žiť svoj život. Príďte za mnou po mesiaci," znela jeho odpoveď.
Napriek jeho ubezpečeniam som strávila mesiac - a dva mesiace neskôr - stále v podozrení, že opäť potratím. Hoci som sa snažila žiť svoj život - byť vďačná a tešiť sa z neočakávaného tehotenstva - bola som úzkostlivá a znepokojená tým, že tento stres by mohol spôsobiť, že o dieťa opäť prídem. Čakala som štrnásť týždňov a až potom som začala hovoriť ľuďom, že som tehotná. Ani vtedy ma neopúšťal strach. Nepamätám si, kedy úplne odišiel, ale viem, že keď som o tehotenstve povedala známym a rodine, bolo to ich nadšenie, ktoré urobilo tehotenstvo skutočným a zároveň obdobím naplneným šťastím.

Potrat mi pomohol pochopiť, že nie sme matkami, ako nám hovoria knihy a webové stránky, keď naše deti dosahujú veľkosť avokáda, ale jednoducho, keď sa za matky samy deklarujeme. Nemôžem zazlievať kamarátke, ktorá potratila a potom porodila dve deti, že sa považuje za matku troch. To je jej život, skutočnosť, ktorú jej telo pozná s istotou. Niekto kedysi povedal, že keby som nepotratila, nemala by som krásne dieťa, ktoré mám teraz. Tá osoba sa snažila, aby som sa cítila lepšie. Bola to chyba. Spomínam si, že som sa na ňu pozrela a myslela som si, že keby som túto stratu nezažila, nebola by som tou osobou, ktorou som teraz.

Vyberáme pre vás niečo PLUS